otvorene

Poznáte ľudí bezohľadných, arogantných, bez morálnych zábran, tváriacich sa ako bohovia? Kto by takých nepoznal, však? Malý biely psík, ktorého zatiaľ neznámy páchateľ predvčerom dostrieľal brokmi pri obci Cabaj-Čápor – správu o tom priniesli predvčerajšie televízne noviny na Markíze – je toho príkladom. Zatiaľ živým.

A premýšľate niekedy o tom, aké je to byť Bohom? Nuž, ja by som nemohla byť Bohom – a mám na to viacero dôvodov. Dnes – a keby len dnes – o nich uvažujem.

Pravdaže, aj o nejakej zaujímavej knihe vám poviem…

Tak začnem knihou…

Rýzl. Nič vám to meno nehovorí? Je to známy parapsychológ. Mne meno Milan Rýzl hovorí dosť, lebo o ESP (mimozmyslové vnímanie) a podobné javy sa zaujímam už dávno. Experimenty v tomto smere ma lákali (a mimochodom, aj celkom slušné výsledky som dosiahla pri tých pár pokusoch, čo som zrealizovala).

Jeho kniha Parapsychologie o životě po smrti je jednou z mojich vianočných kníh. Začnem ju čítať snáď zajtra (dnes dočítavam knihy z knižnice, konečne poslednú, na rade je môj obľúbený už x-tý raz čítaný Anjel pre Emily, takže Rýzl ešte počká).

A k dnešnej téme sa hodí citát z náhodne otvorenej strany tej knihy, ktorý hovorí o Bohu – že princíp Boha je niečo nekonečne dobré, v zmysle absolútnej lásky. Zlo pokladá za neprítomnosť Boha.

Hm, poviem vám, žasnem teraz ako moc sa ten citát tu hodí, je ako obvykle náhodne nenáhodný…

Ja by som nemohla byť Bohom…

Uvažujem nad tým v poslednej dobe často.

Dokonalosť sa mi spája s Bohom, u ľudí mi dokonalosť (aj snaha o ňu) pripadá desivá, nudná, aj ubíjajúca zároveň. Nikdy som sa do tej úlohy neštylizovala, ani ju nevyžadovala od iných. Ľuďom, ktorí sa tvária ako dokonalí, sa vyhýbam. Ľudská nedokonalosť však neznamená, že robíme darebáctva. Chyba je, ak napríklad zabudneme do medovníkov pri pečení pridať med, či prekoreníme polievku. Ak klameme, kradneme, vraždíme – to podľa mňa nie je omylnosť, ale chyba charakteru, tú pokladám za trvalú odchýlku.

Boh neriadi svet a naše životy jednoducho –  nerozumieme jeho vedeniu niekedy veľmi dlho. Naozaj vždy nám Boh dáva možnosť výberu. Ja si predstavujem, že je to ako v teste – môžeme voliť z možností – niekedy dvoch, inokedy viacerých. Jedna je správna, ktorá nás smeruje k nášmu pravému životnému poslaniu, je najvyšším naplnením nášho životného potenciálu, lebo nás posúva k nemu rýchlo a účinne. Tie ďalšie možnosti, ku ktorým sa dostávame nesprávnymi životnými rozhodnutiami, nás učia. Sú ako okľuky, odbočky z rovnej cesty. Ukazujú nám, čo by sme mali na sebe zmeniť, aby sme sa k svojmu pravému životnému poslaniu približovali. Je to ako v teste – nezvládneš správne riešenie, musíš sa doučiť, alebo sa nedoučíš a …

Pripomeňme si Rýzla – princíp Boha je niečo absolútne, pozitívne, dobré, v zmysle absolútnej lásky. Necháva nás učiť sa znovu a znovu, dáva nám opakovane šance vrátiť sa ku pravej ceste a životnému poslaniu. Nemohla by som byť Bohom – poviem vám, kebyže som Boh, tak by som nikdy nedovolila, aby niekto niekoho zabil. Nenechala by som zomierať a trpieť deti ani zvieratá. Uvedomujem si, že je to zradné, pretože potom by postupne takéto vylepšovanie sveta viedlo k tomu, že by sme nenechali nikoho ani klamať, kradnúť, neboli by žiadne nečestnosti a zloba…

Lenže na chybách typu presolená polievka sa naučíme len primerane osoliť polievku. Svet potrebuje aj tých nečestne sa správajúcich, pretože nám ukazujú, čo vo svojom živote nechceme, komu sa máme vyhýbať, či akých ľudí si máme vážiť. Musíme sa zbaviť iluzívnosti – naučiť sa odlíšiť ľudí, ktorým v živote možno veriť, a tých, ktorým rozhodne nemožno dôverovať, nesmú mať v našom živote miesto. Aj nečestnosť iných nám ukazuje, akými ľuďmi máme byť, kde sú hranice, ktoré my sami nikdy nechceme prekročiť. V živote nás učia nielen tie chyby, ktoré robíme, ale aj tie, ktoré neurobíme, lebo vieme, že by boli len chybou. Áno, každá zlá skúsenosť nás učí niečomu porozumieť. A samozrejme, každé poznanie nám dáva silu ho využiť prospešne, alebo ho zneužiť.

Život psa… 

Malý biely psík, dostrieľaný neznámym lumpom. Bezbranné zviera, mám ho pred očami aj dnes. Kladiem si otázku, kto je páchateľ. Aký je dôvod jeho konania? Nespokojnosť so svojim životom, a s tým súvisiaci vnútorný hnev? Alebo agresia, nedostatok empatie a súcitu – asociálny psychopat, nebodaj krížený s alkoholom alebo drogami? (tie ich sprevádzajú ako tieň, psychopati nedokážu žiť spokojne v realite, chcú si preto deň za dňom „ozvláštňovať“). Kladiem si otázku, z akej rodiny asi pochádza, čo to do neho vštepili za hodnoty jeho rodičia. Je možné, že páchateľ nie je plnoletý, je výchovne zanedbaný – niektorí rodičia vychovajú dieťa na lumpa bez pevných morálnych hraníc, a potom sa čudujú, čo vyvedie.

Určite niekto z vás vie, kto spravil ten skutok. Taký človek je podľa mňa úchylný – a patrí za mreže, alebo na psychiatriu. Do ruky mu nepatrí žiadna zbraň, ani lopatka na muchy. Prečo by ste ho mali nahlásiť polícii? Som presvedčená, že svoj čin neoľutuje, ak nebude potrestaný. Môže nabudúce svoje patologické konanie otočiť proti ľuďom, niekto z vás alebo vašich blízkych môže na to doplatiť. Ak by som vedela meno toho páchateľa ja, nahlásila by som ho bez mihnutia oka. A vy by ste to mali spraviť tiež.

Boh učí ľudí tým, že ich necháva rozhodovať sa s vierou, že snáď zvolia nabudúce správne. V spoločnosti však je potrebná prevencia zla – ak zlo prehliadame a neriešime v malom, rozbieha sa. Je ZLO, ak niekto bez zábran dostrieľa bezbranné zviera – a spoločnosť by ho mala potrestať. Prípadne prísne sankcionovať jeho rodičov, pre dobro jeho samého, aby sa nabudúce nestal jeho terčom aj človek.

Taký páchateľ by podľa mňa už nikdy, nikdy, nikdy v živote nemal dostať možnosť pracovať profesijne s ľuďmi, ani so zvieratami. A mal by byť celoživotne povinne zamestnaný, aby „z nudy“ nevystrájal darebáčiny.

Nie som Boh – a nemohla by som ním byť. Nedívala by som sa s láskavou trpezlivosťou. K ľuďom, ktorí ubližujú zvieratám a deťom by som rozhodne nebola láskavá…

Záverom…

Nikto z nás nie je Boh – ja ani vy.

Ale dobré skutky robiť môžeme. Možno teraz, v závere roka, môžete spraviť niečo pre radosť deťom, ktorí sú na onkológii. Mne sa koincidenčne dostal pred chvíľou odkaz až z Londýna – a preto naň nadviažem. Tá samotná výzva, ktorá sa týkala Silvestra pre onkologicky choré deti na klinike v BB,  je už síce neaktuálna, ale na stránke Ľudia ľuďom.sk  pri výzve Svetielka nádeje je aj telefónne číslo, takže pomôcť im nepochybne ešte viete, ak budete chcieť.

A určite by bolo mnohým z nás na prospech telesne aj duševne kúpiť si na Silvestra o fľašu alkoholu menej, či zopár petárd menej – a ušetrené peniaze darovať pre detské onkologické oddelenia. Mohol by to byť nádherný dobrý skutok v posledný deň odchádzajúceho roka…

Boh je ako princezná Alica – napísala som pred časom v mojom rovnomennom blogu. Je neviditeľný a díva sa, čo robíme. Len sa na nás a naše skutky díva – a to stačí…

Elena  Predná Hora, 30.12.2017