otvorene

Uvažujete niekedy o dávnych časoch?  Pravdaže nie vo vlastnom živote – ale kedysi v minulosti, o živote našich predkov? Ja áno.

Čo a kam sa z neho stratilo – o tom vám predsa poviem v mojom dnešnom blogu.

Milujem príbehy…

Slnko pálilo aj vysoko v horách.  Sýtomodrým nebom sa ospalo prevaľovalo len niekoľko malých bielych huňatých  oblakov – barančekov. Vzduch aj v tienistej časti cesty lesom bol vlažný.  Bodliaky postriebrené chuchvalcami semien sa hrdo týčili na viacerých miestach po stranách cesty, kade-tade sa lesklo černeli guľôčky durmanu (bolo ho v tej hore tak najmenej pre dve roty, pretože je smrteľne jedovatý už vo veľmi malých dávkach). Baza vystierala svoju náruč, plnú plodov i kvetov zároveň.

(Ach, bazu milujem, nielen sirup či malinovku z kvetov – za dávnych čias som si ešte ako slobodná varila naozaj úžasný sirup, džem  i kompót z plodov bazy.  Hm, to boli časy – po príchode z práce som vždy rýchlo vzala môjho psa Paťka a vyrazili sme do lesa. Mala som vtedy med z fialiek, aj kadejaké iné zvláštnosti, bavilo ma to vyrábať.  Skončilo to po svadbe, keď sa prisťahoval manžel – psa v byte nechcel, Paťko dožil u mojej mamy v rodinnom dome a skončil aj čas mojich úžasných zaváračiek. Dnes som videla bazu, plnú plodov, aj kvitnúcu  súčasne. Bola nádherná.)

Hlboké ticho tam  vysoko v horách vládlo, keď sme dnes predpoludním kráčali lesnou cestou s mojou najstaršou dcérou Kikou. Šli sme zasa raz miestami, kde sme ešte nikdy neboli – a bolo tam prekrásne. Občas sme spolu prehodili zopár slov, občas som sama dumala o živote. Nie, neprezradím vám o čom všetkom som uvažovala, ale niečo z toho nášho debatovania s Kikou dám.

Bavili sme sa o tej lesnej ceste – ako asi vznikla, kto ju kedy v minulosti vytvoril. Čo všetko sa ňou premávalo – niekedy možno lesácke autá s drevom, v minulosti snáď aj kone, vozy a koče, alebo len ľudia- pútnici?

A uvažovali sme aj o ľuďoch dávnych čias – čo poviete,  boli statočnejší ako my? Alebo nie? Kedysi ľudia merali aj veľké vzdialenosti pešo – vypovedalo to o ich vytrvalosti, aj o pokore (veľké púte kedysi ľudia podstupovali pešky, aby našli sami seba – dnes sa podaktorí ľudia vyvážajú autom, nechce sa im prejsť aj iba pár desiatok metrov do práce, či do obchodu pre úplne malý nákup).

Podľa mňa áno – boli viac odvážni, dokázali kadečo obetavo budovať – ako tú cestu lesom. Dokázali sami nebojácne putovať neznámou krajinou, rozľahlými lesmi – nebáli sa pustiť niečoho starého a vydať sa novým smerom, za životnou šancou. A to nemali ani presné mapy, turistické značkovanie, kadejaké GPS či iné pomôcky, dokázali nájsť a srdcom vycítiť ten správny smer. Dnes to už mnohí ľudia tak nedokážu.

Ľudia dávnych čias a dnešok…    

Viete, ako kedysi vítali pútnikov? S úctou, láskavo. Aj žobrákom dali kúsok jedla, boli si ľudia vtedy bližší a dajakí ľudskejší. Množstvo tradíciu a zvykov ich združovalo, nečumeli do mobilov a na televíziu. Žili.

A hej, nikdy by im zrejme nenapadlo namiesto pomoci si ranených fotiť, ako sa to dialo pri teroristickom útoku  v Barcelone, či uštvať kvôli „selfíčkam“ delfínie mláďatko, ako sa to tiež predvčerom stalo. Nie, neposudzujem tých ľudí pohoršene, aby som ukázala, že oni sú tí zlí a ja dobrá –   píšem o tom preto, aby sme sa zamysleli každý za seba nad tým, ako nás táto doba poznačuje. Ako sa stávame anetickými – znecitlivenými na utrpenie iných, pretože pozeráme kadejaké krváky a horory, takže pomaly prestávame rozlišovať medzi realitou a bludným filmom, prizeráme sa utrpeniu ľudí aj tvárou v tvár pokojne – „nafotím si toto tu, no to sa budem vynímať na sociálnej sieti“. Doparoma, veď tam boli zomierajúci ľudia, plačúce deti, vydesení ľudia, zmrznutí v ťažkom šoku – ktorý citový mrzák a úchylák si túži obzerať na sociálnych sieťach takéto videa o ľudských tragédiách???!!

(Ja nie som vysadená proti sociálnym sieťam ako celku, ale proti uverejňovaniu kadejakej patológie na nich. Budem úprimná  –  ja osobne si najviac rozumiem s Pinterestom, tam  ma to baví. Som i na facebooku, kvôli rýchlej komunikácii s rodinou. Nie som ale ani otrok mobilu, ani sociálnych sietí, ani televízie – keď môžem, radšej si čítam.  Milujem klasické knihy, nie elektronické čítačky, i keď sú pohodlné, zmestí sa do nich zásoba kníh. No ja som človek starých čias – dom na vidieku,  chov hydiny, domáce zaváranie, permakultúrna záhrada, vlastný vodný zdroj aj vlastná elektrina – hm, kedysi som túžila po úplnej nezávislosti od systému. Ach, hej.)

O tejto dobe a jej morálnej otrlosti by sa dalo písať hodne, ale načo – otvorte oči, čo sa z nás snaží moderná spoločnosť spraviť – otrokov bez vlastného názoru, bábky bez hlbokého prežívania, bezohľadných sebcov bez pokory a úcty k životu a smrti…

Útoky teroristov….

A áno, keď už sme pri tej Barcelone a ďalších útokoch teroristov z poslednej doby – k nim dám zopár slov v budúcom  blogu. Lebo je čo povedať – a hlavne je sa čo pýtať, však náš drahý pán premiér???!!! Niečo z toho som načrtla v dvoch článkoch na mojom blogu v Blogovinách (blogoviny.sk) tento týždeň, rozhodne je to téma, ktorej by sme mali všetci venovať pozornosť.  Takže zajtra túto tému doplním a teraz sa ešte záverom vrátim k ľuďom dávnych čias.

Záverom…

Ľudia dávnych čias – vytrvalo robili na poli, v lese, gazdovstve, budovali veci generačne. Boli podľa mňa ozajstnejší, ako sme dnes.

Milujem príbehy dávnych čias,  na tie ma nalákate. Očarujú ma aj ich stopy v čase.  Možno by som rada žila nejakých dvesto rokov  dozadu, alebo možno ešte oveľa skôr, keď ľudia žili viac srdcom  – ktovie…

Kam sa to stratilo, kam sa to len stratilo…

Elena   Predná Hora, 19.8.2017