otvorene

Slnko hrialo a byliny omamne voňali. Prehriaty vzduch sa jemne vlnil a pôsobil až uspávajúco ako bezpečné náručie matky. Pohoda a pokoj vládli nad krajom.

V zdanlivo idylickom tichu zrazu v konároch veľkého stromu zapípal akýsi vták. Tichý zvuk sa v tichu rozľahol.

Rozprávač pozrel nahor, na konár stromu, kde vták sedel. Perie mal načuchrané, zjavne preľaknutý akýmsi snom sa teraz vracal do pokojnej reality.

„Stretnutie so strachom je skúškou. Najsilnejšou skúškou je stretnutie s tým, z čoho máme najväčší strach, čomu čeliť odmietame. Ak to prekonáme, náš pocit sily narastie, pretože všetky ostatné strachy sú menšie.“

Zamyslene mrvil v prstoch presušené hrudky zeme, rozpadali sa na sypký prach.

„V živote sa stretávame so strachom v dvoch podobách. Jeden je prirodzený, založený na reálnej situácii, ktorú zažívame tu a teraz. Druhý je tiež prirodzený a ľudský, ale vychádza z našej bolesti a zranení, zo situácií, ktoré sme kedysi zažili a sprevádza nás ako tieň.

Strach v oboch podobách je pre nás užitočný. Je našim strážcom, pomáha nám vyhnúť sa riziku, bolesti, snaží sa nám zaistiť bezpečie.  Avšak potrebujeme jeho pomoc len po určitú hranicu.  Ak sa príliš bojím reálnej situácie,  alebo možného rizika, tak nekráčam. Rovnako ako keď budem dieťa držať za ruku príliš dlho a nedovolím mu zapáliť oheň, aby sa nepopálilo. Nepopáli sa, ale oheň nikdy nezaloží, nebude to vedieť spraviť.

Ach, možno poznáte príbeh o troch vranách, ktoré prijímali do dospelého kŕdľa. Mali hovoriť o tom, čoho by sa vrany mali najviac báť.  Prvá povedala, že šípu. Druhá tvrdila, že skúseného lukostrelca, pretože bez neho šíp nepoletí. Tretia argumentovala zasa, že lukostrelca neskúseného. Lebo o skúsenom lukostrelcovi je jasné, že mieri presne a dá sa šípu uhnúť. Ale neskúsený lukostrelec mieri nepresne, šípu nie je ľahké sa vyhnúť, nikdy sa nedá presne vedieť, kedy mu vletíte do cesty.

Tento príbeh nás učí uvažovať o svojom strachu, odhaliť jeho tvár. Čoho by sme sa v živote mali najviac báť?  V tejto chvíli si sami dajte odpoveď na túto otázku – čoho by sme sa mali najviac báť v živote?

Strach nie je väčší ako my, ale často sa tak tvári. Položme si otázku, aká je moja najhoršia obava a čo najhoršie by sa mi v živote mohlo stať. Prídeme tak ku jadru svojho strachu, toho strachu, ktorý nás sprevádza životom. Práve tento strach ukazuje v skutočnosti to, čo sme už zažili, čo už je – a nie to, čo by malo prísť. Paradoxne v skutočnosti prezrádza našu terajšiu bolesť, a nie budúcu obavu.

Ak svoj strach vidíme tvárou v tvár, môžeme sa mu postaviť. Alebo i nie, ak utekáme pred bolesťou. Pretože niekedy je bolesť, ktorá nás sprevádza, natoľko silná, že strach nám zviera hrdlo, bráni nám dýchať, núti nás utekať – pred inými, pred sebou, pred životom…

Ibaže jaskyňa, do ktorej sa najviac bojíš vstúpiť, ukrýva to, čo naozaj hľadáš.“

Rozprávač zmĺkol.

„Ach, pravdaže,“ dodal po chvíli, „je ešte tak veľa toho, čo vám o strachu chcem povedať…

Elena K. Ištvánová   Predná Hora, 15.3.2017