otvorene

Na každom našom dni nájdeme niečo úžasné, ak ho naozaj žijeme. No dnešok je môj superzvláštny deň, ticho iskrí napriek tomu zdanlivo nepohodovému lejaku a skladá kadečo. A tak vám prezradím niečo o ňom, a niečo o vodnárskej paradajkovo-paradajkovej polievke, a niečo ešte aj o srdci z kameňa. A nejakú tú koincidenciu si prihodíme, to mi teraz prišlo, asi mi Zámer sveta chce niečo povedať, dať nejaké poznanie, uvidíme…

Vodnárska paradajkovo-paradajková polievka…

Na začiatok ju dám – to je najjednoduchšie z toho, čo chcem dnes napísať. Môžete si ju spraviť, ak máte zelené paradajky. Ja som zopár nezrelých cherry paradajok zozbierala včera na balkóne pri definitívnom dosťahovaní kvetov na schodisko. No čo s nimi? Keďže som sa chystala robiť paradajkovú polievku, odpoveď bola jasná. My, Vodnári, sme skrátka kreatívci.

Nakrájame na kúsky zelené paradajky a chvíľu dusíme v troche oleja, pridáme 1 krabicový paradajkový pretlak a 2-3 dl vody, nemixujeme, len chvíľu povaríme. Pridáme 1 kelímkovú šľahačkovú smotanu, soľ, trochu cukru a korenie podľa chuti (čierne alebo biele, prípadne štipku škorice), ešte chvíľu povaríme. A dobrú chuť…

Iskriaci dnešok…

Ak som napísala, že v každom dni je veľa úžasného, je to tak. V niektoré dni môžeme zachytávať zázračné okamihy zdanlivých maličkostí. A niektoré dni nám rovno sypú zázraky, ako keď kúzelník ťahá zajace z klobúka…

Dnešok mal pre mňa spád. Moju radosť pochopí len ten, kto dokáže súcitiť so zvieratami a nie sú to pre neho len zvieratá. Našej mačke Murke je lepšie, hoci veterinárka jej nedávala pôvodne veľmi šancu prežiť. Denne sme ju vozili do mesta na atb injekcie, liali do nej vodu s glukózou striekačkou, šamansky som jej poslala pár balíčkov energie a dokonca aj konšteláciu so zdravím som jej dnes postavila – a poobede už sama jedla. Nechcela granule, kapsičky, ani tuniaka, chcela praženú slaninku, čo som pripravila ku grenadíru a spokojne ju chrumkala. V radostnom zápale som aj správu o činnosti do práce dopísala skoro celú.

A do lesa som stihla zájsť. Neviem, nepoznám nikoho, kto má les rád tak ako ja, že sa ním prechádza aj v daždi, len tak, bez dáždnika, bez pršiplášťa.

Ale vlastne ani bez dažďa nijakú takú spriaznenú dušu les milujúcu nepoznám – ľudia obvykle lesom kamsi putujú, alebo v ňom čosi zbierajú, alebo si tam idú opekať. Nechodia sa asi len tak s lesom stretnúť.

Les bol plný hmly, pôsobil aj vďaka jesennej farebnosti zvláštne rozprávkovým dojmom.

V jednej chvíli sa lesná cesta rozdvojovala.

Zmocnil sa ma pocit, že musím prekonať strach a vykročiť tou správnou cestou – nie v lese, v živote. Tak som tam chvíľu stála a dumala nad strachom, ktorý ma sprevádza. Čo mi hovorí, a čo ma chce naučiť? Vykročila som potom jednou z cestičiek.

Neprezradím že ktorou, ale pozrieme koincidenciu náhodným otvorením knihy.

Hm – kniha hovorí o malej vôli, tú riadi naše Ego a Veľkej vôli, tú riadi Zámer sveta. Šamanská práca nás odvádza od fungovania na podklade malej vôle, otvára nám cestu duše. Prezradím, aká bola moja koincidenčná veta? Presný zásah, ako vždy – „Nemôžete jednať z pozície strachu a súčasne žiť z pozície ducha“. Ja tomu rozumiem úplne, strach ma vedie ku nedôvere. K tomu sa mi poskladalo do pochopenia včera prečítané z jednej knihy, ktorú mám rozčítanú. Je to o rozdiele medzi „veriť“ a „dôverovať“. Hej, to je presne cesta, ktorú som v lese zvolila.

Po polhodine som usúdila, že kombinácia antibiotík a ostrého dažďa pre mňa nie je celkom to pravé. Cestou domov mi les dal srdce z kameňa –  prekrásne…

Ach, otvorme radšej koincidenčne ešte nejakú knihu…

Hm – kniha hovorí príbeh o lajkoch (nie o tých zo sociálnych sietí, pravdaže, je to označenie pre andských šamanov) – podľa nich pri narodení dostávame striebornú i zlatú knihu. V striebornej je vpísaný osud, ktorý si prinášame. Do zlatej ho začíname vpisovať sami – pravdaže len v určitej situácii – keď zmysluplne dávame. Podľa lajkov je treba sa vyhnúť túžbe rýchlo zbohatnúť, postaviť veľký dom a prestať pracovať – tá cesta nikam nevedie. Nesmieme zaspať výzvy, ktoré pred nás stavia Mali by sme si vybrať sen plný skúšok, s perejami, blúdením v lese a šplhaním sa po zráze. Hovoria veľmi výstižný príbeh k tomu – ak sa vyberiete na lúku plnú pasúcich sa kráv,  budete síce počuť volanie svätej hory a vidieť ju v diaľke, ale čas budete tráviť čistením topánok od kravských lajen. Nuž, niečo na tom podľa mňa bude – presnejšie, asi všetko. A napadlo mi, že práve v pozícii dvojplameňa píšeme do zlatej knihy, lebo budujeme niečo zmysluplné pre celok.

Žena s tmavomodrým drakom…

Nie ja, môj drak je biely s tyrkysovo modrými očami. Ženu s tmavomodrým drakom som videla predvčerom v online výklade dračích kariet. A mala som intenzívny pocit, že ju odkiaľsi poznám. Dnes sa mi to náhle prepojilo – videla som ju kedysi v jednom zvláštnom sne. Bola bez draka vtedy, bola celá v béžovom a mala svetlohnedé vlasy po plecia, no je to tá istá energia. Sama tomu nerozumiem, len to vnímam, zvláštny dielik skladačky to je – zatiaľ mi akosi nikam nezapadá…

Neviem, ktoré tohtomesačné podujatie je „most“, o ktorom hovorila pani Emoke (nie, o tom viac neprezradím, príliš ma to vyvádza z miery). Hovorím si, že veď tých podujatí tento mesiac bude ešte viacero – ešte pôjdem pod Ještěd o dva týždne na pár dní, aj nejaké cesty pracovné ma čakajú. No i tak som pred zajtrajším popradským konštelačným podujatím trochu napätá.

A možno niekedy to, že neprijímame nadšene prichádzajúcu zmenu nie je ani tak o našom strachu či nedostatku odvahy, ako o pohodlí súčasného, ktoré je „celkom fajn“. No, to je presne o tej „malej a veľkej vôli“, ako som písala vyššie. Dôverovať Zámeru sveta znamená vykročiť cestou, ktorú nám otvára a vedie nás ňou…

Elena    5.10.2019