otvorene

Spravodlivosť je slovo, ktoré v tomto štáte pokrikuje kadekto. Ibaže čo je spravodlivosť? A ako ju môžeme získať, ako sa k nej v tomto štáte dopracovať?

O tom, aj o kadečom ďalšom práve teraz.

Spravodlivosť…

Ako bohyňu s miskami váh ju zobrazujú asi preto, aby sme citlivo merali. Aby sme videli dve strany – a nielen iba jednu, ak spravodlivo chceme posudzovať. O spravodlivosti by sme mohli hovoriť dlho – v rôznych oblastiach. Ja dnes venujem pohľad téme spravodlivosti vo vzťahu ku zdravotníctvu.

I tam by sa dalo hovoriť o kadečom.

Je spravodlivé, aby lekári mali platy ako „na západe“ (čo požadujú) a ostatní pracujúci platy ako v Žobrákove?

Je spravodlivé, že zdravotníkom navyše štát platy každoročne automaticky, kým ostatní zamestnanci v štátnej a verejnej správe čakajú na jeho „láskavé navýšenie“ – či a kedy?

Je spravodlivé, ak štát z našich daní a odvodov oddlžuje dookola neštátne nemocnice?

Nie, podľa mňa nič z toho nie je spravodlivé, ani morálne. Ale dnes budem hovoriť o spravodlivosti vo vzťahu ku obetiam pochybení lekárov. Nuž tam rozhodne nemožno vnímať spravodlivosť ako váhu s dvomi stranami, ktoré sa vyvažujú. Vo vzťahu ku obetiam pochybení lekárov vidí tento štát zatiaľ len jednu stranu – „chudákov páchateľov“. Ich práva chráni a obete ich pochybení vystavuje systémovému týraniu, dlhodobej sekundárnej retraumatizácii. Nie je to spravodlivé, ani správne podľa mňa, a tak vám k tomu dnes zasa raz niečo poviem.

Deficit morálky…

Uvažujem často o tom, či sme ako spoločnosť morálne padli na samé dno – pretože ak v profesii lekára, ktorá by mala patriť medzi profesie s najvyššou mierou etickosti a morálky, máme kadejaké „príšery v bielom“, kde je chyba?

Je to chyba výberu študentov? Viete aké davy sa u nás hlásia na medicínu? Hlavným kritériom výberu by sa podľa mňa mali stať nie známky, ale morálny kredit človeka, jeho hodnoty, empatia, súcit, miera zodpovednosti za svoje vlastné činy. Inak bude spoločnosť za drahé peniaze produkovať egoistických a bezohľadných nepodarkov, ktorí budú poskakovať a večne pokrikovať, ako im treba viac peňazí a viac peňazí. Pretože na prvom mieste namiesto pacienta vidia seba. A v prípade chyby sú schopní robiť čokoľvek, len aby za ňu nemuseli niesť reálnu zodpovednosť.

Je to chyba morálnych hodnôt ich pôvodnej rodiny? Je to práve ona, ktorá z dieťaťa vychová úbožiaka, neschopného niesť dospelo zodpovednosť za vlastnú chybu? Nuž, nie je všetko mať dieťa doktora či doktorku, dôležité je, aby to bol čestný človek, ktorý sa zachová čestne aj v ťažkej životnej situácii. Lebo práve to mnohým lekárom chýba – sú smutnou vizitkou vlastných rodín.

Je to chyba spoločnosti, ktorá toleruje vo vysoko etickej profesii nečestných ľudí? Som za to, aby po profesijnej chybe voči pacientovi s následkom smrti pacienta či závažného trvalého poškodenia lekár definitívne prišiel o diplom. A aj po každom morálnom prehrešku – ak niekto bez akýchkoľvek morálnych zábran berie „len 20 eur“ od dôchodkyne, čakáte, že sa po prichytení stane morálne čistým, a už nebude robiť darebáčiny? Ak nejaký predstaviteľ komory bagatelizuje jeho konanie, čo asi taký človek môže reprezentovať? A ak takýchto ľudí my bez námietok akceptujeme a nechávame ich pracovať ďalej vo vysoko eticky náročnej profesii, nedehonestujeme my sami etiku v spoločnosti?

Hej, na deficit morálky a etiky v prístupe voči pacientom pri vlastnej chybe som už upozornila viaceré medzinárodné inštitúcie. Práve dnes oslovujem všetky vysoké školy, ktoré pripravujú odborníkov – lekárov či ďalších zdravotníkov, či tému prevzatia vlastnej zodpovednosti v prípade chyby vôbec lekárov v rámci štúdia učia. Aj keď je smutné, že dospelých ľudí treba učiť čestne sa správať – zjavne im to bez toho nejde. A z môjho pohľadu je otázne, či to podaktorým pôjde aj s akýmkoľvek učením.

Viete, kto je doktor Humeník?

Právnik – odborník na medicínske právo.

Zaujímavý článok  v denníku SME z 3.12.2017 s názvom Vážne chorého poslali z urgentu domov. Keď zomrel, nemocnica dostala pokutu len 500 eur cituje jeho slová, že „ako spoločnosť sme stále málo citliví na spravodlivé vyvodenie zodpovednosti“.

Má pravdu, ja sa hlboko stotožňujem s jeho slovami. Veď o tom opakovane píšem v mojom blogu. Kladiem si otázku – podobne ako doktor Humeník v spomenutom článku – vo vzťahu ku obetiam pochybení lekárov. V článku redaktor Krempaský popisuje príbeh Petra Tótha, nedožil sa 50 rokov – príbeh si, ak chcete, prečítate celý tam. Jeho dcéra bola v maturitnom ročníku. Jeho žena, Jana Mravíková, už sedem rokov bojuje za spravodlivosť – márne.

A koľko je takých prípadov, o ktorých sa nepíše, kde sa v tomto štáte obete márne snažia dovolať spravodlivosti, keď lekári zavinia smrť ich blízkych – o niektorých z nich som písala v mojom blogu. (Nedá sa to nazvať inak ako „obete“, pretože nielen nečestný prístup lekárov po zavinení smrti pacienta, ale aj tento prístup štátu je voči nim zločin.)

Trojročný Sebík, ktorému sa ktosi zrejme „z pomsty za hľadanie pravdy“, keďže vedľajšie hroby sú nepoškodené – neštíti dokonca ničiť opakovane hrobček.

Rodina, ktorej zomrela jediná dcéra, 19-ročná vysokoškoláčka, pochybenie lekárov je v štádiu vyšetrovania…

Mama malého Miška, ktorej na súdne pojednávanie po ôsmych rokoch boja za spravodlivosť pre svoje dieťa, prišlo lekárke oslobodenej na základe „náhodne nájdeného dôkazu“ prišlo tlieskať pred zrakom zosypanej matky 40 lekárov.

Aj mnohí iní, ktorých podnety sa v počte niekoľko desiatok v súčasnosti riešia v trestnom či súdnom konaní…

A koľko ďalších obetí umlčali v tomto štáte už pri „spravodlivom prešetrovaní“ prípadov pochybenia. Píšu mi tiež niektorí ľudia, ktorí žijú s hlbokým pocitom viny, že sa nedokázali ozvať za spravodlivosť pre svojich mŕtvych blízkych, nemajú peniaze na právnika a obávali sa vlečúcich súdnych sporov, bolesti z nich…

Hej, je to o bolesti. O zažívaných nečestnostiach – lebo podľa mňa je nečestné, ak sa vlečú vyšetrovania a súdne konania tak, že obetiam pravidelne pred Vianocami jatria rany. My sme v roku 2014 mali 23.12. popoludní od 15,00 uzatvárať spis, napriek nášmu nesúhlasu, aj PN manžela. A v tomto roku sa teraz v predvianočnom čase musíme venovať spisovaniu odvolania, pretože konečne po troch mesiacoch máme doručený rozsudok vo veci odškodnenia.

My sme nikoho nezabili, no sme to práve my – obete ich pochybení, kto dopláca na odbornú neschopnosť a nezodpovednosť lekára, a následne i na nečestnosť lekára – vinníka, aj štátu. Kto z vás sa mi čuduje, že si prajem, aby lekárka, ktorá vzala život môjmu dieťaťu, musela tráviť Vianoce u nás? Aby sa musela dívať do očí mne a mojej rodine.

Na čo čaká tento štát, kým nejaká z obetí zabije nejakého lekára – páchateľa? Alebo kým sa nejaká z obetí niekde upáli na námestí, aby sa konečne veci začali spravodlivo riešiť v prospech obetí lekárskych pochybení? Dokedy bude chrániť páchateľov???

Dokážete si vôbec predstaviť, čo to znamená žiť v spoločnosti, ktorá sa nespráva spravodlivo, ak vám niekto ublíži? Lebo nám – obetiam pochybení lekárov – bolo ublížené, niekto vzal život našim deťom. Spôsobil nám celoživotnú traumu. A ďalej nám takýto človek ubližuje pri riešení situácie, ktorú zavinil.

V našom prípade sa na súdnom pojednávaní vyjadrila lekárka (jej právnik), že ona nášmu synovi nezavinila smrť, lebo odpojil no od prístrojov niekto iný, „len mu zmenila kvalitu života“. Toto sa vám zdá morálne, aj etické? Ako mohla osoba s natoľko morálne narušenými hranicami pracovať vo vysoko etickej profesii?

Záverom…

Nielen lekári, aj my sme ľudia. Niekto zabíja naše deti a – my chceme spravodlivosť.

Povedzte už konečne v tejto spoločnosti obetiam pochybení lekárov „vidíme vás“.

Vidíte nás???

Elena   Predná Hora, 6.12.2017