otvorene

Niekedy je ťažké kráčať dopredu.

To je fakt, nie je to občas jednoduché – lenže ja nemám rada lacné riešenia, ani lacné výhovorky. A tak teraz šťuchnem sama do seba, lebo to tieto dva dni suniem od desiatich k piatim.

Knihu o duchovnom unikaní som teraz náhodne otvorila…

O práci s tieňom tá kniha hovorí  – že je to najmä o tom, ako sa vyrovnávame s vonkajšími vplyvmi. Že s tieňom môžeme pracovať sami, no je to efektívnejšie, ak nás niekto podporí. No ja nikoho nepoznám, komu by som tak verila.

Ak sa chceme pozrieť na svoj tieň, musíme ísť poriadne hlboko do svojho vnútra. Do vnútra svojho strachu, do vnútra svojej bolesti, hlboko, hlboko a uvedomiť si, akou súčasťou nás samých sú. A márnosť, aká náhoda – píše sa na tej náhodne otvorenej stránke knihy presne o situácii, že sme plní hnevu za to, že sa k nám niekto správal škaredo. No celá ja. A tieto dva dni dvojnásobne ja. Nezvládala som svoj hnev. Múdra kniha hovorí, že na hneve nie je nič zlé – je to morálny oheň, pomáha nám udržovať hranice, prepája sa so súcitom a zraniteľnosťou. Namiesto postoja však musí pre nás byť pocitom, lebo len tak sa odlišuje od hostility a agresie. Nie je však jednoduché prejsť od postoja ku pocitu.

Niekedy je ťažké kráčať dopredu…

Pretože máme pocit, že by sme si najradšej sadli, schúlili sa do klbiečka a len tak ticho zaspali. Ja som v noci nevedela spať, neviem čo sa dialo – zvláštny sen po dlhej dobe som mala, potom som už nevedela spať. A tak som úspešne dospávala cestou na poradu, a cestou z porady – kolegyne v aute debatovali, a ja som sa občas zapojila, a občas upadla do polospánku. Aby som  sa udržala na nohách, vyrazila som popoludní do lesa, po včerajšom búrkovom dni zaliateho i podvečer dozlatista slnkom. Našla som tri kremenáčiky do hubového leča na večeru a zopár múdrych myšlienok.

Líščie homeopatikum so mnou pracuje – nabehla mi po ňom teplota („rozmrazovala ma“) a menia sa veci pocitovo, trochu som ulomila z môjho múru, strachu a neochoty ukázať čosi iným zo svojich pravých pocitov, citlivosti (ale nie nie každému, ani hocikomu) – a popri tom som sa snažila si pravdivo bilancovať „rečou havrana z Orovnice“, že som sa hodne dlho tvárila ako strom, hoci nie som strom. Rozumovo chápem, že pevne môže strom stáť len na pevnom podklade a dokonca chápem, že také naše iracionálne postoje sú o hlboko pôsobiacich spomienkach z minulosti. A dnes cestou v lese som uvažovala práve o tých veciach, ktoré tvoria pevný podklad – a aj o tých, ktoré ho netvoria. Knihu som ešte raz teraz otvorila – a termín „slepá zodpovednosť“ mi ukázala. No presne, je to presne to slovo.

Záverom…

Čas pokročil. A tak ešte jednu myšlienku dajme – pripomína mi táto kniha Tervinovú a jej nahrávku Tancujúce srdce, ktorá hovorí o tom, že „strachom sa treba prebáť a bolesťou sa treba prebolieť…“

No áno, to znamená pozrieť sa do očí svojmu tieňu.

Elena   10.9.2019