otvorene

Zaujal ma príspevok v Lekárskych novinách a aj v blogu SME s názvom Hanbiť sa, že som lekárka.

Jeho autorka je lekárka a spisovateľka Elena Eleková – spomenula v ňom svoju priateľku, tiež lekárku, ktorá do diskusie v časopise pod článok o mame a jej synovi, ktorý zomrel v dôsledku pochybenia lekárov, dopísala, že sa niekedy hanbí za to, že je lekárka. Uviedla, že je zničujúce hanbiť sa byť členkou nejakej profesijnej skupiny a že to môže viesť ku prianiu odísť zo systému, alebo ku prianiu ísť niekam, kde sa človek bude musieť hanbiť len za vlastné zlyhania. Že sa hanbia práve tí, ktorí sú ako odborníci slušní a ako ľudia empatickí – a že tí, ktorí by sa naozaj hanbiť mali, sa hanbiť nebudú.

A ja s jej slovami plne súhlasím. Je to tak – po Maroškovej smrti sa ku mne niektorí lekári správali súcitne, čestne a ľudsky, takže ich tu radšej nemenujem, aby ich „drahíkolegovia“ neutopili v lyžičke vody. Lenže je čas, aby práve tí slušní odborníci pozbierali odvahu a začali verejne hovoriť. Aby sa pridali k nám, aby sme spoločne bojovali za zmenu – lebo my mamy z Otvoreného listu premiérovi nepotrebujeme, aby ste nám vy ostatní držali palce „v našom boji“, ale aby ste bojovali spolu s nami. Hej, hej, je to náš spoločný boj – tak si to konečne uvedomte.

Pretože je to smutná a zahanbujúca vizitka pre Slovensko, a predovšetkým pre slovenské zdravotníctvo, že sa my, matky detí mŕtvych v dôsledku pochybenia lekárov, musíme domáhať spravodlivosti medzinárodne kvôli porušovaniu Opčného protokolu zo strany Slovenskej republiky voči chráneným obetiam. Rozumiem tomu, že tí slušní lekári sa hanbia za tých neslušných, namiesto nich…

V zdravotníctve zdochla etika…

Schválne používam tento výraz, aby sme si všetci uvedomili, že je to zlé. Ani ten orkán neviemakopomenovaný (nie, Elena nie, to by bolo tornádo), čo sa má dnes v noci prehnať Slovenskom, by Hippokrata nevyzvŕtal tak, ako ho v hrobe otáča správanie podaktorých slovenských zdravotníkov. Je to zlé, že musia dospelých a vysokoškolsky vzdelaných ľudí učiť slušnej komunikácii – a navyše neverím v účinnosť toho všetkého. Lebo slušná komunikácia nie je len o reči, je o úcte k iným ľuďom – a ako tú naučiť?

Uvedomila som si to, keď som pred časom hľadala jednu primárku, lebo som posielala poďakovanie tým lekárom, ktorých za slušných pokladám – nezastihla som ju, no sestra z oddelenia mi povedala, že už nie je primárkou a nemiestne ju komentovala (mne, cudzej osobe a telefonicky!).

Môžeme spraviť opatrenia, aby sa zlepšili podmienky v slovenskom zdravotníctve – kúpiť do nemocníc nové vybavenie izieb, postele, prístroje, zaviesť klimatizácie. Ale to je len povrchová zmena – lebo základ je v tom, že sa sprofesionalizuje personál. Olinka, jedna z mám Otvoreného listu chodila pol roka na ARO za synom a popisovala v Otvorenom liste premiérovi v jej časti príbehu skúsenosť, že sestry ustavične fajčili a hrali sa na mobiloch. Zákaz fajčiť pre zdravotníkov v pracovnej dobe je potrebné dôsledne kontrolovať – a ak sa uvažuje, že v pracovnej dobe by nemali mať mobily žiaci v školách, tak prístup k nim v pracovnej dobe by nemali mať hlavne zdravotníci.

Je hrozné, že lekári nie sú vzdelávaní ako majú postupovať v prípade svojej chyby, že majú  riešiť veci čestne a zodpovedne. Preto aj v našej petícii je jeden z bodov, ktoré žiadame, aby začali vzdelávať lekárov v tejto oblasti. Poviem pravdu, som skeptická, lebo slušný človek sa správa slušne, inak mu to skrátka svedomie nedá – a ten neslušný sa preškolí, a nič. Všetci vieme, že klamať sa nemá, že klamstvo človeka morálne pošpiní, no koľkí ľudia sa tým poznaním neriadia a bez zábran klamú…

Myslím, že skutočným pokrokom by bolo preškoliť lekárov – a potom v prípade nečestného postupu páchateľovi zvýšiť sadzbu na dvojnásobok.

Môj príspevok v Lekárskych novinách 21.9.2018 ráno  pod spomenutým článkom:

Kde ste, všetci slušní lekári? Prečo mlčíte pri pohľade na to, čo sa deje nám, matkám detí, ktoré zomreli v dôsledku pochybenia lekárov. Každý môže spraviť chybu, ale musí vedieť niesť za ňu aj čestne zodpovednosť. Ako by ste sa cítili na mojom mieste, keď lekárka – právoplatne na úrovni Najvyššieho súdu odsúdená páchateľka v našom súdnom spore vypisuje ako intervenientka listy, že život človeka s postihnutím je MENEJ HODNOTNÝ AKO ZDRAVÉHO a že také dieťa rodič ani nemôže mať tak rád ako zdravé dieťa???!! Predvčerom som sa obrátila na Európsky parlament a Výbor na ochranu práv ľudí so zdravotným postihnutím ohľadne týchto výrokov. Skutočne je slovenské zdravotníctvo – lekári v ňom – až tak zle na tom, že si neuvedomujú hrôzu týchto výrokov a nedokážu sa verejne postaviť na stranu matky, ktorá im je vystavená? Ako by ste sa cítili v roli matky pri takýchto slovách osoby, ktorá zavinila smrť vášho dieťaťa???

Aj my sme ľudia, nielen lekári…

Elena  23.11.2018