otvorene

Hrdý nápis Pomáhať a chrániť treba zrejme doplniť, pretože vyvoláva nepochopenie v radoch polície. Pomáhať a chrániť by mali slušných občanov proti páchateľom, nie opačne. Napadne mi to zakaždým, keď v televízii ukazujú ako vedú vraha, či iného páchateľa – a nechajú ho, aby si ohľaduplne voči sebe zakrýval tvár. Pre mňa nie je dôležité ako vyzerá páchateľ, ale pre každého páchateľa je dôležité, aby čelil priamo všetkým následkom svojho činu.

Nuž áno, som dnes drak, pri téme násilia a agresie vždy ním som. A hej, pravdaže, cítim hnev pri pripomenutí si vraždy tej bezbrannej ženy v policajnom aute. Ako som sľúbila, celá táto jedenástka pôjde práve tou témou, aj tú vraždu si pripomenieme znovu a znovu, aby sa veci menili a nepribúdali ďalšie podobné vraždy.

Polícia potrebuje zmenu – v čom konkrétne  ju meniť treba, o tom hovorí môj blog.

Ako školiť policajtov?

V Niekedy 2. som položila otázku, ktorý hlupák tých policajtov školí?!!! Na rovinu – školenia policajtov by mal realizovať odborník, ktorý dlhodobo s problematikou agresie pracuje, vyzná sa v nej – a aj odborne v tej oblasti niečo naozaj zmysluplné publikuje.

Nedostatočnosť odbornosti v problematike jasne vidieť z postupu policajtov, ktorý popísali v televíznych správach – ľutujem, policajti, ja tieto veci v komunikácii počujem, a vyznám sa v nich. Neodbornosť policajtov vyčnieva z toho popisu ako jadierka v melóne – oni ani netušili, že by páchateľ mohol byť agresívny, vyzeral pokojne, prosil ju na kolenách, aby neodchádzala. Nemal v ruke zbraň.

No, to je smutné, že to netušili, lebo v prípade správneho výcviku vo vzťahu ku agresorom by očakávali sociálne žiaduce správanie od agresora i možnosť jeho náhlej agresie, uvedomili by si veľký strach ženy – jeho obete, ktorý bol jasným varovným signálom, že nešlo o prvé jeho násilie voči nej.

Nemal zbraň v ruke. Ach, vyludzuje vo mne smutný úsmev taká naivita – azda nejaký ozajstný páchateľ povie policajtom, že má zbraň a plánuje zabiť? Máva ňou priamo? Obvykle zabíja ten, kto sa nevyhráža, vtedy ide o hrozbu, ktorú už nespája so žiadnymi podmienkami a možnosťami. Toľká naivita – to ako keď sa vás policajti pri vstupe na súd spýtajú – „a zbraň so sebou nemáte?“ Zakaždým mi napadne – „poznáte niekoho, kto vám povedal, že ju má, ak chcel útočiť?“

Viete vôbec, milí policajti, že najviac vrážd žien sa odohrá v situácii, keď obeť získa súdne rozhodnutie o zákaze priblíženia, v situácii zdanlivej ochrany zákonom?

Máte predstavu o tom, akým spôsobom identifikujete u človeka podľa komunikácie možné riziko násilia? Ja som v mojich blogoch pred časom písala o niektorých veciach, ktoré v tejto oblasti popísal už Gavin de Becker, a ešte sa k nim v tejto jedenástke vrátim, lebo popíšem agresorov.

Slovenskí policajti skrátka potrebujú odborné doškolenie, ako identifikovať agresora, aj ako k nemu pristupovať.

Zároveň potrebujú aj rezortné predpisy, ktoré budú z odborného poznania vychádzať a k agresorovi pristupovať na ich základe účinne, bez ohrozenia obete.

Polícia potrebuje aj zmenu v prístupe samotných policajtov, lebo žiadny agresor necúvne ani neprestane ohrozovať obeť, ak mu budú čítať rezortné predpisy.

Slovenská polícia potrebuje policajtov, ktorí jednoznačne budú stáť na strane obetí. No a tu by sa dalo povedať naozaj kadečo. Od neodbornosti v prístupe v podaktorých regiónoch k obetiam domáceho násilia, práve toho sa týkal aj prípad pred zrakmi policajtov zabitej ženy.  Vhodné by bolo aj pozrieť sa na osobnosť podaktorých policajtov poriadne – mali sme prípady, kedy priamo spolupracovali v rámci trestnej činnosti.

Takže – aká je vaša osobná tolerancia násilia, milí policajti?  Aký je váš vzťah ku pitiu alkoholu mimo služby? Nie, to ešte nie som zlá, ale môžem byť – viem to však, keď chcem. Nemám problém pomenovať veci pravým menom a otvorene. Myslím, že by mali u policajtov dôsledne preverovať pracovníci MV SR pravidelne aspoň raz za dva roky – a nielen pohovormi, testami, ale i bezpečnostnou previerkou – i v ich mimoslužobnom kontexte sklon vo vzťahu ku agresii, alkoholu a drogám (vrátane kontroly vlasov na marihuanu), aj možnej kriminálnej činnosti (kontakty).

Záverom…

Jedno je isté, účinne pomáhať a chrániť môžu len policajti, ktorí sú dostatočne vzdelaní, majú prehľad o rizikách správania agresora. Inak budú stáť ako ťulpasi, keď im psychopatický agresor pred očami zavraždí bezbrannú ženu.

A hej, za ich primerané vzdelanie, aj za predpisy, ktoré by mali jednoznačne ochrániť obeť, zodpovedá minister. Zdravím, pán Kaliňák, ak už nemáte výčitky svedomia ako minister rezortu, plánujete aspoň bezodkladne zmeniť legislatívu, aby sa v rezortných predpisoch jasne zadefinovala ochrana obete uzamknutím auta, bezpečnej vzdialenosti agresora od obete, atď.?

My občania, potrebujeme policajtov, ktorí bezbranné obete dokážu chrániť účinne.

Inak si radšej ušetrime výdavky za policajtov – veď sú platení z našich daní.

Niekedy je skrátka čas na zmenu –  smrť ženy – obete domáceho násilia ukazuje, že v slovenskej polícii je na zmenu najvyšší čas.

Elena   Predná Hora, 16.9.2017

K diskusii:

Pravda 2012 – úlohou policajta je poskytnúť prvotnú ochranu obeti – nie určovať, či je obvinenie potenciálneho páchateľa zo strany ženy pravdivé. To rozhodne nie je vec, ktorú možno zvládnuť odborne bleskovo a na mieste činu.

Na to je tam potom neskôr vyšetrovateľ, prokurátor, súdny znalec, sudca, A to, že verejne hájite „chudáka agresora, ktorému prasknú nervy a preto ženu fyzicky napadne“, je rozhodne výpovedné aj o Vás samom. De Becker tvrdí, že jednym zo znakov agresora je schvaľovanie agresívneho správania. Podľa mňa neagresívny a psychicky zdravý človek musí mať jasnú hranicu, že nikoho fyzicky nenapadne.

Už  len to chýbalo, aby ste doplnili, že aj tomu chudákovi vrahovi praskli nervy a tak ženu zapichol určite za to môže ona.