otvorene

Kedy vidíme veci správne?

Odpovede na túto otázku by sa zrejme u každého z nás rôznili. Niektorí by mi začali omieľať  mantru o individuálnosti a subjektívnosti každého pohľadu, alebo o dôležitosti konkrétnej skúsenosti s niečím, aby sme to správne vnímali. Ďalší zasa by argumentovali, že správny uhol pohľadu možno ani neexistuje. A iní – nuž, ja neviem, aké všetky odpovede by sa objavili…

Podľa mňa ten správny uhol pohľadu prichádza, keď sa zmena nakopí nadlimitne. Teraz sa s vami podelím o moje pochopenie tej myšlienky.

Nadránom…

Začalo to predvčerom. Na svitaní plávali oblohou perlovo-sivasté mraky. Pomarančový mesiac a ružovejúci sa horizont vychádzajúceho slnka potvrdzovali, že deň začína neletne. V chladnom rannom vzduchu som chvíľu pohľadom i myšlienkami plávala s nimi, no potom ma vietor svojim dychom donútil rýchlo zvešať bielizeň. Jasné, zauvažovala som prakticky, o nadchádzajúcich dňoch v lese, presne o týždeň som tam (nakoniec sa včera veci zmenili, ale to je iný príbeh). Mrazivý dych rána, hmmm… No obloha pritiahla späť môj pohľad aj myšlienky. Nikdy som si neuvedomila tak intenzívne, ako sa mení noc na svitanie. Vždy to bolo o akomsi plynulom prechode – kontinuu – z môjho pohľadu, o zmene prichádzajúcej krôčik po krôčiku, no v tejto chvíli som videla presne tú hranicu zmeny. Prelom. Stála som v prichádzajúcom svitaní len v nočnej košeli na ramienka a vietor ma mrazil na pleciach, na tom však vôbec nezáležalo. Počula som tichý hlas Zámeru sveta „len sa na to dívaj a uvažuj“. Dívala som sa – a náhle som aj vedela, že prečo.

V jednej chvíli je nadlimitne svitania, rána, noci, či nadlimitne poznania. Zbiera sa poznanie po čriepkoch, až v jednej chvíli prichádza náhle pochopenie, to je ten „budhistický „skok“, „vhľad“, „v jednej chvíli si tam, a v druhej chvíli si tu“ – nazvime si to akokoľvek. Bod zlomu v poznaní znamená pochopenie vecí pravdivo. Kým niečo vieme len racionálne, tak nie je to poznanie „naše“, až keď ho prijmeme srdcom a mení nás samých, vtedy sa stáva našim skutočným poznaním. Preto prichádzajú aj ťažké chvíle do nášho života, lebo tie nám pomáhajú poznanie „prežiť srdcom“.

Srdcom prežité…

Nechcem teraz prezrádzať, čo to znamenalo v tej chvíli pre mňa osobne, ale dám iný príklad. V predchádzajúcom blogu som písala o matkách, ktorých deti zomreli – je to špecifická skúsenosť, ktorá vytvára isté spoločenstvo, puto porozumenia ľudí, ktorí naozaj vedia, o čom to je. Jednoducho – ak vám zomrelo dieťa, rozumiete mi tak ako nikto iný – a rovnako špecificky rozumiem ja vám. Podobne sú na tom napríklad mamy autistov – žiadny odborník neodhalí autistu tak rýchlo, ako mama iného autistu. A tak by sme mohli pokračovať ešte hodne dlho – špecifické poznanie vytvára prežitá skúsenosť s niečím. Nepochybne takéto osobité skúsenosti môžu byť pozitívne alebo negatívne. Aj drogovo závislý spozná dílera lepšie ako policajti.

Aj našu intuitívnosť pochopí len človek sám hlboko citlivý a vnímavý. Našu zranenosť, nedôveru, strach, bolesť alebo hlboký hnev pochopí len niekto, kto niečo podobné zažil, tí ostatní nás budú odrádzať od hlbokých pocitov a ich úprimného pomenovania, či nás budú za ne odsudzovať. Ja nemám problém priznať otvorene, že môj hnev sa zintenzívnil tak, až som si v niektorých chvíľach priala, aby istá zlá ženská zhorela zaživa v aute, ak nemám použiť moc a prekliať ju. Som nahnevaná i na chlapa, ktorý aspoň raz v živote nedokáže dodržať slovo, ktoré mi dal – a navyše navádza moje deti klamať mi. Jemu neprajem nič zlé, ale jej uhorenie zaživa v aute v niektorých chvíľach naozaj prajem za všetko to zlo a špinavosti. Och, niekedy nás nečestnosť niektorých ľudí vytočí natoľko, že im prajeme veci, ktoré by nás vydesili, ak by sa splnili. Lebo ani tej zlej osobe v skutočnosti neprajem takú hroznú smrť. Svojim spôsobom mi to ale i pomohlo, lebo plamene – prečo práve plamene, dala som si otázku – pretože i ja som sa po smrti syna chcela práve upáliť. Koincidencia k tomu prišla, našla som informáciu o šamanoch a plameňoch, ako v ohni transformujú svoju bolesť a traumu, zvláštne silné poznanie.

Nevedela som to prianie zastaviť sama, vracalo sa, špinavostí z jej strany je teraz priveľa. Zámer sveta ma ale ofukoval, veci úžasne poskladal k silnému príbehu aj dopísaniu druhoatestačky vytvoril pokojnejší priestor, vnímala som jeho opateru, aj otvorenú cestu dopredu. Nechcem to pokaziť tým, že by som sa neovládla, použila moc a tú pobehlicu nakoniec prekliala, či pritiahla jej smrť uhorením v aute, keďže mne sa priania skutočne plnia. Zapátrala som po pomoci – ako inak, našla som hneď – v nedeľu vycestujem do Žiliny.

Kdesi naukladané?

Keď uvažujem o správnom uhle pohľadu, premieľam si v mysli ešte jednu vec. Myslíte si, že veci, ktoré k nám prichádzajú, sú kdesi naukladané s presným načasovaním, naplánované do detailu, alebo je to len vec náhody, že sa udejú presne tak, ako sa udejú a kedy sa udejú?

Prezradím vám úprimne, uvažujem o tom po nedávnom stretnutí so ženou, ktorá vníma energie a pracuje s nimi. 29. júla to bolo, spomenula som vtedy v blogu, že som sa z ciest vrátila. Mám na jej podnet i nahrávku v mobile zo stretnutia, aby som si to pripomenula. Úplne konkrétne veci a ich čas mi povedala, a také podrobné detaily – fascinuje ma to, pravdaže, ale o to poznanie sa verejne nepodelím. Povedala, že veci pôjdu tým smerom, aj keby som vôbec nič nerobila, je to veľmi silný ťah osudu – no ja viem, že nadávky a zlé činy spomaľujú.

Viete, myslím si, že je kdesi presne uložená práve tá správna verzia nášho príbehu, taká pre nás ideálna – ak ňou ideme – dosahujeme maximálny možný rast a zbelenie pre daný život. Niečo predsa len prezradím, mám ísť v októbri na nejakú vzdelávaciu akciu, práve tým sa spustí veľká zmena. Pozrela som vtedy cestou domov správy, a hádajte, o akej akcii mi prišlo info – no, áno, o jednej októbrovej.

Hm, možno čím sme bližšie cieľu, tým silnejšie prekážky a pokušenia sú, aby sme vytrvali belieť. Ak ideme k veľkým veciam, tak sú aj ťažkosti veľké. Možno nás tie situácie majú naučiť i to, že občas zlyháme, ak je niečo veľmi ťažké, že na chvíľu zakolíšeme, ale dôležité je, že máme snahu nájsť správny smer. Alebo to možno učí len mňa, aby som nebola príliš perfekcionistická a tvrdá na seba, že dopredu nemusíme bežať, občas stačí kráčať pomaly a občas i jednoducho na chvíľu zastať. A že ani malý spätný krok pri únave, zakolísanie, nie je tragédiou, lebo neznamená naše otočenie sa na ceste.

Zbierame informácie, čriepky poznania, až v jednej chvíli pochopíme…

Elena   18.8.2019