otvorene

Vietor povieval, na Prednej Hore vládlo hlboké ticho noci.

Fontána žiarila v temnote sýtymi farbami. Privolávala obraz rozprávkového sveta, kde je všetko dobré a čisté a nežne krásne.

Chvíľu som sa len tak dívala, a ponorila som sa do jej žiarivosti. Voda v nej  bola ľadovo chladná, po namočení prstov som sa strhla z očarenia, a kráčala som nocou domov – nie zo žúru, ale z volebnej komisie. Myšlienky mi vírili priezračne ako tá fontána.Nie, nedám ani slovo o politike – nechcem si pokaziť to svetlo, o ktoré sa so mnou fontána podelila, a kúsok z neho som si v srdci priniesla domov…

Poviem vám niečo o knihe, ktorú som v priebehu dňa prečítala (vďaka voľbám), aj o jednom daždivom ráne, v ktorom mi kadečo prišlo na um.O tom vám dnes niečo prezradím.

To ráno…

Kráčala som daždivým ránom. Obloha bola šedosivosivá, popŕchalo jemne, vietor pofukoval len priateľsky. Bola to minulá sobota, kráčala som z penziónu, kde tie dni počas výcviku každomesačne bývam, do hotela, kde konštelačný výcvik prebieha. Moja kolegyňa šla MHD-čkou, ja som tých 20 minút cesty pokladala za príjemnú prechádzku. Nuž, lepšie sa prechádza v lese ako bratislavskými ulicami smerom k Avionu, pravdaže, ale čo už. Uličkami medzi barákmi sa to dá, a objavila som tam už aj nejaké túlavé mačky, čo mi trochu poľudštilo Blavu.

Ľudia šli zababušení, ukrytí pod dáždnikmi pred dažďom. Ja chodím zásadne bez dáždnika, jednak v rukách nosievam nákupy a jednak pokiaľ sa neblýska, tak mi dážď neprekáža a prežívam ho bytostne, ako vlahu vysmädnutej Zemi (ale zas rozumiem, bývam v kopcoch, takže nezažívame záplavy). Autá sa valili ulicami, smrad a hluk všade, všade, je ich v tej Blave viac ako čínskych lienok, poviem vám (teda, zatiaľ je ich viac ako tých lienok, časom uvidíme). Nikomu neprekážali, okrem mňa.

V jednej chvíli som si uvedomila, že aké je to zvláštne – chránime sa pred dažďom, ktorý je prirodzenou súčasťou kolobehu života na Zemi. A neprekážajú nám autá, ktoré sú oveľa viac nepríjemné, aj nás oveľa viac ohrozujúce ako ten dážď.

Dnes…

Konečne som čítala. Čítala som knihu, ktorá ma očarila. Volá sa Hledání dávneho snění, a týka sa skutočne Snenia. Popri keltskej tématike je mojou srdcovkou život aborigénov. Jasné, zdevastovala ich dnešná spoločnosť, dnes mnohí z nich nežijú múdrosť predkov, nivočia sa v alkohole. No kniha dýcha múdrosťou starých aborigénskych čias.

Civilizáciu vidíme len v našom vlastnom spôsobe života, v modernej spoločnosti, domorodé civilizácie sa nám zdali príliš „primitívne“. Hoci aborigéni (podobne ako aj Indiáni) mali zákony a pravidlá, etické hodnoty a filozofiu života, ktorou sa oplatí riadiť. Utvárali ozajstné spoločenstvá, cítili spoluzodpovednosť, hlboké prepojenie s prírodou. Boli ekologicky uvedomelí, pretože spätosť s prírodou bola ich životnou nevyhnutnosťou (ako keby našou nie, len sme menej múdri, aby sme si to uvedomili).

Boli hlboko napojení na minulosť, predkov. Ak sa snažíme žiť len v prítomnosti nevidíme Ducha Snenia – minulosť je o našich koreňoch a našej identite.

Bielych „zvestovateľov civilizácie“ volali aborigéni Mamuga – čo znamená „zblúdilé duše bez Snenia“.

Snenie…
Snenie nám pomáha odhaliť posolstvo Zámeru sveta, je to duchovná záležitosť, umožňuje nám prísť k tomu, čo je pre nás naozaj dôležité – objaviť svoje poslanie. Musíme cítiť, aby sme dokázali vnímať jeho odkaz. Porozumieť Sneniu znamená hlboko sa prepojiť s prírodou,  – chôdza prírodou či posedenie pri ohni sú evolúciou ľudskosti.

Kým moderná spoločnosť žije v zhone, spomalenie znamená finančnú stratu – v našom Snení čakanie učí trpezlivosti, a trpezlivosť je skutočným ziskom. Ak chceme porozumieť Sneniu, musíme spomaliť, kniha uvádza, že sa máme plaziť ako malé dieťa – čo môže znamenať s údivom spoznávať svet, aj pokorne prijímať poznanie….

Prezradím vám, že mňa Snenie akosi prirodzene spomalilo. Veci, ktoré som rýchlo chcela mať hotové, robím teraz pomalšie a úplne pokojne, dávam im čas. K mojim rozpísaným dvom knihám sa mi objavujú veci, ktoré mi ukazujú, že to spomalenie je na prospech. A život mi hádže toľko zvláštnych koincidencií, že sa len dívam a dýcham, a dívam a dýcham – a hovorím si, že pred ničím, čo má prísť, beztak neujdem, lebo to príde – snaha vyhnúť sa tomu vedie len ku tvrdšej lekcii pokory v prijímaní prichádzajúceho – a stále na to dookola z rôznych strán narážam…Jediné, čo môžem naozaj vo svoj prospech spraviť, je pokorne a trpezlivo prijímať prichádzajúce, lebo to je tá najmúdrejšia cesta.

Prepojenie…

Prepojím teraz to daždivé bratislavské ráno s aborigénmi – kniha hovorí o tom, že sme prestali vidieť svet v jeho prirodzenosti. Popierame zmysluplnosť systému prírody, a tým aj existenciu ľudskej duše.

Presne to vystihlo ten môj pocit v daždivom bratislavskom ráne, že sme sa akosi odklonili od pravého vnímania prirodzeného chodu života. Odpojili sme sa od prírody, práve tam mi naplno došla tá úplná odpojenosť. Ja to tak nechcem.

Záverom…

Je už po polnoci, tak to utnem. Hm, nejakú krásnu myšlienku z knihy vám prezradím záverom?

Keď v živote zasadíš aspoň jeden strom, nežil si zbytočne…

Elena   Predná Hora,. 4.11.2017