otvorene

Ako sme šťastní – túto otázku pokladám za hodne dôležitú. Nie je o tom, či sa vôbec cítime šťastne, ani o tom, kedy sme šťastní. Je o spôsobe, akým sme šťastní – myslím, že práve to je v otázke šťastia najrozhodujúcejšie.

Vo vzťahu ku šťastiu existuje veľa mýtov a ilúzií. Práve preto uvažovaniu o tom ako sme šťastní venujem dnešný blog.

Ste šťastní?

Optimistický či pesimistický pohľad na svet môže byť i dočasný, ak zažijeme niečo zlé, dočasne zakolíšeme, no trvalejšie vyladenie v jednom smere z týchto dvoch hovorí o našej bazálnej dôvere ku svetu a pevnosti vzťahovej väzby.

Mohli by sme si dať otázku, či sme šťastní vtedy, keď

• ak nás nič zlé nepostretlo, t. j. ak nemáme v živote žiadne nešťastia a neúspechy, pohromy a katastrofy…
• či ak k nám prišli dobré veci do života – láska, úspech, peniaze a postavenie…
• alebo je to úplne inak, a ako potom?

Nehráme hru vy sa pýtate, ja odpovedám – tie odpovede si musíme nájsť každý sám za seba. Ja osobne si myslím, že i popri životných neúspechoch (veď komu z nás sa vyhli?) môžeme zažívať pocit šťastia zo svojho života a že „dobré veci v živote“ nás nemusia robiť dlhodobo šťastnými (dokonca ani strednodobo nie). A je o miere dôvery k Zámeru sveta (alebo Bohu, osudu, životu – ak chcete, vyberte si), s ktorou životom kráčame. Lebo – ak sa vrátim k tomu dobrému a zlému v našom živote, sú polaritné, takže každá z nich má v sebe zárodok druhej – pohromy nám dajú aj niečo dobré, učia nás vidieť jasnejšie, cítiť silnejšie, usmievať sa radostnejšie. A „dobrým veciam“ musíme obetovať tiež niečo, čas, energiu, nie sú 24-hodinovým nepretržitým šťastím, ale často tvrdou cestou, na ktorej zanechávame krvavé stopy. To všetko pre naše šťastie, ako inak…

A tiež si myslím, že dôležité je to, ako si sami definujeme šťastie. Ako?

Dajme si k tomu pár doplňovacích viet – doplňte si ich sami za seba

• som šťastný, keď…
• nie som šťastný, keď…
• čo je to podľa mňa šťastie…

Bol by som šťastný, keby…

No doplňte si tú vetu sami pre seba teraz…

Jasné, každý si vieme nájsť v živote také „keby…“

Niekedy si skladáme múrik z tehličiek – bol by som šťastný, keby… Tehličky môžu byť od maličkostí, až po veľké a zásadné veci. A pôsobí to potom občas tak, že nie sme šťastní, ak to takto nie je.

Presne o tom som uvažovala dnes poobede, akosi ma to posúvalo doplniť túto vetu. A tak som sa pýtala sama seba, čím by som ju doplnila. Tie vyššie uvedené tri mi šli celkom ľahko, no táto nie a nie. Stále som z nej robila verziu Bola by som bývala šťastná, keby… A dumala som, že či by som bola šťastná, keby… som mala pri sebe milujúceho a podporujúceho partnera, alebo keby sa poskladali veci pre môj veľký projekt, alebo keby som vyhrala milión eur, alebo čo by som tam mala doplniť… Všetko z uvedeného by bolo fajn, no akosi sa mi to tam nechcelo dopísať. Nakoniec som vetu prepísala na Som šťastná. A túto moju pozitívnosť Zámer sveta ocenil – no dobre, prezradím, dostala som krásne a silné posolstvo ohľadne syna, otvorila som jednu z mojich ešte neprečítaných kníh na koincidenciu – a táto bola mimoriadne silná, jasné že i teraz z toho mi tečú slzy. Nepoviem o nej viac, zato dám ešte jednu koincidenciu.

No tak to tiež jasná odpoveď ešte k tomu včerajšku, ako som filozofovala o strachu –  „strach je tiež ilúziou. Stane sa, čo sa má stať, bez ohľadu na tvoj strach.“

Je to o prijímaní daného. A uvedomujem si teraz, akou veľkou ilúziou je strach – lebo to, že sa bojím vykročiť, neznamená nijakú ochranu pred stratou, zradou, bolesťou. No tak potom nie je dôvod nevykročiť – ach, veď vravím, niet lepšieho učiteľa ako Zámer sveta – nechá nás vždy naplno pochopiť lekciu…

Čo je to šťastie – tou otázkou by sme nepochybne mohli začať…

Ak hľadáme šťastie, bezpochyby potrebujeme vedieť, čo hľadáme. Je šťastie pocit, stav, alebo čo vlastne?

• Pocity sú krátkodobé, tak možno v zmysle takého vrcholového bodu „teraz je to úžasné“ môžeme občas ako šťastie chápať. No potom by sme v živote mali občas taký vrcholný bod šťastia – a inak nič. Je to vec náhody, či úspechu, taká chvíľa šťastia. Ten okamih je fajn – a ten zvyšok čo už šťastím nie je, tak čo s ním? Svet je miesto, kde sa nám podarilo získať úžasný okamih. Šťastie je jedna veľká vec – dokončili sme školu, vyhrali sme športku, kúpili sme dom. Máme pocit, že sme si šťastie zaslúžili, a že je to niečo výnimočné.
• Stav je trvalejší, ale mal by byť zachytiteľný i zvonku, inými ľuďmi. Stav spánku či stav únavy (trebárs i dlhodobejšej, chronifikovanej) sú možno viditeľné, ale stav šťastia nemusí byť taký viditeľný. Stav šťastia môže byť spojený s dosahovaním nejakého cieľa, ktorý postupne napĺňame – v takom prípade sa snažíme dostať do svojho života niečo, čo nás urobí šťastnými (teda aspoň tomu veríme, že nás to šťastnými spraví) – kupujeme losy, podávame športku, nakupujeme, snažíme sa o úspech a ocenenie, získavame moc a postavenie, titul, hľadáme si nových a nových partnerov, dobre platenú prácu, auto a dom. Svet je miesto, v ktorom bojujeme za úžasné okamihy pre seba, snažíme sa získavať ich svojou činnosťou. Šťastie je sled viacerých krokov na ceste – urobili sme skúšku v rámci štúdia, kúpili sme pozemok a staviame dom. Máme pocit, že si šťastie zaslúžime, lebo sa snažíme.
• Čo iné je šťastie? Možno prístup k životu, spôsob akým ním kráčame. V tomto ponímaní je šťastie nie o úspechu a ceste k nemu, ale o úcte k životu a sebe. Pretože úspech je to, že sme, že žijeme – a ceníme si svoju jedinečnosť, aj jedinečnosť vlastnej cesty. Svet je plný úžasných okamihov, môžeme ich vnímať. Na to, aby sme ich mohli vnímať, si nepotrebujeme robiť vysokú školu, ani kupovať drahé auto – stačí aby sme boli vnímaví, pokorní a vďační životu. Máme pocit hlbokej zmysluplnosti a prepojenia so všetkým, so svetom i vesmírom, a tak nás šťastím napĺňa oveľa viac vecí ako pri prvých dvoch postojoch ku šťastiu. Šťastie je rozmenené na drobné okamihy, na veľa – veľa čriepkov každého dňa.

A tak môžeme byť šťastní aj šťastím iných

• trebárs tým, že túlavá mačka ma čaká v temnom včasráne, že prežila k dnešnému ránu a hladno-radostne hltá kapsičky,
• alebo že si moje dieťa spieva v aute, aj napriek tomu, že prežilo ťažké časy, dokáže si spievať,
• či tým, že pri vynášaní separovaného odpadu do smetí vidíme nádherne sfarbený horizont…

Či a ako sme schopní cítiť sa šťastní – či si ceníme tie veľké veci, či cestu k nim, alebo rozmieňame šťastie na drobné úlomky – je skrátka vecou našej osobnostnej zrelosti, nášho nastavenia osobnosti, hodnotového rebríčka, zmysluplnosti života. Dalo by sa povedať, že ten tretí spôsob je najjednoduchší, nemusíme robiť nič – len vnímame, no zároveň je to aj spôsob najťažší. Lebo cesta k tomuto vnímaniu šťastia je hodne dlhá pre každého z nás – ale mnohí tam zasa nielenže nedôjdu, ale ani netúžia ísť. Ja túto filozofiu pokladám za správnu, pre mňa je dôležitá.

Vyzerá to tak, že toto je tá správna odpoveď o šťastí, však? Alebo nie? Bola by to akurát tak moja veľká slepá škvrna, keby som tomu verila. Je to len jedna veľká ilúzia. Sú rôzne druhy šťastia – a všetky sú nádherné, ak ich zažívame. A tak môžeme zmiesť ďalší z mýtov o šťastí, že moja pravda je tá najvyššia a že práve toto je tá správna odpoveď i pre vás. Ako ja môžem vedieť lepšie ako vy, čo vás robí v živote najviac šťastnými?

Preto moja otázka AKO sme šťastní nie je o tom, ako veľmi sme šťastní, ale ako vieme byť šťastní, čo všetko dokážeme vnímať my sami vo svojom živote ako šťastie.

Otázka je moja, odpovede sú vaše…

Elena   24.11.2019

P.S.: fotka je moja, pravdaže.