Opar vône, tajomne sladkej, lákavej ako sny ukryté v najhlbších zákutiach nášho srdca, niesol sa krajinou. Vietor šíril vôňu aj do tých najmenších škár medzi kameňmi, prenikala všetkými pórmi krajiny a vnášala do nej rozprávkovú nehu. Čas iskril v slnečných lúčoch, ktoré v korune veľkého stromu, nežne hladkali lístok za lístkom znovu a znovu, znovu a znovu. Tiché šumenie vetra znelo ako dych krajiny.
Rozprávač vnímal rôznosť podnetov, ktoré mu život ponúkal. Farby, zvuky, vône v ich mnohorakosti. Nastavil tvár lúčom slnka, a po chvíli sa usmial. Zahrabol rukou v zemi, no bola suchá a mrvila sa na prach. Pokrútil hlavou a odvalil malý kameň neďaleko stromu. Vytiahol štyri dlhé červíky. Jedného z nich položil na veľký kameň.
Vrana sediaca nehybne na najspodnejšom konári mohutného stromu, pod ktorým bol Rozprávač, sledovala pohľadom Rozprávača a nie červíka. Náhle ticho zakrákala a zletela na veľký vyhriaty kameň. Sprvu sedela nedôverčivo, akoby už-už šla vzlietnuť, ukradomky, no po chvíli červíka prijala. Rozprávač položil ihneď na kameň i ďalšieho červíka, bližšie k sebe, takže vrana spravila krok k nemu. Ďalšieho červíka položil na okraj kameňa, vedľa seba. Vrana sa váhavo priblížila, rýchlo zhltla červíka a spravila krok späť. Posledného červíka si Rozprávač položil na otvorenú dlaň a natiahol ju smerom k vrane, potichu sa jej trpezlivo pritom prihováral. Vrana sa na neho chvíľu ticho dívala, sedela nehybne, no napokon prekonala strach a pomaly sa k nemu priblížila. Červíka opatrne vzala z jeho ruky a prehltla. Rozprávač sa jej pošepky ustavične prihováral, a vrana mu odpovedala tichým krákaním. Nakoniec sa dôverčivo usadila v Rozprávačovej ruke, v tej chvíli akoby sa stali jednou bytosťou.
Rozprávač sa pousmial. Oprel sa chrbtom o kmeň stromu a díval sa s úsmevom na vranu, schúlenú v jeho dlani. V bezpečí zaspala. Jej perie sa na slnku modrasto ligotalo.
„Ak dôverujeme Zámeru sveta, potom kráčame životom s presvedčením o hlbokom zmysle vecí, ktoré sa dejú. Snažíme sa ich posolstvo prijať, pochopiť. A riadime sa ním, pretože Zámer sveta nám ukazuje cestu, nekráča ňou namiesto nás.“
Rozprávač sedel nehybne a hovoril potichu.
„Zámer sveta mi zoslal túto vranu. Viete, ako prilákať vranu? Je to úplne jednoduché, nesmiete ju vystrašiť. Krok za krokom, s láskou a trpezlivo, len tak vranu môžem prilákať k sebe. Priletela, no uletí, ak nebudem opatrný. Ibaže ja viem, že v živote fungujú len dva princípy – strach alebo láska. Tam, kde je jeden z nich, ten druhý tam nemá miesto. Je to vo svojej podstate jednoduché.“
Oči mu šibalsky zažiarili.
„Krok za krokom, ticho a trpezlivo, iba tak vranu dokážeme k sebe prilákať. Oveľa viac trpezlivosti ale potrebujeme, ak chceme vranu udržať v svojej dlani. Až vtedy pochopíme, že Zámer sveta nás pomocou vrany učí trpezlivosti…
Rozprávač sa ticho rozosmial, jeho smiech znel ako strieborné zvončeky.
„Ach, áno, a potom si náhle uvedomíme, priznáme i sami sebe, že práve trpezlivosť a vytrvalosť je to, čo sme v našom životnom príbehu doteraz potrebovali rozvinúť najviac. Ak prijmeme Zámer sveta s pokorou, ideme určite tou najlepšou verziou svojho príbehu… Tak to je.“
Elena K. Ištvánová, 24.3.2017
Celá debata | RSS tejto debaty