otvorene

Keby ste mali doplniť vetu Aby bol svet lepšie miesto…. – čo by ste tam dopísali?

Tak, dokončite si tú vetu v tejto chvíli  sami pre seba…

Jasné, moja pokušiteľská téma…

Možno, že svet je taký, aký má byť, zlo i dobro v ňom musia byť v rovnováhe – a bez zla by nebolo ani dobra. Ale nebola by som to ja, keby som nezašepkala „ale aspoň trochu ho vylepšiť kvapkou dobra navyše by sme mohli…“

Pravdou je, že som veľký snívač v tomto smere. Tak sa teraz spolu pozrime na tú nedokončenú vetu – ako ste ju dokončili, čo by podľa vás bolo potrebné spraviť?

Boli by to veci reálne zvládnuteľné, alebo niečo, čo nie je v našich silách, čarodejná palička a tak podobne?

Boli by to veci, ktoré by mali robiť iní – alebo vy sami?

Boli by to veci jednorazové a mimoriadne, ktoré si od vás vyžadujú nejakú veľkú námahu, alebo každodenné maličkosti, ale pravidelne?

Možno by stačila kvapka dobra, každé ráno či každý večer, tak ako keď si dávate kávu niektorí, alebo čaj.

Niekedy netreba veľa…

Včera v Prahe sme s Jazmínkou sedeli v tichom podvečere pri Vltave. Brázdili ju občas lode, nad hladinou lietali čajky, popri brehu plávala snehobiela labuť. Sem-tam niekto kráčal so psom, či prešiel na bicykli. V jednej chvíli náhle preťal idylku naliehavý zvuk sirény  a sanitka sa valila mostom, ulicou a zastala práve pri jednom z domov na protiľahlom brehu. Niekoho iste nakladali – po chvíli znovu bolo počuť jej hlas pri náhlivej ceste mostom niekam do nemocnice. Moc som priala tomu človeku, aby prežil, aby to pre neho dobre dopadlo. Zakaždým, keď vidím ulicou letiacu sanitku, v duchu zaželám šťastie pre toho, koho vezie.

Nevieme zastaviť slnko. Ale ani nie je treba robiť také veľké veci. Stačia maličkosti, nemusia byť dokonca ani každý deň, ale aspoň často. Často. Možno aspoň zapriať dobro vždy, keď sa dá.

Viem, že horí aj amazonský prales, aj iné oblasti sveta, kade-tade vo svete sa dejú katastrofy – záplavy, zemetrasenia, tornáda  – no naozaj niekoľko krát každý deň sa v myšlienkach spájam so Sibírou, prosím o zastavenie plameňov práve tam.

Ja nad touto témou „lepší svet“ intenzívne uvažujem…

Musím k tomu prezradiť niečo hlboko osobné – no nepohnem sa bez toho, ak chcem o téme písať. Minulotýždňový rozhovor s mojou homeopatkou bol pre mňa v tom smere inšpiratívny. Riešili sme otázku prístupu k moci a sile vo vzťahu ku konštitučnému typu. Konštatovala, že som veľmi silná a viem viesť, čeliť formálnym autoritám – snažila sa pochopiť môj vzťah ku moci a vedeniu. Ľudia chcú moc kvôli pocitu prevahy, sily, zvýšeniu sebavedomia, pre ovládanie iných, pocit úspechu, získanie výhod, pohodlia a luxusu  – a čo ja viem kvôli čomu všetkému ešte. Ja netúžim po moci vôbec, neláka ma ovládať, ani viesť davy. Pýtala sa, s čím sa pre mňa spája moc a sila. Moc a sila sú moje potenciality. Som profesijne zdatná, ale neženiem sa za kariérou. Mám silu, no nemám potrebu ju dokazovať sebe ani iným. Robím výkopy za slabých a bezmocných, v mene spravodlivosti, no boj za nich nie je moja životná priorita a základný zmysel môjho života. Viem bojovať, a ak niečo pokladám za dôležité, pustím sa za to aj do boja, ktorý iní pokladajú za stratený a dopredu ho vzdajú. No nebojujem v živote ustavične a za každú cenu, meč mám uložený na mieste „viem použiť, ak treba“. To, čo naozaj v živote chcem, je dobro – nie iba malé, súkromné dobro. Úprimne chcem, aby svet bol láskavé a bezpečné miesto pre všetkých – nielen pre mňa a pár blízkych ľudí, dokonca ani len pre ľudí. Aby bol lepší pre všetky živé bytosti.

To, čo som si mlela ja v súvislosti s témou „zlepšenia sveta“ v týchto dňoch, bola téma „belenia“ – duchovného rastu, a miesta môjho súcitu i hnevu v nej. Lebo najlepšie zmeníme podľa mňa svet k lepšiemu tým, že meníme sami seba. Nemám pocit, že by ma môj silný súcit oslaboval, a ani sa zaň nehanbím. Mám občas slzy v očiach pri bežnom filme, holubom na ulici dám posledný rožok, a mali ste ma vidieť, keď bol predvčerom pri mojej práci na chodníku mŕtvy ježko. Jedného som nedávno zachránila, teraz som tu nebola – vyplašili ho zrejme osekávači kríkov a trávy, musel v páľave zúfalo hľadať bezpečie. Stačilo tak málo, aby niekto z okoloidúcich nešiel popri ňom nevšímavo a dal ho niekam cez plot do trávy. A vôbec, čo je to za sprostú záľubu, osekávať dookola trávu na milimetrový zostrih a kríčky orezávať uprostred leta? Odniesla som ho aspoň v škatuľke do kríkov – nech spočinie v pokoji. Na druhej strane nemám pocit, že ma brzdí v raste, ak nesúcitím s každým a sú chvíle, kedy cítim hnev. Ľudia predsa musia prevziať zodpovednosť za svoje nečestné konanie, a ak mi ubližujú, tak je bohapustým nezmyslom, aby som sa voči nim správala neobmedzene láskavo. Práve  naopak, myslím, že bezhraničným súcitom takým ľuďom len škodíme  – a že správny súcit by im mal nastaviť hranice, pretože len tým im v skutočnosti pomôžeme.

Snažím sa úprimne uvažovať o týchto veciach pred odchodom do lesa, aby som spravila aspoň malý krôčik tým správnym smerom. rast pre mňa nie je samoúčelná vec. A myslím, že ho môžeme včleniť hlboko do svojho života – lebo „zbelenie“ podľa mňa nie je o nejakej transcendentálnej duchovnosti, odtrhnutej od života, ale poznanie nám pomáha robiť zmysluplnejší náš bežný život, a paradoxne aj radostnejší. Pri belení je to ako keď lezieme na kopec – ak tam vedie hladká pohodlná cesta, tak si výhľad z kopca neceníme tak, ako keď tam vylezieme so skrvavenými rukami a kolenami. Utrpenie je súčasť tej cesty na kopec, aj našej cesty životom. Lebo niektoré veci prijmeme, len ak si nabijeme nos. Ja na tej ceste za poznaním mám kopu jaziev a pádov, krvavých šrámov, no viem, že niekedy som si ju komplikovala sama, keď som nechcela vykročiť.

Jasné, skrátil mi utorňajší odchod do lesa o pár dní čas, v akom musím dopísať druhoatestačku, no tak povlečiem na konštelačky do Žiliny zajtra notebook a budem písať, písať, písať. No i tak – pred utorňajšou cestou cítim naozaj silnú vďačnosť Zámeru sveta, že mi vytvoril teraz príležitosť. Samozrejme som vďačná aj šamanovi, že ma púšťa do svojho sveta, umožní mi v lese byť s ním pár dní a povedie individuálne môj rituál zomierania a znovuzrodenia.

To, že kráčame správnym smerom môžeme vnímať i podľa toho, ako nás Zámer sveta „ofukuje“. Včera v Prahe ma jemne postrčil v tých mojich úvahách – vošla som do kníhkupectva, výpredajové knihy – natiahla som sa po jednej z kníh – Odvážne srdce s podnadpisom Ako odvaha k súcitnosti dokáže zmeniť náš život.  Nemám ju ešte prečítanú, pravdaže, len som ju vzala do ruky v obchode a vedela som, že ju prečítať mám, má pre mňa nejaké odpovede. No čo dodať – pravú lásku spoznáme na prvý pohľad, ak sme dostatočne vnímaví na intuíciu – a tak kniha putovala so mnou domov…

Krásna koincidenčná myšlienka v úvode knihy – a tú vám záverom napíšem ,keďže čas pokročil a mňa zmáha únava z nočnej pražskej cesty domov –  je „Nie je nič mocnejšie ako myšlienka, ktorej čas nadišiel.“

Moc tá myšlienka so mnou rezonuje, je o ozajstnom vykročení, lebo myslím, že svet sa k lepšiemu mení práve tým, že začíname my sami inak myslieť…

Elena  23.8.2019