Znásilnená 17-ročná dievčina dnes skončila život eutanáziou. Trpela depresiou a posttraumou. Holandsko je tolerantné – a tak jej dovolilo zomrieť. Ja taká tolerantná nie som, ukončila by som radšej život páchateľa. Nahnevaná týmto príbehom som sa nakoniec dopátrala aj akejsi správy, popisujúcej že eutanázia dievčine bola zamietnutá, no prestala jesť a piť, takže v dôsledku toho zomrela. Nuž, neeutanazovanie to nebolo, lebo pri depresii a posttraume by som jej nútene umelú výživu s čistým svedomím podala.
Ten príbeh ma napokon doviedol k mojej dnešnej úvahe o našej schopnosti vidieť zlo.
Zlo sa spája s utrpením, bolesťou v rôznych podobách…
Dokážeme vidieť zlo?
Možno najľahšie vtedy, ak sa týka nás samých, ak nám ktosi ubližuje – prebleskla mi hlavou ako prvá táto myšlienka. No je to zjednodušené vnímanie, nie celkom pravdivé. Lebo v niektorých situáciách nechceme vidieť to, že nám niekto ubližuje a zlo znášame…
Na druhej strane ľahšie prehliadame zlo, ktoré sa týka iných, akoby sa nám vlastná bolesť zdala väčšia. To tiež nie je pravdivé tak úplne, lebo empatici ako ja cítia bolesť iných intenzívne. A tak tiahnem do boja za všetkých slabých a bezmocných.
Na istom stupni zrelosti si skrátka uvedomíme, že bolesť je rovnaká, aj keď to nebolí mňa a snažíme sa nepokladať svoju bolesť za tú najväčšiu na svete, neporovnávať ju s bolesťou iných a mať úctu k bolesti každého živého tvora. Pretože len ak nevidíme svoju bolesť ako najväčšiu na svete, dokážeme vnímať aj bolesť iných.
Príklad made in USA…
Príklad toho, ako sa skreslený pohľad na vlastnú bolesť stáva prekážkou reálneho hodnotenia miery zla, som čítala nedávno v jednej knihe o múdrosti domorodých kmeňov. Indiánska babička – šamanka tam hovorí o tom, ako 11. september vyhlasujú za najhorší masaker v dejinách Ameriky. V skutočnosti najhorším americkým masakrom bol ich prístup ku pôvodným obyvateľom Ameriky.
Je mi blízka indiánska kultúra a múdrosť, s jej úctou k prírode a životu, ku všetkému živému na Zemi. Moc sa mi páčila aj úvaha tej babičky – šamanky o vojne, ktorú spája s nedostatkom úcty – človek sa cíti viac ako iní, hoci všetky živé bytosti sú si rovné a chce ovládnuť všetko, rastliny, zvieratá, vodu. Poukázala na potrebu riešiť generačné traumy a robiť kroky pre hlas života, nie vojny.
Jej slová nadobúdajú na aktuálnosti u nás dnes, keď sa začíname vyzbrojovať tak, že zadlžujeme budúce generácie splátkami za „našu výzbroj“.
Vidieť zlo…
Uvažujem, ako by sa nám žilo v spoločnosti, ktorá vidí utrpenie všetkých živých bytostí…
Elena 5.6.2019
Celá debata | RSS tejto debaty