otvorene

Niekedy vidíme a nevidíme zároveň. To, čo si myslíme, že vidíme, býva hodne iluzívne. Dívame sa – a nevidíme. Uvedomujem si to u seba, a v mojich blogoch o tom pri hľadaní svojej cesty uvažujem.

Vidieť naozaj je veľká vec – či už vo vzťahu ku svetu, alebo k iným ľuďom. O tom je aj odkaz víly vážky z Rozprávkovania 10.

Ale dokážeme vidieť naozaj?

Vidieť…

Vidieť správne znamená vidieť srdcom, to povedal už kedysi dávno Malý princ, spomínate si? A od tých čias sa na tom nič nezmenilo.

Ako nevidíme…

Kopem za obete pochybení lekárov. Je to skupina ľudí, ktorí sa ocitli v ťažkej životnej situácii – ich blízky zomrel vinou niekoho iného.  Lenže kým v situácii, ak vášho blízkeho niekto zapichne nožom alebo prejde autom, štát vinníka bez zaváhania potrestá, obete pochybení lekárov sa spravodlivosti pre svojich mŕtvych blízkych v tomto štáte dočkať nevedia. „Veď to bola len chyba, každý má právo robiť chyby“ – počujete dookola. A vám sa žiada kričať – „nie, to nebola chyba, to bolo moje dieťa, to bol môj jediný syn“.

Sú chvíle, keď človek bezmocne uvažuje, čo ešte spraviť, aby nás spoločnosť – „tí ostatní“ – videli, aby pochopili bolesť obetí pochybení lekárov.  Aby nás podporili v tom, že smrť našich blízkych nemožno len tak zamiesť pod koberec, akoby boli kusom nepotrebného odpadu. Nepomohlo by ani zabiť nejakého z tých chybujúcich lekárov, lebo by ho verejnosť ľutovala. Neviem ani, či by pomohlo upálenie sa niektorej z obetí, či aspoň jediný slovenský lekár by potom povedal „hanbím sa za nás, že sa takto správame voči tým, ktorí nesú hrozivý dopad našich vlastných činov“. Nie, budem úprimná, jeden z nich by to povedal určite, s ním jediným som s dôverou komunikovala aj po Maroškovej smrti, je to hlboko čestný človek. Nepomenujem ho, lebo by mu to určite neprospelo v radoch kolegov z vysoko etickej profesie…

Vidieť naozaj…

Snažím sa vidieť naozaj – a viem, že naši blízki zomierajú. Každý z nás zažíva v živote túto stratu. Pokladám smrť blízkeho za stratu univerzálnu, lebo na rozdiel od všetkých iných strát ju počas života zažíva každý z nás, každý človek na svete. No je iné, ak zomrie váš blízky v dôsledku vážnej choroby, na starobu, či pri prírodnej katastrofe – a je iné, ak jeho smrť zaviní niekto svojou nezodpovednosťou.

Pred dvomi týždňami zmedializovali pripravované zmeny v zdravotníctve. Ak by už dnes platilo to, čo sa má zaviesť od januára 2018  – že RZP môže previezť pacienta do zariadenia s potrebnými odborníkmi – môj syn by šiel sanitkou do Banskej Bystrice, nie do revúckej nemocnice, a dnes by žil. Môj syn by dnes žil, sedel by tu vedľa mňa. Možno si poviete, že som hlúpa, keď sa tým teraz takto týram. No, týram sa tým…

Viete, tu nejde o tú lekárku, ktorá zavinila smrť môjho dieťaťa. Zachovala sa nečestne, pretože sa nám nedokázala ospravedlniť. Prešla som obdobím, kedy by som si priala zabiť ju, alebo niekoho z jej rodiny, aby zažila takú bolesť zo straty, ktorú zažívame my. Prešla som aj obdobím, že som sa chcela drasticky zabiť pred jej očami – ale človek bez morálnych zábran ich nenadobudne len preto, že to my chceme. Je to ako u Leona, chlapca – vraha v mojom včerajšom blogu. Nespolieham sa na žiadnu karmu – touto myšlienkou sa oháňajú len ľudia vo svojom vnútri hlboko zbabelo pomstiví. Ja nič od karmy nečakám, ani nežiadam, keby som chcela pomstu, tak by som to tej lekárke zrátala sama vlastnoručne.

Hej, snažím sa vidieť naozaj sama seba, netvárim sa ako vzor dokonalosti a úprimne priznávam, nie som „za vodou“ – balansujem na hranici – a to tak vážne, že môj syn sa vrátil (viem to už nejaký čas, nemohla som hovoriť o tých veciach v ich trojmesačnom konštelačnom plynutí). Ja ho už nedržím, nechala som ho odísť, vrátil sa kvôli strachu o mňa. Môj synček, moja láska.

Vidieť naozaj znamená vnútorne prijať…

Nie je jednoduché prijať budúcnosť, vykročiť k nej s dôverou. Aj keď sa mi budúcnosť skladá do toho istého obrazu dookola, až keď ju prijmem v srdci, dokážem ich vidieť naozaj.

Ak dvaja vidia to isté, nevidia to isté…

Napríklad ak sa jeden teší na vianočný stromček, a ten druhý stromček pokladá za zbytočne  prekážajúcu rárohu, je to zjavne rozdielny pohľad. Na stromček, i na život.

Byť videný…

Nuž, kto z nás by nechcel byť videný, tak naozaj? Nájsť v živote niekoho, kto nás vidí naozaj, znamená skutočne hodne. Nie vždy sa nám to v živote podarí. Niekedy sa stávame len ilúziou, ktorú máme napĺňať v rámci predstáv a očakávaní iných od nás. Chcú, aby sme napĺňali ich potreby – a to je všetko. Nevidia nás.

Veď vravím, keď niečo vidíme, neznamená to, že vidíme…

Záverom…

No dobre, dáme rýchly záver. Nie, rozhodne nedám žiadnu otázku a odpoveď, sama mám teraz priveľa otázok, na ktoré nemám odpovede.

Nahodíme úsmev, dobre? Moje najstaršie dieťa – Kika – máme rovnako bláznivý zmysel pre humor, milujem jej imaginatívne príbehy, vždy je v nich zrnko pravdy.  Dnes ma veselila včerajšou príhodou z istého obchoďáku, kam si šla kúpiť niečo na jedenie cez obedňajšiu prestávku.

„Taký podvod som tam zistila, mami, predstav si. Detskú šunku som objavila v malom balení. No tak si čítam zloženie tej detskej šunky  – obsahovala 80 percent bravčového mäsa, ale žiadne deti…“

Elena   Predná Hora, 2.12.2017