otvorene

Nuž, je to tak – milujem príbehy a rozprávačov príbehov…

Kto sú rozprávači príbehov? A kto je najväčší rozprávač príbehov podľa mňa?

Na to vám v tejto chvíli odpoviem.

Veľkí rozprávači príbehov

Keby sme hovorili o veľkých rozprávačoch príbehov, koho by ste menovali? Buddhu, Boha, či niektorého zo slávnych umelcov – spisovateľov, hercov, hudobníkov…???

Zo spisovateľov bol pre mňa veľkým rozprávačom príbehov – to už som o sebe párkrát v blogu prezradila – Munthe s Knihou o živote a smrti, Dostojevskij a jeho Ponížení a urazení, či Rúfus – básne som vždy milovala, sú to prekrásne vypovedané príbehy. Ach, hej, aj hudba býva príbehom.

Existuje mnoho „rozprávačov príbehov“ – filozofov a vodcov, ktorí sa nás snažia presvedčiť o tom, že len ich názor je ten správny. Ja si myslím, že niet toho najsprávnejšieho a jediného správneho názoru – a len my sami si volíme podľa toho, ako v tej chvíli potrebujeme vnímať. Nedávno som sa zúčastnila zaujímavého rozhovoru, v ktorom istá žena hovorila, že jediný správny a duchovne zrelý postoj je byť tu a teraz ako nezaujatý pozorovateľ „filmu svojho života“. Nestotožnila som sa s tým názorom – a miera mojej nezrelosti podľa predstáv takto zrelých je mi ľahostajná. Pre mňa je dôležité vedieť byť v prítomnosti, vnímať ju – no za rovnako dôležité pokladám schopnosť tešiť sa na budúcnosť, mať nádej, sny. A rovnako sa mi zdá dôležité nevymazať z pamäte minulosť, veď tvorí naše korene. Vychutnávať si čarovnosť okamihov, takých malých zdanlivo všedných zázrakov – šumenia vetra, lúčov slnka, ponoriť sa do nich srdcom znovu a znovu radostne. Ani žiadny film nesledujem „nezaujato pozorovateľsky“ – prežívam dej, plačem alebo sa smejem, preto je jasné, že horory a krváky pozerať odmietam.

Ja si s príbehmi spájam aj Miltona Ericksona. Je to odborné prepojenie, jeho spôsob hypnoterapie cez terapeutické príbehy sa mi páči. Rozprával príbeh a človeku v mysli zakotvil želanú zmenu. Bol orientovaný na budúcnosť – „teraz je to takto, no v jeden deň…“ bola veta narúšajúca strnulosť nášho myslenia. Mám výcvik v ericksonovskej hypnoterapii, jasné, ale nie som Erickson, nikto z nás nie je on – a pokladám za užitočnejšie pre seba mať vlastný štýl práce, ako napodobňovať zo všetkých síl ten jeho štýl. No fascinujú ma jeho spôsoby práce (vliekla som si teraz pri návrate z Brd z Prahy knihu Můj hlas půjde s tebou – a neľutujem, tie jeho príbehy spomienkovo spísané Rosenom sú naozaj pôvabné). No áno, bol to veľký rozprávač príbehov.

Kedy sme veľkými rozprávačmi príbehov?

Ach, hej, veľkými rozprávačmi príbehov sme podľa mňa vtedy, keď sme pravdiví – voči iným, aj voči sebe. Cením si ľudí, ktorí majú odvahu byť sami sebou bez pretvárky, nehrať falošné hry, postaviť sa pred nás priamo, tvárou v tvár a úprimne hovoriť – to je podľa mňa najviac, čo môžeme urobiť pre pravdivosť nášho príbehu.

Čo by ti povedal dnes Veľký biely králik?

Hm, kedysi som v mojom blogu písala o príbehu z knihy Vybraná tajemství profesora Kesslera – príbeh bol o bielom králičkovi, ktorý vedel písať. Každý deň sám sebe dával tri otázky a hľadal na ne odpovede. Jednou z nich bola otázka: Čo by ti povedal dnes Veľký biely králik – čiže Boh – keby bol?

Ako by ste si odpovedali na túto otázku v tejto chvíli?

Niekedy o tom bielom zajačikovi uvažujem, každý deň si definoval svoj príbeh – bol to veľký rozprávač príbehov…

Rozprávač príbehov…

O Rozprávačovi príbehov som napísala aj celú jedenástku príbehov.

https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/category/rozpravac-pribehov/

Hovoria o tom, že príbehy k nám prichádzajú, nesú rôzne posolstvá. Náš strach odnáša niektoré príbehy od nás kamsi do diaľky. A vrátiť naše pravé príbehy k nám dokáže jediné – nepredstieraná úcta a vďačnosť voči nim, načúvanie príbehu srdcom a pokora prijímania. Prezrádzajú jediný správny spôsob, ako si získať vranu – nepriletí k vám, musíte k nej prikráčať s láskou a trpezlivo, krok za krokom si postupne získavať jej dôveru. A vedú nás ku pochopeniu, že svoj pravdivý príbeh nestačí len hovoriť, treba ho aj žiť…

Príbeh o plynutí a jednote…

Za pootvoreným oknom spálne včera večer lial dážď a hlasno revala búrka. Hrmenie je hrozivé aj veľkolepé zároveň, no hlboko pravdivé, niet falošných tónov v hlase búrky. Hovorí príbeh o sile prírody, o úprimnosti toho, čo prináša a snaží sa nám pripomenúť, akou nepatrnou súčasťou toho veľkého celku sme. Hrmenie je pre mňa zakaždým príbehom strachu, sedela som v tme, no dážď zároveň spieval o vlahe prinášanej presušenej zemi – a tak sa príbehom tiahli vlákenká radosti.

Príbehy prírody plynú vekmi vo svojej prirodzenosti a pripomínajú nám, že nie my to tu riadime.

A ten najväčší rozprávač príbehov?

Bol by ním azda čas, ktorý píše náš životný príbeh? Alebo je ním život sám? Čo poviete?

Elena   27.7.2019

P.S.: Fotografia je moja, pravdaže nie dnešný výhľad z okna spálne. Dnes je nebo zatiahnuté, podchvíľou prší.

Ktovie kde už je ten oblak a aký príbeh by nám rozpovedal…