otvorene

Pred osemnástimi rokmi už plynuli prvé hodiny hrôzy pre bezbranných ľudí v Juhoslávii. Prebiehala vojenská operácia pod názvom Allied Force – Spojenecká sila. Bombardovanie Juhoslávie. Nie, nebol to pre nich život ako v rozprávke. A nám o tomto útoku tiež navraveli naši mocní kadejaké rozprávky…

Takže o tom dnešný blog.

Bombardovanie Juhoslávie – 18. výročie

Včerajšie výročie bežný človek nezaregistroval. Slnko ešte svietilo a pofukoval svieži vietor, keď som sa okolo 17,15 po skončení celodenného výcviku šla prejsť. S kolegyňou Milkou, ktorá je podobne ako ja mimobratislavská. Namiesto Avionu, kam chcela vyraziť, som ju na vytiahla na dve hodiny do uličiek v okolí hotela, prezerali sme si domčeky, obdivovali sme rozkvitnuté záhradky, a len tak sme rozprávali o živote. Zdanlivo obyčajný deň…

V takých chvíľach si neuvedomíte, že kdesi plynie čas inak, že je na svete vojna a zlo, že kdesi trpia ľudia.

Ale teraz, pri mojej nočnej práci spomínam aj na Juhosláviu…

Juhoslávia – kto a prečo?

Spojenecké vojská 24. marca 1999 spustili útok na Juhosláviu, ktorý trval až do júna 1999.  Útok spojencov bol vykonaný bez súhlasu bezpečnostnej rady OSN. Šlo o prvý útok NATO proti suverénnemu štátu.

Zámienkou útoku sa stalo odmietnutie Srbska  podpísať „mierový plán“, ktorého súčasťou bolo rozmiestnenie cudzích vojsk v Kosove – t. j. de facto vojenská okupácia krajiny.  Bezprostrednou zámienkou sa stalo objavenie masového hrobu 45 albánskych civilistov v obci Racak v Kosove. To tiež bola škaredá rozprávka, poviem vám – neskôr sa totiž dokázalo, že väčšina obetí boli srbskí vojaci z Kosovskej oslobodzovacej armády. Inscenátormi príbehu údajne boli západné spravodajské služby.

Slovensko v tej dobe ešte nebolo v spolku NATO, ale poskytlo im vzdušný priestor. Vtedajší premiér Dzurinda vyhlásil, že vraj zásah bol nutný, lebo vraj tam predtým zomierali ľudia. Ako keby potom nie…

A hej, pre osvieženie pamäte – za prelety a tým aj za bombardovanie nevinných civilistov hlasovali: Mikuláš Dzurinda, Ľudovít Černák, Brigita Schmögnerová, Ivan Mikloš, Eduard Kukan, Peter Magvaši, Ladislav Pittner, Pál Csáky, Milan Kňažko, Gabriel Palacka, Tibor  Šagát, Ľubomír Fogaš, Milan Ftáčnik, Pavol Hamžík, Mária Machová, István Harna, László Miklós

Proti boli: Ján Čarnogurský a Pavel Koncoš.

Útokom proti Juhoslávii NATO porušilo i vlastný štatút, pretože Juhoslávia ich neohrozovala (Washingtonskú zmluvu z roku 1949). Lenže kto by už bral ohľad na také detaily, však?

Po skončení bombardovania sa zaviazali spojenci zmluvne, že otázka Kosova bude riešená autonómiou v rámci Srbska. V roku 2008 následne Kosovo vyhlásilo bez akejkoľvek právnej legitimity samostatnosť, ale Západ ho uznal.

USA v Kosove má v súčasnosti najväčšiu vojenskú základňu mimo Ameriky…

Výsledky bratskej pomoci…

Za 10 týždňov sa uskutočnilo 2300 leteckých útokov. Zomrelo pri nich viac ako 2000 civilistov (iné odhady hovoria až o 3500 obetiach, no i 2000 mŕtvych je tragické číslo, nie?).

Viac ako 200 000 etnických Srbov muselo odísť z vlasti. Nevybuchnutá kazetová munícia dodnes ohrozuje obyvateľstvo, mnoho ľudí trpí posttraumatickou stresovou poruchou a v dôsledku použitia bômb s ochudobneným uránom hrozí aj zvýšené riziko rakoviny.

Vďaka bratskej pomoci NATO z Juhoslávie zostala spúšť – zničili viac ako 300 škôl, 20 nemocníc, 90 historických pamiatok, infraštruktúru, domy, dokonca aj srbskú televíziu zbombardovali. Spôsobené škody sa odhadovali na 30 až 100 miliárd dolárov…

Bože, nech nám nikdy NATO nepomáha….

 Záverom…

Neexistuje humanitárne bombardovanie.

Šlo o vojnový zločin. Juhoslávia, je mi to ľúto…

Elena K. Ištvánová   Blava, 25.3.2017

P.S.: Najvyšší čas vybehnúť zasa na nejakú misiu za účelom „demokratizácie“, po toľkých úspechoch…

Žeby Ukrajina, chlapci?