otvorene

Myslíte si, že zázraky na počkanie robia iba čarodejníci a anjeli? Hm, nie tak celkom. Poviem vám o tom, ako robím zázraky na počkanie ja. Dnes vás zabavím rozprávaním o mojej nočnej práci.

Počujete ten tichučký smiech? Jasné, ide o jedenástku, v ktorej zvončeky smiechu znejú.

A len pripomínam, berte túto jedenástku s nadhľadom – a bavte sa pri každej jej časti aspoň tak ako ja…

Majte na pamäti – moje najstaršie dieťa je veľký mystifikátor po mne…

Teda – na rovinu, nočnú prácu mám (aj dennú, pravdaže). O mojej nočnej práci vám teraz niečo prezradím, samozrejme s hodne pozmenenou identitou – výlučne fiktívne témy uvádzam. Klienti si môžu vydýchnuť.

Teda, aby ste si to nevysvetlili zle s tou nočnou prácou – ja v mojej nočnej práci píšem, píšem a píšem. Základom úspechu je získať dobrú tému, ak sa to nepodarí, beriem čo príde. A tak niekedy (zväčša často) príde téma mimo odboru, ktorý mám vyštudovaný.

No a čo, povedala som si odvážne, keď sa to stalo po prvý raz – z niečoho moje deti žiť musia. Však aj Matej Bel bol polyhistor, keď to on zvládol, čože by nie ja…

Na slušnej úrovni dnes zvládam témy z medicíny, aj práva. Analýzy literárnych a filmových diel (z filmov, ktoré som nikdy nevidela, lebo čas…) spravím tak, že i autor by žasol, aké úžasné dielo on sám vytvoril. Ale taký slaboprúd? Som človek, ktorý vôbec nechápe ako je možné, že nočná lampa svieti, o to väčším nadšením a nehou ma jej svetlo napĺňa – stále ho pokladám za zázrak.

A verte, to hovorím fakt úprimne, že keby ma stroj času preniesol do minulosti, tak veľa osohu  z hľadiska technických vynálezov by tam zo mňa rozhodne nemali. Možno tak koleso, lopata, ešte možno nákres fúrika by som zvládla. Ale takú parnú lokomotívu? Alebo lietadlo?  Mobil? Či nebodaj televízor?

Čože tak žiarim?

Po troch dňoch zúfalého písania vyšlo slnko – to ja končím jednu prácu. (Jasné, vzala som ešte nejaké tie nočné práce, ale podľa pôvodného plánu ma čas tlačí – už potrebujem písať moju druhoatestačku, a potom dokončiť tie dve knihy. Vlastne mám ešte dve zákazky, jedna je dlhodobá, a jedna je malina, ktorú dokončím do piatku, kým pôjdem na môj víkendový každomesačný výcvik do Prahy. Len táto končiaca mi visela na krku ako balvan.).

A niečo vám k tej snáď už dokončenej práci dôverne pošepkám do ucha – nenávidím ekonómiu. Skutočne ju nemám rada. Nejde len o to, že jej nerozumiem – lebo, úprimne, prác, z ktorých som nevedela vonkoncom nič, som už napísala dosť. Napríklad také vylepšenie leteckej vyhlášky – prečítala som ju tak do polovice, kto by to všetko čítal, ale vylepšila som ju celú. A tak radikálne, že ďalší mesiac som sa podchvíľou obzerala na nebo, či sa stadiaľ nejaké lietadlo na základe tých mojich vylepšení  nerúti k zemi.

Písať návod na zapájanie elektrických obvodov som si netrúfla, ale vytvoriť príručku pre výučbu sústružníkov bez mihnutia oka.

(No hej, toto berte fakt s rezervou, viete, že vám nemôžem prezradiť pravé témy).

Vlastne som prišla na to, že taký netradičný pohľad na veci (nechcem povedať rovno že vecí neznalý), má niečo do seba, nie je predpojatý vedomosťami ako to má byť správne. A tak budujem na zelenej lúke. Niekedy netradične poprepájam poznanie z viacerých odborov, to sú celkom zaujímavé veci. A zakaždým sa priučím kadečo nové z tých odborov.

Sú to zázraky na počkanie…

A teraz už nemyslím zákazky mojej nočnej práce v štýle „dokedy? včera bolo neskoro“ – to sú zázraky na počkanie len niekedy.

Ale zázraky na počkanie naozaj stále – to je Zem a okamihy života na nej. Hej, dodatočne Zemi ku predvčerajšiemu dňu Zeme želám len to najlepšie. Aby nevymierali vrabce. Aby život na nej koloval vo svojej mnohotvárnosti. Aby ľudia s úctou sklonili hlavu pre Zemou a začali ju chrániť.

Elena    Predná Hora, 24.3.2018