otvorene

Každý z nás chce byť tak trochu ako jednorožec. Veď každý deň nie, pravdaže. Ale aspoň občas.

Môj dnešný blog v predvečer mojich menín – o tom, čo v živote naozaj chcem, aj aká naozaj chcem byť. Výnimočný blog vo výnimočný deň.

Milujete jednorožce?

Mňa fascinuje predstava tých magických, nádherne snehobielych, čistých stvorení, zosobňujúcich dobro a pravdivosť. Som naivný idealista, už sa toho nezbavím – chcela by som, aby sa to tu hemžilo jednorožcami. Pre mňa bol takou bytosťou nežne krehkou a čistou, pravdivou a radostnou môj syn.

Uff, dnes som bola dole, sedela som pri počítači, pustila som Cohenovu verziu Hallelujah a plakala som za Maroškom ticho, zúfalo. Nenávidím toto čakanie na súd s nemocnicou, ničí ma to, ešte stále nemáme stanovený žiadny termín na septembrové pojednávanie. Fakt som bola úplne dole, bojovala som s nápadom, aby som uverejnila meno tej doktorky, čo zavinila smrť môjho syna. Vlastne stále som dole, hodne dole, nemyslíte si, že teraz neplačem, však?

Viem, že prichádza nejaká zmena, niečo sa vo mne mení, ale nerozumiem jej. Dych zmeny som cítila už včera hlboko v lese, úplne sama, pri černiciach, ktoré som spomenula vo včerajšom blogu. Bola som na tom mieste predtým už dva razy, no zakaždým som cítila obrovskú hrôzu, nemohla som vykročiť na tú výhliadku. Príliš ma ťahala hĺbka. Tie dve posledné konštelačky mi niečo odkryli –  a ja som odkráčala včera tou cestou. Úplne pokojne.  Takže hej, niečo sa vo mne mení, cítim to, ale nerozumiem tomu – a tak len čakám bez očakávania…

V živote k nám prichádzajú rôzne veci…

V živote k nám prichádzajú rôzne veci – dobré i zlé. Meníme sa vďaka nim, zakaždým nás čosi naučia – niečo nám dajú, ale zároveň nám niečo aj zoberú. Presnejšie povedané – niečo vďaka nim získavame, no niečoho sa musíme aj pustiť, pretože celý ten proces zmúdrievania je o nás samých. Naši predkovia boli múdri. Vedeli, že je čas príchodu zimy i čas príchodu jari, a že to staré musí odísť, aby mohlo byť niečo nové. Spájali preto s prechodmi od starého k novému rôzne tradície a rituály – vynášali Morenu, púšťali ju dole riekou. Viete si predstaviť, že by vliezli do vody a ťahali ju z vody späť? Sotva. Ale na to musí prísť každý z nás sám. A zmúdrievame jedine životom, ktorý žijeme. Ešte nikto nezmúdrel čítaním múdrych knižiek, ak to, čo v nich prečítal, neaplikuje vo svojom vlastnom živote. Prijala som poznanie, že žiadne múdre myšlienky mi nepomôžu, ak neposkladám môj rebríček hodnôt a cieľov a nebudem sa nimi v živote aktívne riadiť. Iste, hovorí sa, že čo k nám má prísť, to k nám príde. Je pravda, že osud nás usmerňuje tým správnym smerom – sú to rôzne nenáhodné náhody, viackrát som už o nich písala. Bola by však príliš pohodlná predstava, že stačí sedieť a veci nám do života prídu samé – takto to skrátka nefunguje. Osud nám priveje do cesty človeka, ktorý by nám mohol byť blízky, ale my  sami ho musíme spoznávať. Osud nám ukáže link na vysokú školu, alebo zaujímavý článok o nej, ale prihlásiť sa a vyštudovať ju – to musíme my sami.

Presne nad tým, ako by som mohla zmúdrievať, a že sú veci, ktorých by som sa v rámci toho mala pustiť, som uvažovala v predvčerajšom blogu. No hej, pravdaže, kebyže to je také ľahké. Nestačí, ak človek vidí smer a spôsob, musí aj chcieť – a ja od synovej smrti zápasím práve s tým chcením, či skôr nechcením – najviac. Môj syn mi chýba, chýba mi presne ten život, aký som žila s ním. Pretože bez neho tak žiť nejde. A život, ktorý žijem teraz, pre mňa nie je prijateľný. Idem povinnosťami, ktoré musím plniť a vytešujem sa z maličkostí, radostním sa, ale vnútorne odrátavam čas. Pretože so svojim synom môžem byť len vtedy, ak zomriem.

Viem, že by som sa mala pustiť kadečoho a pustiť sa do kadečoho – mám rozpísané dve knihy, a jedna vec ma sprevádza nerozlučne, môj projekt – konštelácie mi to dávajú jasne na vedomie, zakaždým, všade. Ten projekt – je to obrovská vec, viem o čo v ňom ide, mám úplne jasnú predstavu. Nič viac však nemám jasno. Stojím na akejsi pomyselnej hranici a čakám, napäto a netrpezlivo, čo sa v mojom živote udeje – „nechávam veci ísť“ – tak to vykresľujem i sebe, nielen navonok.

Lenže predvčerom ma Zámer sveta koincidenčne zasa raz postrčil ku zmúdrievaniu. Prezradím vám, ako mi to nastavilo zrkadlo – a hneď dvojmo. Jedno zrkadlenie bolo, keď prišli knihy Kike – a po jej príchode večer z práce sme si ich pozreli. Jednu som náhodne otvorila – a predstavte si, aká pravda o mne, napíšem to zjednodušene – písali o celistvosti a o tom, že ak hovoríme o svojej dobrej a zlej stránke, ktoré sa líšia motívmi, sme celiství v tej zlej. Je to tak, lebo dobrou stránkou “nechávam veci ísť“, no vnútorne – no, skrátka, mám paralelné vlastné plány, stále. A v ten deň som na ktorejsi internetovej stránke čítala Lazarevovu myšlienku o tom, ako nás Boh chce vyskúšať tým, že nám vezme niečo, aby videl, či sme schopní sa toho pustiť – a potom nás odmenil, dá nám niečo iné. Nič v živote nie je náhodné, ani to, že som našla takúto myšlienku – a svojim spôsobom mi to hodne pomohlo. Neskutočne to prevalilo navonok môj vnútorný hnev voči Bohu – stále s ním zápasím. Môj syn bol pre mňa to najcennejšie v živote – keby som ho privolala k životu akokoľvek, tak to bez zaváhania urobím. Dala som ja a celá moja rodina neskutočne veľa do toho, aby sme mohli žiť s Maroškom, veľa sme tomu prispôsobili a vytvorili sme si životný štýl, ktorý nám vyhovoval. Potom jedna lekárka svojou neschopnosťou moje dieťa zabila. Od nej by som sa dnes pri stretnutí len odvrátila, ako človek sa v mojich očiach svojou nečestnosťou úplne devalvovala, nech si kráča s následkami svojho činu sama. Ale na Boha hnev stále cítim, ako mu mám veriť, keď mi vyviedol takúto vec – vzal mi to najcennejšie? Ako mu môžem dôverovať? Čo by mi tak asi namiesto toho dal? Pre mňa niet takej „odmeny“, ktorá by mi smrť syna vynahradila. Neviem si predstaviť nič také, čo by bolo rovnako zmysluplné, či nebodaj lepšie. S čím by som bola šťastnejšia. A niet ani takých peňazí, ktoré by mi stratu syna vynahradili – napriek tomu musím čakať a bojovať, kým sa ukončí súd s nemocnicou za odškodnenie, lebo keby som tu nebola ja – tak by moje deti tento štát okradol. Za spôsobenú ujmu by skončili podobne ako siroty po tých vojakoch z leteckej havárie spred pár rokov, ktoré nedostali doteraz ani poistku.

A smrť môjho syna by sa zamietla pod koberec, ako niečo bezvýznamné, akoby sa nič nestalo, ako sa to deje v tomto prašivom štáte mnohým obetiam pri pochybeniach lekárov. Ale ja túto hru hrať nebudem.

Život nás učí…

Mňa život naučil kadečo…

Naučil ma zvažovať slová a činy, snažiť sa byť ohľaduplná. To som, naozaj sa vyhýbam zraňovaniu iných. Pretože viem, že to bolí – a už nikdy jazva nezmizne. Niekedy to v nich vyvoláva nesprávny dojem – že neviem byť iná. Ale viem.

Naučil ma byť starostlivou a zodpovednou, pracovať i po nociach, aby bol potom deň mojich detí lepší. Inak by to nešlo všetko zvládnuť. Naučil ma skromnosti – zažila som situácie nákupov „len chlieb a maslo“, či „dolej do mlieka trochu vody, aby kakao vyšlo všetkým deťom“. Poznám to dôverne. Peniaze si vážim, sú dôležité, ale ich lesk ma neoslepuje, mňa si nemožno kúpiť.

Naučil ma hlboko milovať tých, ktorých mám v srdci. Obetovať pre nich veľa. Nie, to nie je o nedostatku sebalásky, ale o mojom úprimnom dávaní, pretože sú hlbokou súčasťou mňa samej.

Naučil ma chápať cenu spoľahlivosti, životnej múdrosti. Aj nádeje, vytrvalosti, čestnosti. Dôvery, úcty a pokory. Za tom všetko som môjmu život a Zámeru sveta hlboko vďačná.

No čo vám poviem – učí ma stále, ako byť.  Zmúdrievať, aby sme boli veľkí. A kedy sme veľkí? No predsa, keď chápeme, že sme malí. Keď nadobudneme úctu  a pokoru.

Záverom…

Nadobudnúť úctu a pokoru u mňa znamená začať dôverovať Bohu. Naozaj mu veriť.

Stále sa okolo toho točím – je to pre mňa ťažké s tou dôverou, lebo je ako smrť, alebo ako tehotenstvo  – nedá sa byť trochu tehotná, ani trochu mŕtva, ani trochu a sem – tam dôverovať.  Buď 100 percent, alebo nič.

Každý z nás chce byť tak trochu ako jednorožec, aspoň občas – snehobiely a pravdivý, však? Tak ja dnes som, ako taký malý darček si to dávam k zajtrajším meninám – hlboko úprimne som načrela do seba.

Elena   Predná Hora, 17.8.2017