otvorene

Podozrenie na zabíjanie bezvládnych starkých v „domove sociálnych služieb“ – ako sa to pochybné zariadenie nazývalo, je čin morálne otriasajúci. Vo mne vyvoláva kopu otáznikov – o niektoré z nich sa s vami podelím…

Dvaja páchatelia…?

Nie, to rozhodne nie. Ja pekne vytiahnem na svetlo aj tých ďalších, skrytých v tieni „tých dvoch darebákov“. Tie úvodzovky neznamenajú, že páchatelia nie sú podľa mňa vinní. Sú. Ibaže k nim pridám i zopár ďalších spoludarebákov.

Na margo dvoch medializovaných páchateľov len pripomínam slovenskej justícii, že by mali dostať zvýšenú sadzbu v prípade preukázania ich viny, lebo šlo o obete – starých ľudí, t. j. chránené obete. Navyše s pridanou ďalšou sadzbou – obohatenú o kvalifikáciu skutku ako týrania blízkej a zverenej osoby. Uvedomujete si, ako tí starí ľudia umierali bezmocne zdrogovaní, bez jedla a vody? Toto sú tí praví fašisti a extrémisti, proti ktorým treba bojovať.

Hlboko ľutujem, že je zrušený trest smrti.

Treba pomenovať  – a hlavne účinne legislatívne riešiť – všetkých spolupáchateľov…

Takže pripomeňme, kto mal konať, alebo by mal teraz konať…

Majiteľ a prevádzkovateľ zariadenia…

Ja nič, ja len vlastním zariadenie – snáď sa vám zdá v poriadku, že niekto prevádzkuje zariadenia a ani si nepreverí, kto mu tam pracuje? Či má nejaké doklady o potrebnom vzdelaní? A nerobí tam žiadnu priebežnú kontrolu, či tam prebieha všetko v poriadku?

Nuž, chyba majiteľa – prevádzkovateľa zariadenia, ak to nerobí, lebo to vonkoncom neznamená, že by neniesol spoluzodpovednosť. A mal by to byť práve on, kto v prípade potvrdenia o vražde tých starkých, by mal pozostalým príbuzným obetí platiť odškodnenie.

Ešte jeden malý klinček na jeho margo – zdá sa vám v poriadku, že nie je nikde mediálne menovaný? Už dávno mali médiá priniesť jeho vyjadrenie vo veci, čo a ako to vlastne prevádzkoval. Nemáme azda žiadnych odvážnych a šikovných novinárov po Kuciakovi?

Určite je nutné za spolupáchateľstvo potrestať aj lekára, ktorý lieky predpisoval.

Sociálne zariadenie musí mať zazmluvneného lekára. Médiami sa mihla úvaha, že pečiatku lekára mohli páchatelia sfalšovať. Tých, ktorí vyrobili pečiatku – ak by bola falošná, by som trestne stíhala. Lebo to vážne mi vyrobia pečiatku, že som lekár, ak nie som? A pečiatkovať ľubovoľné množstvo receptov – mať k dispozícii kopu ich tlačív?

Tieto otázky by nás mohli smerovať aj k úvahe, že treba zaistiť lepšie receptové tlačivá. V skutočnosti postačí dôslednejšia kontrola zo strany poisťovne – pretože raz mesačne by mali prejsť s každým lekárom – psychiatrom, koľko a akých liekov uhradili a čo z toho predpísal samotný lekár svojim pacientom. Ak to lekár podpíše, je zrejmé, že o žiadne falšovania receptov ísť nemôže.

Ja osobne neverím, že pri tých množstvách aké dávali tým starým bezbranným ľuďom, mohol byť lekár mimo. Podľa mňa je trestne spoluzodpovedný on. A budem rada, ak médiá vytiahnu jeho údaje na verejnosť.

Lekár by mal pacienta pri predpisovaní liekov vidieť priebežne, ale takto sa stal zo zdravotníctva lacný a pohodlný biznis. Pri každej kontrole by sa mal vyžadovať podpis pacienta a jeho zistené falšovanie by malo viesť ku odňatiu licencie.

Župa…

Skoro som napísala „žumpa“ – no, možno by to bolo výstižnejšie.

Vydávajú súhlasy a povolenia na prevádzku mírnix-dírnix, bez preverenia, bez dôsledných informácií? A ako potom objektívne rozhodnú, že tomu áno a tomu nie? Ako môžu vedieť, že ten môže pokračovať, a ten by mal skončiť – ak priebežne nekontrolujú poriadne?

Nuž, chliev na pohľadanie v slovenskej legislatíve vládne, ak nie sú zavedené jasné kontrolné pravidlá. Nemajú prehľad ani o tom, s akými lekármi uzavreli tieto zariadenia zmluvu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Márnosť, však tam štát leje peniaze – a nie malé.

Zdravotné poisťovne…

Prachy, prachy, prachy – dokonca ročné zúčtovanie nám posielať budú. Hlavne, že za tie peniaze, ktoré im musíme povinne pchať do vreciek, dostávame čoraz menej. Aké kontrolné mechanizmy používajú, keď nezistili pri závažných psychiatrických liekoch a morfiu, aké dávkovanie a problémy sú? To všetko uhrádzali zo zdravotného poistenia?

Aspoň raz  polročne by mal každý lekár mať dôsledne preverenú transkripciu (predpisovanie liekov) a psychiatri raz za tri mesiace.

Evidovanie predpisovania liekov je zrejme bordelárske i v poisťovniach, keď tie kvantá liekov neriešili…

Zdravotná sestra, ktorá sa len dívala a nič zlé nerobila…

Poznáte ten príbeh o chlapíkovi, ktorý po smrti búchal na bránu neba s tým, že nikdy nespravil nič zlé – a pritom videl toľko zla? Boh mu povedal, že tam práve on vôbec nepatrí „lebo to všetko zlo si videl, a len si sa díval“…

Sestra, ktorá do televízie vykladala ako to v tom zariadení nefungovalo, musí byť stíhaná ako spolupáchateľka. Inak nenaučíme ľudí v tejto spoločnosti, že sa nemožno len dívať na darebáctva a tváriť sa „ja nič, ja muzikant“.

A hej, naozaj ma nahnevala tá ženská – uvedomujete si, ako to jej verejné táranie s menami zatiaľ nepreukázane, t. j údajne zabitých starkých, poznačí celoživotne ich blízkych? Aký pocit viny si v sebe tí ľudia ponesú, že nechali svojich rodičov napospas niečomu takému? Mala tie mená oznámiť vyšetrovateľom, nie verejnosti v médiách. Uvedomte si, aké by to bolo pre vás, keby sa takéto zabitie týkalo vášho vlastného rodiča???!!

Etika profesie a Komora lekárov…

Prípad ako Iris, ale i mnoho ďalších, poukazuje na chýbajúcu etiku v zdravotníctve na Slovensku. Nie je na ňu kladený dôraz, hoci by mal byť.

Ibaže Komora lekárov i ďalšie zdravotnícke spolky sa ozývajú len vo chvíľach, keď vykladajú ako im všetkým treba zvýšiť platy, a zvýšiť platy, a zvýšiť platy… Ani na môj list, ohľadne správania sa lekárov po ich pochybení s následkom smrti pacienta, nijako zástupcovia komory nereagovali. Veď načo?

Verím, že ombudsmanky začnú spolupracovať na systematickom monitorovaní postojov zdravotníkov voči ľuďom s postihnutím a voči starým ľuďom v slovenskom zdravotníctve. Pretože podľa mňa pravdepodobne patologické názory odsúdenej lekárky, ktorá zavinila smrť môjho syna, o nižšej hodnote života ľudí s postihnutím nie sú u zdravotníkov ojedinelé – a zjavne sa týkajú – a ohrozujú životy – aj ľudí starších.

Ja čakám na vyjadrenie ministra spravodlivosti na môj list, pretože nie je v poriadku, ak niekto hlása takéto názory a ak nie je za to potrestaný. Žiadam, aby spoločnosť jasne nastolila hranicu takýmto názorom. Určite vás s jeho odpoveďou mediálne oboznámim.

Ombudsmanka pani Patakyová…

Nevidela a nepočula som jej stanovisko k prípadu mediálne. Malo by byť, snáď mi len uniklo.

Lebo starí ľudia patria ku chráneným osobám a mala by byť venovaná pozornosť tomuto zlyhaniu. Pani ombudsmanka už mala poskytnúť vo veci stanovisko a dôsledne preverovať situáciu. Jej úlohou v tomto štáte nie je vyvesovať po oknách dúhové vlajky, ale robiť konkrétne a účinné kroky v prípadoch, kedy zjavne štátne inštitúcie voči chráneným osobám v ochrane zlyhali.

Vláda Slovenskej republiky…

Zle nastavený je systém legislatívy v mnohých oblastiach – ak nenúti zodpovedných ku dôslednej kontrole a – podotýkam – ku ochrane chránených osôb zvýšene. Zle nastavený je systém legislatívy aj vo vzťahu ku trestom pre páchateľov podobných činov a ku možnému zamestnaniu sa v tejto oblasti znovu. Ľudia po spáchaní takýto trestných činov by už nikdy nemali mať možnosť pracovať v sociálnej, zdravotníckej ani školskej oblasti. Sú nebezpeční svojim nastavením hodnôt, konaním bez morálnych zábran – môžu to prekryť, nejaký čas hrať polepšeným, ale nikdy nie zmeniť.

Zle nastavený je solidárny systém v rôznych oblastiach. Opakovane o tom verejne hovorím – zvýhodňuje tých nezodpovedných. Je pohodlnejšie byť mamičkou – alkoholičkou, ktorej sa vyskladáme na pohodlný nezodpovedný život, ako zodpovedne pracujúcou matkou. Nie je to v poriadku, takto nastavené hodnoty spoločnosti. Niektorí poistenci počas celého svojho života dostávajú veľké peniaze zo solidárneho balíka zdravotného i sociálneho – aj keď prispievajú minimálne, respektíve vôbec nie. Som za vytvorenie rodinných účtov a solidaritu s ľuďmi, ktorí zdravotne ťažko postihnutí, či závažne chorí na rakovinu, kardiovaskulárne ochorenia a podobne. Poukazujem v súvislosti s tým na liečby závislostí, tie by si najneskôr od tretej liečby podľa mňa mali závislí hradiť sami.

Táto spoločnosť ako celok…

Táto spoločnosť má nesprávne nastavené hodnoty. Starostlivosť o ľudí starých či postihnutých je vizitkou vyspelosti každej spoločnosti. My sa v tomto smere nemáme čím chváliť. A situácia sa podľa mňa bude len zhoršovať krokmi, ktoré robí táto spoločnosť a jej vlády neodborníkov.

V socializme mohli ženy v dobrom zdraví odísť na dôchodok a pomôcť svojim deťom, postarať sa o vnúčatá, takže mladé matky mohli spokojne pracovať. Mohli opatrovať svojich starnúcich a bezvládnych rodičov. Namiesto toho teraz solidarizujeme predlžovaním dôchodkového veku čoraz viac s tými, ktorí sa dlhodobo, aj celoživotne, správajú nezodpovedne. Veď sa môžu, je to ich voľba – ale nech si jej následky nesú sami, a nie namiesto nich my ostatní. Pretože potom pracujúca rodina stojí pred voľbou, ako sa postarať o bezvládneho rodiča – musí pre neho často voliť domov sociálnych služieb. A tam to vyzerá, ako vyzerá.

Rodičia…

Hodnoty vštepujú rodičia. Ten otec slečny páchateľky (upratovačky, či čo to vlastne bola) je v ťažkej situácii, tomu rozumiem, ale pokladám za nečestné také stanovisko, aké produkoval – že jeho „dieťa“ do toho darebáctva niekto zatiahol. Nuž, je to dospelá mladá žena. A spomínam si na mladú dievčinu, ktorá pred časom narobila škandál „u Lajčákov“, lebo bez zaváhania pomenovala nečestnosti, ktoré videla. Nedala sa zastaviť.

Je to skrátka o našich hodnotách. A v správach prezentovaným postojom zľahčovania jej viny ten otec len učí svoju dcéru, ako sa zo zodpovednosti za svoje skutky v živote treba vykrúcať. Oveľa prospešnejšie pre jeho dcéru by bolo, keby vyhlásil „moje dieťa spravilo zlú a nesprávnu vec, je mi to ľúto“.

My sami…

Každý jeden z nás je spoluzodpovedný za to, aby kadejakí lumpi beztrestne nevyviazli. Ako sa v spoločnosti staviame ku preberaniu zodpovednosti po chybe? Ako manipulujeme obeťami zla – sme len ľudia, všetci máme právo na chyby, to už je osud…???!!

Sme ľudia – a práve preto by sme sa mali správať ľudsky všetci, i páchatelia. Je amorálne  žiadať ustavične ľudskosť od obetí a páchateľov nechať obetiam v súdnom konaní ubližovať, nenechať ich niesť v plnej miere dopadu ich skutkov.

A hej, uisťujem vás, že ak Osud vedie k tomu, aby sa nejaký čin stal, ráta s tým, že páchateľ má zaň prevziať zodpovednosť a niesť jeho následky.

My sami sme zodpovední za to, aby sme sa len nedívali, ale aby sme trvali dôsledne na nastavení prísnych hraníc v spoločnosti voči takýmto skutkom.

Záverom…

Nie, nechcem nič dodať. Vlastne hej – NEMLČME.

Elena   Predná Hora, 12.7.2018