otvorene

Zachrípkovane? No dobre, takže dnes niečo o chrípke, o chrípke u nás doma, aj niečo pozitívne.

Viem – je rozdiel medzi virózou a chrípkou.

V súčasnosti situácia s chrípkou v Česku je dosť vážna – vyhlásili plošnú chrípkovú epidémiu, zomrelo deväť ľudí a majú desiatky závažných prípadov, zakázali vývoz lieku Tamiflu. V minulej chrípkovej sezóne na chrípku u nich zomrelo sto ľudí. Hranicu epidémie včera prekročili aj Maďari. U nás  sa hovorí o dvoch  tohtoročných úmrtiach, pri ďalších sa potvrdzujú výsledky klinických testov. V skutočnosti ľudia aj u nás každoročne umierajú na chrípku priamu, aj na jej nepriame následky – vtedy človek zomiera zdanlivo na inú diagnózu, skutočnou príčinou však bolo prekonanie chrípky. To je aj dôvod, prečo nesúhlasím, aby sme zaraďovali virózy a chrípku medzi diagnózy, na liečbu ktorých by sme si mali priplácať. Pribudlo by úmrtí.

Tiež by sa to ani s CRP vyšetreniami a neordinovaním antibiotík nemalo preháňať. Videla som teraz u mojej najmladšej dcéry Jazmínky, ako CRP zavádza. U lekárky CRP OK, takže sme na jej radu v lekárni kupovali čaj zo slezu a cmúľacie cukríky z lišajníka islandského, lenže do večera doma mala dcéra teploty do štyridsať stupňov. Viete, čo v takej situácii môžete s tými cukríkmi urobiť…).

Je namieste opatrnosť. Poviete si – veď to takto býva každý rok. Je to súčasť života. Nuž áno, no i tak si myslím, že riziká týchto ochorení sú podceňované. A tá vtáčia chrípka, ktorá sa nám tu rozširuje, sa mi v tej súvislosti nepáči…

No čo, aj vy ste medzi tými, ktorí s nejakou virózou v rodine zápasia? Ak nie, úprimne vám prajem, nech to tak aj zostane. Tieto virózy nie sú bohviečo…

U nás doma zachrípkovane…

Optimisticky – už to môže byť len lepšie (Takže nie je dobre. Polovicu noci som presedela pre bolesť pri každom nádychu).  Chvíľu som písala  – pôvodne aj tento blog, viac o chrípke a pandémii, toto je už hodne light verzia. Pandémia  je moja obľúbená téma, kedysi o nej Kika dala i paródiu v Katastrofároch, taký fiktívny príbeh o tom, ako sme sa chystali na pandémiu (škoda, že to tu nechce uverejniť).

A chvíľu som čítala, uvažovala som o kadečom Dočítavala som si Letteovú, ktorú som spomenula v minulom blogu. Jasné, čítam rada, myslím že celkom dosť toho prečítam. Nemysleli ste si ale, dúfam, že to všetko kupujem? Je pravda, že v časoch mladosti som si veľa kníh kupovala a slušnú knižnicu som si vytvorila. No neskôr, popri rodine, som ju rozširovala len na narodeniny, meniny a  v čase Vianoc, niekedy ani to nie.

Niečo požičiavam z knižnice, ale veľa novej odbornej literatúry tam nie je, to asi poznáte. Napriek tomu si čítame aj nové knihy, niektoré veľmi zaujímavé. Teda, aby sme nedošli k omylu – nekradnem knihy, dostávame sa k nim vďaka zaujímavým prácam dcéry Kiky.

Kedysi som spomenula v mojom blogu, že moje najstaršie dieťa do svojej záverečnej stredoškolskej práce (končila literárne gymnázium, takže mala analyticko-literárnu záverečnú prácu) napísala, že Švejk jej pripomína mňa.

A dnes vám prezradím, že ona mi pripomína Mary MacDonnaldovú (áno, aj knihu Čo život dal a vzal som v blogu spomenula, ako jednu z mojich obľúbených kníh). No a presne hrdinku z tej knihy mám na mysli. Mary dokázala celej rodine nachádzať rôzne fantastické práce, niekedy viac a inokedy menej úžasné. Kika ich nenachádza celej rodine, iba sebe a – občas – aj mne. Poviem vám, rozhodne nevymýšľala príbeh o hľadaní práce, ktorý tu v blogu pred časom uverejnila, len ho mierne sparodovala (Kika píše – Ako som si hľadala prácu).

Takže vďaka jednej jej práci si môžeme občas prečítať niektoré nové knihy, čo je skvelé.

A čo v úvode sľúbené pozitívne?

Je pravdou, že ja mám podobný postoj k životným príležitostiam a prácam, vďaka tomu som získala prehľad vo viacerých oblastiach. Vlastne sa po celý život po troche učím nové a nové veci a snažím sa ich medziodborovo prepájať. A úprimne si myslím, že rozhodnutie učiť sa po celý život, uvedomenie si procesu učenia v živote, je veľký krok v našom raste. Pretože nejde len o vzdelávanie sa, ale o zmúdrenie. A zmúdrela som už aspoň natoľko, že cítim hlbokú vďačnosť za tie mnohé úžasné šance, ktoré ku mne prišli v živote a pomohli mi zmúdrievať.

Elena K. Ištvánová  Predná Hora, 15.1.2017

P. S.: Viete, čo pokladám v mojom zmúdrievaní za hodne cenné pochopenie? Že náš život riadia príbehy, ktorým veríme.