otvorene

Vločky snehu poletovali, prstom veľkého maliara usilovne pretierali krajinu do bielobiela. Bolo už predpoludnie, keď sa chodníkom v parku ktosi blížil.

Vianoce sa s očakávaním zadívali na prichádzajúcu postavu. Bol to akýsi bezdomovec, v ošúchanom tmavohnedom kabáte a teplej béžovej ušianke. V pravej ruke niesol igelitku, ľavou sa opieral o palicu, vyrobenú z hrubého konára. Na ľavú nohu kulhal, zjavne ho bolela.

Vianoce sediace na lavičke zbadal až v poslednej chvíli – usmiali sa na neho, kývli priateľsky, či si neprisadne. Zastal prekvapene, strapaté šedivé vlasy si prehrabol rukou, kývol nesmelo hlavou na pozdrav. Prisadol si na kraj lavičky. Rozpačito sa pozrel na Vianoce, úkosom, nevedel čo povedať. „Ja som Peter“ dodal napokon.

„Sadni si, Harrík“ zašemotil na psa. Ten si aj bez toho sadol k jeho nohe, a poslušne čakal.

Vianoce sa zadívali na psa – nebol ani veľký, ani malý, v neurčitej sivobéžovobielej farbe. Ale malé orieškové očká mu hrali šibalsky, bol spokojný. No vlastne, očká – ľavé oko mu chýbalo, mal ho zašité.

„To nie ja, ja by som zvieraťu nikdy neublížil, tak som ho našiel v priekope“ povedal bezdomovec obranne, keď zachytil pohľad Vianoc. „Očko mal vybité, ošetril mu ho zadarmo veterinár, a už dva roky žije so mnou.“ Pokrčil plecami rezignovane, pokojne.

Vianoce pohli rukou, a tiahol sa za ňou pás zlatistých hviezdičiek. A ďalší, a ešte jeden. Pes i bezdomovec spozorneli, dívali sa na ne očarovane, ticho, natešene.

„Všade je teraz veľa svetielok, je to krása, tieto Vianoce“ pousmial sa bezdomovec. „Veru hej, krása, chodíme a pozeráme sa, ako to všetko žiari, vytešujeme sa z toho“ dodal radostne, potľapkal psa po hlave, ten vďačne zavrtel chvostom.

Vianoce sa natiahli, z vrecka vytiahli pre psa kosť, s veľkými kusmi mäsa na okrajoch. Pes si ľahol a spokojne ju začal ohrýzať.

„A čo dať Tebe, Peter?“ povedali Vianoce láskavo.

„Nuž, veď ja vlastne nič nepotrebujem, ja som spokojný, dobre je tak, ako to je všetko“ zaváhal. „Nič by som nemenil teraz, mám taký pokoj v duši, mne stačí sa len dívať na Vianoce.“

„Len sa dívať?“ začudovali sa Vianoce.

„No viete, ja, ja som už dávno nevidel Vianoce, také naozaj“ zašepkal nakoniec ticho. „Vlastne možno nikdy, mal som päť súrodencov, otec pil, a… nuž, ozajstné Vianoce u nás nebývali… “ zvesil hlavu.

„Ale zato teraz je fajn – no povedzte, čo nám dvom s Harríkom chýba?  Bez neho by som nikam nešiel, a do žiadnej ubytovne ho nechcú vziať so mnou. Tak sme takto, tu, spolu. A vianočné šťastie nás postretlo dnes – jeden známy nám dal za tašku jediva, aj kľúč od chatky v záhradke, tam môžeme cez zimu pobudnúť. Vianoce sú krásny čas, ľudia sú plní lásky…“ usmial sa ticho. „Je to radosť pozerať – ako sa všetci tešia, a túžia, a snívajú. Moc im to všetko vianočné šťastie prajeme, však, Harrík…“ Harrík súhlasne zaštekal.

Vianoce sa dívali na oboch mäkko, láskavo, so záujmom. „Máš pravdu, Peter,“ dodali napokon ticho. „Vianoce sú sviatky nezištnej lásky, pokoja v duši a úprimnej radosti – a to všetko Ty už máš….“

„Tak my pôjdeme,“ zdvihol sa bezdomovec Peter k odchodu. „Ďakujem – a šťastné Vianoce prajem.“

Pomaly sa vzďaľovali s Harríkom zasneženou cestičkou, sneh zakrýval ich stopy.

Vianoce sa za nimi zamyslene dívali a ticho si pospevovali pieseň Tichá noc…

Elena   Blava, 7.12.2017