otvorene

Naozaj sme mali zrušiť trest smrti? Je to správne riešenie, alebo je to falošná humanita?

V dnešnom blogu budem hľadať odpovede na túto otázku.

Prečo sme vlastne zrušili trest smrti?

„Humanisti“ argumentujú tým, že je to neľudské voči páchateľom. Že súdy sa sem-tam aj pomýlia. A že každý je „polepšiteľný“, v každom človeku sa skrýva dobro. Nehumanisti tvrdia, že trest smrti by bol vykúpením – a že je lepšie, ak páchateľ trpí po celé roky.

Ja mučiť dlhé roky nikoho netúžim, žiadneho páchateľa, ale ani ho živiť na úkor seba a svojich detí. A som si istá, že nie všetci ľudia sú dobrí, anetickí psychopati sú toho živým dôkazom.

Takže teraz pár tvrdých slov pre naivných humanistov – nie, všetci ľudia naozaj nie sú dobrí. Sú ľudia, ktorí by nikdy nemali voľne chodiť po uliciach, pretože nemajú žiadne morálne zábrany a hranice, sú stelesnené zlo. Bez mihnutia oka dokážu starca nechať nanosiť slamu a potom ho na nej upáliť, bez najmenšej výčitky svedomia znásilniť a zabiť dieťa, bez zaváhania brutálne mučiť zvieratá, skutočne kadečo – nebudem vás týrať brutálnymi pravdivými detailmi (tí, ktorí po nich túžite, prečítajte si napríklad prípad nášho posledného slovenského na smrť odsúdeného Štefana Sviteka, či odsúdeného na smrť v Československu Ladislava Hojera – a potom si odpovedzte na otázku, či také niečo by ste chceli nechať žiť, prípadne mať ako suseda, veď určite je v ňom kúsok dobra)…

A ešte aj pár tvrdých slov pre naivných nehumanistov – nie, trest väzby pre mnohých páchateľov nie je ustavičným mučením, v dnešnom chorom ponímaní práv páchateľov je to pre mnohých z nich pohodlná existencia. Odhliadnuc od podstaty nápadu, aby niekto celé roky trpel, čo pokladám samo osebe za zlé (neskôr vám vysvetlím, že prečo), sú tu aj ekonomické náklady na väzňa, ktoré sú podstatne vyššie ako to, čo dostane na deň dôchodca, človek opatrujúci vážne chorého rodiča, dieťa, či partnera, a možno a to, čo dostanete vy sami za poctivú prácu. Štatistická ročenka na stránke MV SR v rámci správy väzníc každoročne poskytuje tabuľku o nákladoch na väzbu v jednotlivých väzniciach.

Prečo pokladám za zlé, aby niekto celé roky trpel…

Samotná filozofia trestu ako polepšenia je zvláštna. Svoje deti sa snažíme vychovávať inak ako trestami, nie? Mne prísne tresty pripomínajú drezúru –mám rada slobodu a slobodné bytosti. Korektívnu skúsenosť človek získa skôr tým, že ho povzbudíme, než keď ho potrestáme. Ibaže sú prípady, ktoré takto riešiť nemožno, sú totiž natoľko závažné, že žiadne odpustenie a tolerancia spoločnosti v nich nie je namieste. A sú ľudia, ktorí určite nie sú schopní korektívnu skúsenosť získať v dostatočnej miere – spomeňme si prípad vraha, ktorý prepustený z väzby opätovne vraždil.

Ľudia sa dokážu pretvarovať nejaký čas, vedome alebo nevedome vystupovať inak ako než akí sú v skutočnosti, ale skôr či neskôr masku strhnú a ukážu skutočnú tvár, vypláva na povrch ich pravá podstata.

Viete, ja som si to všetko definitívne uvedomila po smrti svojho syna. Svojho syna hlboko milujem – je to pre mňa najsilnejšie puto, aké som kedy v živote mala. Bol postihnutý v dôsledku pôrodnej traumy, zakrvácal do mozgu. Po príchode z práce som ustavične trávila čas s ním, zaspával každý večer s hlavou na mojom pravom pleci. Veľmi mi chýba. Zomrel mesiac pred 15. narodeninami, tento rok by mal osemnásť rokov. Jeho smrť spustila v živote mojej rodiny hodne zlých vecí. Zaoberala som sa predstavou, že zabijem lekárku, ktorá jeho smrť svojim závažným pochybením zavinila – len počkám na právoplatný rozsudok. No nedokázala by som to spraviť, nechcem nikdy do nikoho iného pichnúť nožom, streliť do neho, ublížiť fyzicky komukoľvek inému. To je moja osobná hranica. Cítila som voči nej obrovský hnev, ale na pojednávaniach som nikdy neprekročila hranicu čestného správania, dokonca som voči nej popri tom hneve cítila súcit (jednak zničila sama záver svojej pracovnej kariéry ako „tá, ktorá zabila dieťa“, jednak vo mne vyvoláva súcit, ak sa niekto nedokáže správať čestne – priznať sa ku svojej chybe a poučiť sa z nej, lebo je hodne slabý). Zápasím občas s vlnami hnevu voči tej lekárke – už je právoplatne podmienečne odsúdená (čo pre ňu nie je žiadny trest), najradšej by som jej napľula do tváre, no v realite by som okolo nej len prešla (a mimochodom – na súd s nemocnicou už ani osobne nechodí, chodieval tam len jej právnik). Uvedomujem si, že ten hnev vyvoláva vo mne to, čo sa deje, ako nečestne sa správala ona, aj nemocnica, pôsobí aj tá ustavičná retraumatizácia napríklad výrokmi právnikov na súde, je to akoby vám niekto dookola rozrýpaval ranu. A tie následky jej činu v mojom živote a rodine sú zničujúce. A preto to mám v sebe usporiadané. Žiadna prázdna teória, je to prežité a prežuté, mám v tom jasno.

Dnes s určitosťou viem, že ak vám niekto tvrdí, že je dobrý a láskavý človek, no pritom sa správa zle, kruto, bezohľadne, potom to vypovedá celkovo o jeho povahe, myslení a správaní – vonkoncom nie iba o jeho správaní voči vám (lebo vy ste taký alebo hentaký človek), je to v skutočnosti o ňom samom. Láskavý a čestný človek nedokáže prekročiť určitú hranicu –  môže povedať, že by vás najradšej roztrhol, ale v skutočnosti vám neskriví ani vlas na hlave. Nikdy sa k vám nespráva zlomyseľne a kruto, či bezohľadne. Môže byť na vás nahnevaný, ale nesnaží sa vás vedome zraniť, ponížiť, zhodiť, ešte k tomu verejne – a už vonkoncom nečaká, že „vám to karma vráti“. To totiž znamená jediné – že po pomste túži, a má to hlboko vo svojej osobnosti, je to pomstivý typ myslenia. S takým človekom sa nedá nikdy naozaj šťastne žiť.

A preto rovnako dobre rozumiem, že trest smrti je nie trestom páchateľa vhodného na polepšenie. Ibaže v polepšenie niektorých neverím. Písala som v mojom blogu o Breivikovi.

A že to nie je prípad ojedinelý…

Možno ste videli minulý týždeň večer české správy. Ja ich teda bežne nesledujem, ale tak sa to nejako zomlelo, nič nie je náhodné. A predstavte si, mladý muž brutálne ubil svoju babku – tĺkol ju po hlave pivovou fľašou a potom ju ubodal 99 bodnými ranami (nezvyknem opisovať tieto veci, ale teraz to robím cielene, aby ste chápali brutálnosť skutku). Mimochodom, ubil ju, lebo povedala, že je presne ako jeho otec, ktorého on nemal rád. Potom ešte dva týždne v jej byte žil spokojne s ním zavraždenou babkou, a dokonca v tom čase spravil veľkú party s kamarátmi. Zavraždenú babku len pozakrýval v posteli, aby ju nevideli. Verí niekto z vás v akúkoľvek jeho nápravu v živote?  Lebo ak áno, milí ľudskoprávni naivisti, boli by ste ochotní žiť v jeho susedstve, alebo dali by ste mu za ženu svoju dcéru? Veď prečo nie?

A čo ten 38-ročný bezdomovec, ktorý minulý týždeň rozvíril hladinu verejnej mienky vo Francúzsku tým, že znásilnil a zavraždil 23-ročnú priateľku francúzskeho herca Oliviera Dena, ktorá bola v ôsmom mesiaci tehotenstva?  Ešte stále si myslíte, že by sme trest smrti nemali mať?

Nemám rada ľudskoprávnych naivistov…

Pretože ťažkých zločincov – brutálnych vrahov vypúšťajú do sveta s tým, že im dávajú šancu, nechávajú ich žiť pod falošnou identitou medzi nič netušiacimi bežnými ľuďmi. Berú tým šancu ich ďalším následným obetiam. Som za to, aby si svoje absurdné teoretické nápady ľudskoprávni naivisti overili v praxi, aby s takými ľuďmi žili v susedstve oni sami. Od nich chudákom brutálnym vrahom  predsa pri znovuzačleňovaní do života nič zlé nehrozí, sú plní porozumenia a lásky voči nim, budú podporujúci a bez predsudkov, na rozdiel od nás ostatných. Čo viac si možno na pomoc chudákom brutálnym vrahom pri pokuse o „ich nový vstup do života“ priať?

Som proti tomu, aby sme boli chápaví a tolerantní voči „chudákom páchateľom“, aby sme donekonečna ospravedlňovali ich konanie. Doteraz si spomínam, ako až fyzicky zle mi bolo, keď som v médiách počula táranie o mužovi, ktorý dieťa utýral, aké „on mal nešťastné detstvo“. Pre mňa tieto veci nie sú poľahčujúcou okolnosťou, pretože už nebol dieťa, ale dospelý – a ten musí za svoje konanie niesť zodpovednosť v plnej miere, sám a jednoznačne.

Ak je podľa vás trest smrti zlo, je azda dobro pustiť brutálneho vraha niekedy v živote späť do bežného života, kde hrozí riziko jeho vraždenia ďalej? Alebo je dobro ponechať ho možno aj desiatky rokov žiť pohodlne lepší život ako zaistíme pre jeho obete?

Budem úplne konkrétna, lebo toto je ťažký blog – na písanie, aj na čítanie určite. Ale je treba o týchto veciach otvorene hovoriť, lebo musíme mať jasno, kým sa stane niečo naozaj zlé. Ja si myslím, že táto spoločnosť nie je pripravená na teroristické útoky, a ten prvý, ktorý by sa tu stal, spustí nesmiernu paniku. Spoločnosť by mala pre niektoré situácie zaviesť jednoznačne trest smrti – podľa mňa by sme tak mali riešiť prípady terorizmu, ale aj utýranie dieťaťa, či zavraždenie tehotnej ženy.

Záverom…

Nie, nie som krutá, len nie som už iluzívna.

Ak médiá písali v minulom roku o rozhodnutí Bieloruska zaviesť opätovne trest smrti ako o dobe temna, nuž podľa mňa by sa malo takto zotmieť aj u nás.

Som za znovuzavedenie trestu smrti.

Elena   Blava, 22.9.2017