otvorene

Na všeličo v živote čakáme. Niekedy je to o túžbe po niečom, čo možno v živote nemáme. Inokedy hlavne o trpezlivosti, pretože presne vieme, čo prichádza – a len si na to musíme počkať.

Niekedy sa s čakaním spájajú veci samozrejmé a zaručené, či predvídateľné. Prichádza ráno, prichádza noc, prichádza búrka s temnými oblakmi. Niekedy sú to veci nepredvídateľné, nečakane vpadnú do nášho života – v dobrom, alebo v zlom. Občas je čakanie spojené s radostným búšením srdca, inokedy s obavami, alebo so zúfalým strachom. Čakať skrátka môžeme na kadečo. Nie vždy je preto čakanie príjemné.

O čakaní  dnešný blog…

Čakanie a násilie…

Niekedy je čakanie radostné, inokedy desivé.

Sú veci, na ktoré si nedokážeme zvyknúť. Nemyslím teraz nečakané nešťastia, s tými sa musíme popasovať v živote raz za čas zrejme každý a môžeme nimi zosilnieť.  Skôr mám na mysli situácie, ktoré sa v živote bežne vyskytovať nemajú – a mnoho ľudí ich ani nechápe, našťastie. Sú to situácie násilia. Sú situácie, v ktorých je násilie predvídateľné a môžeme ho čakať, rovnako aj sú ľudia, pri osobnosti ktorých je násilie predvídateľné (impulzívni, agresívni, nezdržanliví, atď.).

Čo je to násilie? Násilie je ťažko uchopiteľný pojem – pre toho, kto ho zažíva, je z môjho pohľadu dôležitý pocit, že bola narušená nejaká jeho hranica. Agresor obvykle narušenie spochybňuje – „ja som ťa sotil? To keby som ťa sotil, to inak vyzerá“ (udrel, kopol, zbil… miera tolerancie sa stupňuje, nikdy to nie je naozaj, to by predsa inak vyzeralo…). Viete, kedy nastáva úľava pre obeť násilia? Keď agresor aspoň prizná, že sa správa násilne a namiesto verzií, že „to nie je násilie“ spustí „nemáš svedka“.

Niekedy je aj násilie predvídateľné (situácie rizika sa opakujú – napríklad popíjanie), inokedy je nečakané (v triezvom stave, v bežnej situácii). Ťažko povedať, ktorá z tých situácií je horšia.

Sú to ťažké situácie. A to hovoríme o zjavnom, fyzickom násilí – to psychické je zachytiteľné ešte menej. Spoločnosť mu nerozumie, obvykle sa okolie domnieva, že „určite sa s ním háda“ (to nie je pravda, obvykle obeť po pár skúsenostiach mlčí, ako sa len dá). Alebo tiež, že nejako páchateľa k tomu sama obeť povzbudzuje, aby sa tak správal (v tomto omyle žijú často obete samé dlho a obviňujú samé seba – „keby som spravila to, alebo keby som nespravila hento, keby som sa na neho nepozrela, alebo keby som sa na neho pozrela…“ – v skutočnosti by nepomohlo nič. A ide o maličkosti, alebo o úplne normálne veci, ktoré obeť robí).

Až raz konečne obete pochopia, že nech spravia čokoľvek, vždy je to jedno…).  Spravili jedinú chybu, vzali si agresora, ktorý nemá zdravú hranicu správania (normálny muž ženu neudrie, ani žena muža – lebo i také situácie vraj existujú).

Problém je tiež, že navonok býva agresor socializovaný – milý, komunikatívny, takže mnoho ľudí nechápe, že by mohol doma bezdôvodne „vystrájať peklo“. Pre obete je táto pozícia okolia o to ťažšia, že sa im nedostáva potrebná podpora. Čakanie na zmenu v takých situáciách nepomáha – obvykle si obeť sama po rokoch týrania uvedomí, že „verila som, že sa zmení k lepšiemu – prvých desať rokov“ (potom často rezignujú a z nejakých dôvodov v situácii týrania uviaznu – vôbec nie preto, že by im to vyhovovalo, ako sa niekedy chybne domnieva okolie, únik je ťažký). Čakať na zmenu prestanú, neveria v ňu – rezignácia však nie je tým pravým riešením. V takej situácii nekonečné čakanie však tiež nie je rozumným riešením. Pretože raz môže skončiť tragédiou – vtedy okolie konštatuje, že „kto to len mohol čakať…“

Nuž, čakanie býva rôzne, ako vidíme…

Na čo čakám ja?

Ja čakám na budúci štvrtok – bratislavský. Je to pre mňa  v niečom moc dôležitá, zásadná situácia – pred jedným veľkým krokom. Ale to je také čakanie na zmenu, ktorú naozaj chcem uskutočniť, len sa k nej zdanlivo pomaly posúvam.

Niekedy má aj čakanie svoj význam…

Elena   Predná Hora, 16.5.2017