otvorene

Zavial vietor, rozšumel lístie na veľkom strome. Trpko-sladkú vôňu bylín rozvieval do okolia a dvíhal ju až k oblakom, spolu s červenými lupienkami kvetov… Vírili vo vetre ako kŕdeľ drobných vtáčat. Oblaky teraz rýchlo plynule nebom, priesvitne biele a nežné…

Rozprávač sa zadíval na vranu, sediacu na najspodnejšom konári veľkého stromu.

„Odkiaľ k nám prichádza všetko, čo je okolo nás? Odkiaľ to všetko prichádza? “  povedal pomaly. „Neviete ani, odkiaľ priletela táto vrana, tak načo si chcete lámať hlavu nad tým, odkiaľ k nám prichádza život. Z veľkej diaľky prichádza, rovnako ako smrť.

Korene toho stromu prinášajú do neho život. Jeho lístie šumí, strom prináša kvety, plody, žije. Je tu tak dávno, po veky vekov z môjho pohľadu. Ako dieťa som pod ním sedával, aj Veľkú skúšku sily som pod ním zdolal a prijal pokoru, pod ním som hľadal čriepky múdrosti. On tu bude, bude tu ešte dlho po tom, ako ja odídem. A z vás, Zbieračov príbehov, sa raz stanú ich Rozprávači…“

Rozprávač sa odmlčal.

„Taký je kolobeh. Na tejto strane sveta sa dívam na veci, z ktorých každá má svoje premeny i svoj čas. Vták sa vyliahne z vajíčka a škrupina zaniká. Vták však žije ďalej…“

Rozprávač zachytil do dlaní zopár červených lupienkov kvetov, víriacich vo vetre.

„Odkiaľ k nám prichádzajú veci nášho života? Odkiaľ k nám prichádza bolesť a strach? Odkiaľ k nám prichádza nádej? Odkiaľ k nám prichádza láska?“

Sfúkol si lupienky z dlaní, pozoroval ako vetrom plynú…

„Ja neviem, sám som si kedysi kládol tieto otázky, a nepoznám dodnes na ne správnu odpoveď… Je to Zámer sveta, to on si nachádza cestu, a ja s pokorou prijímam veci väčšie ako my. My sme pominuteľní, ale on putuje časom. Vždy znovu a znovu nás Zámer sveta učí, a ak nás k niečomu chce doviesť, nájde si určite spôsob, ako práve to do nášho života dostať. Preto všetko pre nás dôležité skôr či neskôr do nášho života príde, ak mu naozaj načúvame. Tak ako táto vrana priletela ku mne…“

Vrana súhlasne zakrákala, oči jej žiarili. Rozprávač sa pobavene zasmial.

„Ak porozumieme Zámeru sveta učiť nás, nemusíme si lámať hlavu odpoveďami na všetky tie otázky. Ja ich už  nehľadám, pretože dôverujem Zámeru sveta. Je to o našej životnej ceste, o našej odvahe, múdrosti a sile dať mu svoju dôveru. Hlboko mu dôverujem, s pokorou i úctou načúvam jeho hlasu…“

Elena K. Ištvánová    Blava, 24.3.2017