otvorene

Milujem včasné rána, prežiarené slnkom. Naozaj si myslím, že ak človek „ponocuje“ pravidelne a potom dospáva do predpoludnia, okráda sám seba o tú najkrajšiu časť dňa. Som „ranné vtáča“ – a to nielen kvôli nutnosti ísť skoro ráno na autobus. Nepoznám nič krajšie ako lúku zaliatu vychádzajúcim slnkom, s trblietkami rosy – keď sa prebúdza deň.

Dnes to pre mňa síce nebolo o rannej lúke, ale o niečom prekrásnom vám napíšem…

Čas zázrakov…

Niečo prekrásne cestou do práce? Vybehla som pod kopec, takže krásne bolo všetko. Stromy prežiarené slnkom, voňavý vzduch, aj ranné ticho, ktorým sa nesie nežné štebotanie vtákov…

Ale niečo prekrásne v Revúcej? No čo iné by to bolo ako gaštanová alej v skorom ráne. Veľkolepé a mohutné stromy obsypané bielymi kvetmi. A potom z nich raz budú prekrásni gaštankovia…

Tých minuloročných som niekoľko našla na svahu pod bytovkou predvčerom. Vyrástli na drobné stromčeky, ktoré sa dychtivo ťahali za svetlom vo vysokej tráve, ktorá sa na nich usadila a nechcela im dovoliť dýchať. Keďže svah pod bytovkou minulý mesiac povytínali, tak som zachránila a na svah teraz vysadila práve tie „trávou dusené“ gaštany, aj nejaké lipy. Raz tam niekomu  budú robiť radosť.

No jasné, gaštany i lipy sú moje srdcovky, niekoľko z nich pestujem v kvetináči už zopár rokov – a raz ich niekde vysadím do voľnej prírody (keď vyjde môj projekt, tak tam bude ich miesto, to by bolo úžasné).

Keď sa šťastie sype…

Dnes sa na mňa šťastie sypalo. No skutočne. Začalo to výkladom kariet – fúha, bol neskutočne priaznivý. Bolo to pre mňa neuveriteľné – tak som tomu venovala ešte ďalších  desať minút – prihodila som tam ďalšie karty, tarot, I-ting, dokonca i online karty som si  nahodila na internete – šťastie sa nedalo oklamať a dookola mi to všade ukazovalo o tom istom. Žeby to bola tá moja budúcnosť, ktorá ma konštelačne minulý mesiac tak radostne a láskavo objímala? No skoro som padla z nôh, taká bláznivá nenáhodná náhoda.

A zabávala som sa v duchu sama na sebe – pravdaže, mám rada ľudí, ktorí sa vedia smiať i sami zo seba, tak láskavo si zo seba uťahovať…  Pretože kto z nás by už nechcel šťastie, však? Túžobne si ho prajeme. A keď sa zrazu objaví, tak neveríme a nedôverčivo si ho premeriavame. Ako ja dnes. Šťastie sa zrejme dobre zabávalo na tom, ako som ťapa nedôverčivá, lebo mi hádzalo naozaj kadečo. Aj jeden skvelý nápad k Územiu anjelov – úprimný a zo srdca, týka sa ľudí s postihnutím. Ďakujem, Zámer sveta.

A jedna z krásnych vecí, ktoré mi dnes prišli do života, je i kniha  pre moju najstaršiu dcéru Kiku na narodeniny – bude ich mať síce až začiatkom júna, ale tú knihu sme objednali hneď, ako ju objavila.  Poviem vám, to je vec – nový Moss. Jasné, hodila som do nej jedným očkom v autobuse, keď som ju niesla domov (stihla som prvé štyri strany – no veď cestujem skoro pol hodiny). Je o kairomanceroch – ľuďoch, ktorí vnímajú nenáhodné náhody a prijímajú ich správy do svojho života a o tom, ako sú synchronicity v živote dôležité – nenáhodné stretnutia, nenáhodné znamenia (to ja som už konečne v živote pochopila pred časom, že to funguje – a a naozaj im venujem pozornosť – pretože, ako inak, Zámer sveta nás vždy privedie k tomu, k čomu máme dôjsť).

Poviem pravdu, nečítala som tú knihu doma ďalej, po príchode domov som si zamákla – vláčila som moje obrovské kvetináče so stromčekmi zo schodov na balkón aj vonku pred bytovku (mám z toho teraz na rukách modriny a šrámy, akoby som bojovala s tigrom), vysádzala som kadečo z nich vonku – oleander, enciánový stromček, anjelské trúby, aj stromček bobkový list – pretože zajtra putujem zasa na dva dni do Ružomberku. Aspoň že je to tento raz vzdelávačka v piatok – cestovanie tam ma teraz neteší, mám pri veľa práce a budúci týždeň cestujem ako pavúčik – pútniček, každý deň kamsi) – ale teší ma, že si zajtra cestou do Ružomberku pozriem to úžasné miesto, ktoré ma minule tak chytilo za srdce. Aj ho odfotím, snáď…

Ale jasné, teraz si tú Mossovu knihu ešte pár minút pozriem, aspoň trochu – inak, volá sa Veštby na každý deň. Kika sa vráti zajtra domov – a tak ju bude čítať, poteší sa. Ja si do Ružomberku vlečiem Anjela pre Emily (ako inak, ja viem, ja viem, 128 krát čítaný, ale to nič – som ťažko romantická duša a tá kniha ma skrátka baví).

Záverom…

Každý deň má svoj príbeh…  No čím zakončím? Mám super nápad – otvorím toho Mossa, Dáme poslednú vetu na strane.  Ste zvedaví aj vy, čo nám ukážu nenáhodné náhody?

Strana 134. Hm, tak to sa vydarilo – je to citát Chalíla Džíbrána- „Nemyslite si, že môžete riadiť smer lásky. Pretože láska, ak usúdi, že jej za to stojíte, riadi váš smer.“ Je to ďalšie odhalené tajomstvo romantikom a kairomancerom.  

Celkom pozitívna myšlienka na záver dnešného blogu, však? Hovorí vám to niečo? Ak áno, potom s vami zjavne pracuje nenáhodná náhoda. A ako tak pozerám, táto myšlienka aj úplne ladí k nadpisu dnešného blogu. Nuž, zjavne, nič nie je náhodné…

Elena  Predná Hora, 17.5.2017