otvorene

Vedeli ste, že najstaršia dcéra „dedí osud“ po matke, ale najstarší syn po pradedovi? Poviem o tom pár slov.

A  o tom, kto sú to „tí, ako my“ voľačo prezradím. Jasné, je to dvojvýznamové, ako som už naznačila úvodnou vetou. Sú to ľudia, ktorých môžeme označiť otázkou

• Za kým kráčať? „Tí ako my“ sú tí, v šľapajách ktorých ideme svojimi rodinnými osudmi, generácie našich predkov,
• S kým kráčať? „Tí ako my“ sú i ľudia našej krvnej skupiny, v mnohom nám podobní a v čomsi úplne rovnakí, ktorí zapadnú do mozaiky našej duše ako „ten správny diel“.

O ktorých z nich dnes idem hovoriť? Aj, aj – dnes o „tých, ako my“…

Za kým kráčať?

Stál som na temenách obrov…  Zrejme poznáte tento Newtonov výrok – vyjadril ním, že svoje objavy urobil, lebo „stál na temenách obrov“. Ctil si múdrosť tých, ktorí boli pred ním, a z ich poznania čerpal.

Nielen on, to my všetci stojíme „na temenách obrov“. Hlbokú úctu k predkom by sme mali cítiť – nielen k tým velikánom vedy či umenia, ktorí nám zanechali obrovské poznanie, posúvajúce ľudstvo dopredu. Ale i k tým nespočetným „malým ľuďom“, ktorých osudy a tváre sa stratili v prepadlisku času – no odovzdali nám svoj odkaz každodenným životom a koluje v nás kvapka ich krvi. Teda, zdanlivo sa stratili, nesieme ich odkazy i osudy v sebe, často i netušeným spôsobom ich generačne prenášame.

Temená obrov neznamenajú len múdrosť vekmi prenášanú, ale aj silu generácií, ich boj za dobro a nikdy nezomierajúcu lásku. A tak kráčame v ich stopách, niekedy so cťou pre zvelebenie a povznesenie rodu, inokedy nečestnými skutkami prinášame rodu hanbu a tragédiu. Poviem vám o tom viac.

Dostala sa mi do ruky zvláštna kniha pred časom…

Zvláštne sú moje knihy „na pribalenie“. V takej situácii, keď chcem ešte niečo doobjednať kvôli poštovnému, vyberám intuitívne a vtedy mi Zámer sveta posiela tie najzvláštnejšie knihy. Mám dnes slabú chvíľku, a tak vám prezradím, že tá najzvláštnejšia z nich bola Byl jednou jeden hrad. Je to magický príbeh, viem, že mi má čosi v pamäti oživiť.

No i kniha, ktorú vám spomínam, bola zvláštna. A zvláštne bolo i to, že som o nej začala v Oku draka 5 pôvodne písať, no potom som ten blog nevedomky preskočila. Akoby to malo dozrieť ku správnemu času, a ten až teraz prišiel. Blogy som prečíslovala – a pôvodná pätka uzrela svetlo sveta dnes. Ja – neskutočne má tá kniha fascinuje – ako všetko so všetkým hlboko súvisí. Aká je to kniha? Poviem vám o nej málo, len to, že ju napísal japonský autor. No prezradím vám niečo z nej. Hovorí o životných vibráciách a opakujúcom sa osude v rámci rodiny, aj o vertikálno-horizontálnych zákonoch rodu. Každý nečestný čin niektorého z členov rodiny má dopad na ďalšie generácie rodu – a spomenutá kniha popisuje, ako ktorý skutok zanecháva stopy v osudoch potomkov. Sú to kruté dopady, ľudia ich niekedy vnímajú ako karmu či prekliatie rodu, no to v skutočnosti len Zámer sveta zaisťuje spravodlivosť na základe jasných pravidiel a jednoznačne.

Keďže hlboko a zásadne ovplyvňujú skutky predkov životy potomkov, treba vyberať toho, koho vpustíme do svojho života a necháme kráčať vedľa seba, naozaj veľmi opatrne a rozvážne. Tým sa dostávame i ku druhej skupine „tých, ako my“.

S kým kráčať?

V úvode blogu som napísala, že hľadáme „ten správny diel mozaiky“. Kým o predkoch máme jasno, že boli, o našich správnych dielikoch niekedy pochybujeme, či vôbec niekto taký existuje. Ľudia často vyberajú „pravý dielik“ podľa výzoru, postavenia, či rôznych vonkajších znakov. Nejdem vás poúčať podľa čoho máte vyberať, každý je strojcom svojho šťastia.

Som človek trvalých vzťahov, smútila by som celoživotne, ak by manžel zomrel. Lenže nezomrel, podvádzal ma, navyše so ženou s takou pochybnou morálkou, že namiesto plaču ma pobavil. Taká stará pijavica.

Ako by som dokázala po tej jeho nečestnosti ešte niekomu veriť, hovorila som si.

Čudujete sa, že som prestala dôverovať? Malá filozofická vsuvka – pozrime sa v tejto súvislosti na otázku dôvery. Odvíja sa od dôveryhodnosti. Filozof Ricoeur podotýka, že základom nastolenia osobnej identity je sľub a jeho dodržanie, ktoré je predpokladom dôvery v blízkych či širších medziľudských vzťahov, ale tiež spravodlivých inštitúcií. Je znakom nielen vyspelosti človeka, ale aj spoločnosti. Mravnú integritu spája so schopnosťou zodpovednosti, dôležité mieste v nej pripisuje schopnosti sľubu, spoľahlivosti a s tým prepojenej dôvere.

Po návrate z Brna poznám odpoveď. Cítim spojenie dvojplameňa a plynie konštelačný čas zmeny. V prvej, dvojplamennej konštelačke som cítila hlboké prepojenie a porozumenie, no popri tom i nedôveru dokonca i k dvojplameňu. Až z mojej druhej konštelácie som pochopila, ako nám predurčené poslanie umožní k nemu kráčať, že sa veci jednoducho poskladajú. Že dvojplameň stojí pri mne pevne a chráni môj priestor. Že jednoducho pozná tie správne slová. A že niekedy stačia štyri správne slová, aby sme nadobudli dôveru…

Záverom…

Čas pokročil, otvoríme náhodne nejakú knihu? Veď hej, sama som zvedavá, čo nám Zámer sveta pošle. No dobre, náhody skrátka neexistujú.

„Čakaj trpezlivo na MŇA. Ja viem, čo je pre Teba to najlepšie. Zbav sa napätia a nervozity, nech môžeš prijímať slnka svit nezatienene.“

Poviem vám, toto vystihuje dvojplameň jasnejšie, ako trojstranový traktát.

Elena   9.4.2019