otvorene

Ach, veľmi veľa ukázala táto doba.  Zasvietila na steny bublín, v ktorých žijeme – inokedy krásne priehľadných a vzbudzujúcich ilúziu voľnosti.

Vždy som sa snažila preraziť bublinu – moja vodnárska duša je rebelská.  Nemám rada veci, ktoré sa musia formálne – staviam si hlboké vnútorné záväzky, aby som nimi mohla ísť.  Nepridávam sa k davu len tak v hocičom, lebo väčšina…

A tak dnes niečo o bublinách okolo nás a v nás.

Zo všetkých strán tieto bubliny  limitujú náš svet…

Mnohé z nich sú vonkajšie. Nielen tým, ako sme závislí od dodávky potravín, ochranných respirátorov, liekov, a iných vecí na cudzích krajinách.  Či pracovnými povinnosťami, pre ktoré sa mnohí z nás vystavujú nútene teraz zdravotným rizikám.

(Sú profesie, kde sa nedá pracovný chod zastaviť – ale v niektorých profesiách by to šlo. Však obchody nemusia byť otvorené denne po celý čas, stačí štyri hodiny denne – skoro ráno Jednota, potom nejaký obchoďák. Alebo otvoriť obchody každý druhý deň.  Znížiť  takto riziká pre tých, ktorí v nich pracujú. Alebo úplne najlepšie zaistiť rozvoj nákupov samosprávou, aby ľudia nechodili hore-dole. Predpokladám, že k tomu beztak neskôr dôjde, tak radšej to odskúšať v pokojnejších časoch ešte.  A čo to bude v čase sociálnych dávok, ktoré sú v tomto týždni? Vážne mi chce niekto povedať, že hromadne nepôjdu autobusmi a nebudú nakupovať v obchodoch ľudia, ktorí nebudú mať rúška?).

Ale popri vonkajších bublinách žijeme aj s  kopou ďalších bublinových limitov, našich vnútorných – trebárs  limitov v pochopení rizík situácie, ktorú si podaktorí pletú s predĺženým víkendom – je to bublina falošného bezpečia? Neuvedomujeme si, že hrozba koronavírusu je niečo podobné ako pri rádioaktivite z Černobylu, ktorá bola všade, hoci ju nebolo vidieť?

Je to aj bublina našej ilúzie, že sa má o nás postarať štát, presnejšie, že sa o nás štát postará.

Nepostará sa, zjavne to nezvláda. Aj tie terajšie protipandemické opatrenia sú nefunkčné – mal byť uzavretý všetok priemysel, úrady a súdy, samosprávami zaistený rozvoj potravín a liekov v prípade potreby. Premiér ma sklamal tými vyhláseniami, ako ľudia v karanténe môžu ísť vybaviť si čo treba, nakúpiť, prejsť sa so psom – hlavne keď ide sám. No to je čo za karanténu?  Je si vôbec vedomý, že vírus sa drží pol hodiny po odchode nakazeného vo vzduchu?

Kedysi bola silou, ktorá človeku dodávala v rôznych životných situáciách bezpečie, jeho rodina – spoločnosť korene popretínala, ľudí vytrhla z tohto zázemia. Myslím,  že kolaps štátu ukazuje v Taliansku (a pri takej slabej organizácii tvrdých pravidiel ako doteraz ukáže čoskoro aj u nás) ako štát nedokáže svojim sociálnym a zdravotníckym systémom niektoré veci riešiť tak spoľahlivo ako rodina. Jeho prioritou je ekonomický rast, čoraz viac – nemožno predsa odstaviť výrobu áut, súčiastok, kadejakých somarín aspoň na dva týždne, no kdeže – čo by tí chudáci podnikatelia robili. Mantra neustáleho ekonomického rastu je zlá od základu a na ňu sme nalepili ešte aj mantru nášho osobného ustavičného ekonomického rastu a bezhlavého konzumu, užívania si. Vďaka nej sme sa stali pseudomigrantmi v roku 1989,  naša vlasť nám nebola dobrá v tej podobe ako bola. Mali sme pred očami mnohí ilúziu amerického blahobytu a pomaly sa už podaktorí videli ako milionári z Dallasu. I tam však žijú ľudia v biede – bez luxusných áut a veľkých domov. A beztak tá najväčšia bieda nie je o rátaní peňazí od výplaty k výplate, ale bieda duchovná a morálna,  nečestnosť, pokrytectvo, bezohľadnosť.

Máme podnikateľov, ktorí sa chcú na tejto tragickej situácii obohatiť – jedného z tých kšeftárov som rovno nahlásila na fb stránku Úradu vlády – uvidíme, či premiér začne robiť kroky proti takýmto darebákom. A dnes som riešila trestným oznámením i brutálne utýranie dvoch psíkov v obci Rabča – lebo je iluzívne čakať, že sa veci pohnú dopredu uverejňovaním ich fotiek a vypisovaním na fb,  nadávaním tam na páchateľa. Žijeme skrátka v bubline, v ktorej nechápeme, že ak aktívne nebojujeme za dobro, tak zlo sa ťahá doširoka a doďaleka čoraz viac.

Je to bublina nášho konzumu, čo nás  v tejto situácii tlačí k ustavičnému pobiehaniu do obchodov…  

Ja som tam dnes tiež vyrazila kvôli cukru a chlebu, no neplánujem tam chodiť denne. A aj na poštu som musela zájsť – strávila som hodinu v rade, po jednom všade púšťajú ľudí dnu.

Mnohí boli ešte bez rúšok. Mnohí sme boli s provizórnymi rúškami. Najstaršie dieťa do práce šlo recesisticky s kovbojským klobúkom, ktorý k tej jej rúškovej grankošatke ladil, ja som skombinovala nežne kvietkovaný šál s čiernou šiltovkou Alcatraz. To státie v rade pri pošte mi pripadalo ako večnosť. Ach, možno to bolo aj tým igelitovým vreckom, ktoré som si do šálu vtrepala, že sa mi v tom nedalo dýchať.  A to som si nezaložila ani tie lyžiarskej okuliare, čo máme doma, aby nám vírus neprenikol cez sliznicu oka.  Snažím sa dať si to do roviny humoru, ale som naozaj nahnevaná na tých, ktorí sa správali nezodpovedne a bezohľadne, vláčili sa po lyžovačkách a výletoch v ohrozených oblastiach a dovliekli sem nákazu, na ktorú môže mnoho ľudí doplatiť životom.

Nechcela som veriť vlastným ušiam pri včerajších správach, že sa našli takí, ktorí sa vybrali hrať golf do ohrozených oblastí v tomto čase a teraz čakajú pomoc od štátu. Akoby vyhlásili súťaž Debil roka na Slovensku a zapojilo sa do nej tisíce Slovákov, vybrali sa výletovať a lyžovať do rizikových destinácií – a potom ani nesedia v karanténe.  Neviem, či ich netrápi svedomie a pocit hanby za to, že svojim konaním ohrozili život mnohým ľudí. A samozrejme aj finančne, existenčne mnohých z nás tým ohrozili, lebo situácia bude mať aj značné ekonomické dopady na rodiny.

Iste, zrejme by sa sem nejako vírus dostal – možno prostredníctvom turistov, možno s pracovníkmi, ktorí chodia za prácou, či s kamionistami – ktovie.  Svet je globalizovaný,  a mnohí ľudia za prácou chodiť musia. Ale výletníci a lyžiari bezohľadne a zbytočne zvýšili riziko. Pretože nám tu ide aj o čas, hrá teraz mimoriadne dôležitú úlohu.

Nie, nie sú to len vonkajšie bubliny, ani zďaleka nie…

Situácia nám ukazuje jednu z veľkých bublín súčasnosti, v ktorých žijeme ilúziou možnosti sa pohodlne odizolovať od tých druhých. Veru ani nie, sme prepojení kadečím a následky niečej nezodpovednosti na nás doliehajú rôznymi spôsobmi. Nevieme sa tomu dostatočne brániť – ani rôznym špekulantom v solidárnom systéme, a rovnako ani nezodpovedným ľuďom, ktorí nás svojim rizikovým správaním vystavujú tiež rizikám.

Poviem vám – sklamala ma vláda tými opatreniami…

Zjavne nepochopili nebezpečenstvo situácie, alebo podceňujú riziko, alebo sú im ľudské životy ukradnuté. Inak by okamžite konali tak  ako v Číne – lebo to je jediná správna cesta ku zastaveniu pandémie. Premiérove včerajšie slová, že človek v karanténe si môže ísť nakúpiť, vybaviť čo treba a prejsť sa so psíkom ma dostali – to je čo za karanténu, prosím? Mali by sme skončiť s touto hrou na karanténu a bezodkladne režim ešte oveľa viac sprísniť. Okamžite zavrieť všetky úrady, fabriky,  reštaurácie, súdy, poslať domov robotníkov zo stavieb a čo ja viem skade ešte. Všetko treba zavrieť najmenej na dva týždne. A so zákazom vychádzania – v takom prípade väčšina prežije. Lebo najbližšie dva týždne bude nakazených pribúdať, aj keby sme od tejto chvíle všetci doma sedeli. A je otázne, koľkí z nich budú v ohrození života.

Iste, niektorí môžu namietať, že im zákaz vychádzania kadečo zosype. Nuž mne už táto situácia narušila tiež hodne plánov – mám v oprave ntb, ktorý som kúpila pred mesiacom a pol repasovaný. Najbližšie dva týždne sa k nemu zjavne nedostanem. Aj skrine mali dnes prísť chlapi z nábytku poskladať, diely stoja už týždeň v predsieni, zjavne sa nedočkáme najbližšie dva týždne ani toho. Áno, táto situácia nás limituje mnohými spôsobmi, no treba to ešte sprísniť a prejsť tým, inej cesty k zlepšeniu niet. Dôvodov vynadať nezodpovedným výletníkom – roznášačom nákazy by som veru aj ja mala dosť. No to nám teraz nepomôže – a tak skúsim dať záverom pár pozitívnych slov.  Netajím ide mi to ťažko, blíži sa výročie smrti môjho syna a …

Vrátim sa k tomu uzavretiu obchodov, úradov a všetkého – predstavte si, dokonca i obchody môžeme zavrieť,  a prežijeme to. Verte, prežijeme. Čaj sa dá uvariť z jablkových šupiek, rozvoz základných potravín by pre tých, ktorí ich ešte z týchto besných nákupov nemajú dosť, mohla zaistiť každá samospráva.  Nemusíme byť na konzervách a reštauračných jedlách – možno je tento čas i šancou skúsiť niektoré z jedál našich predkov. Obyčajné, z jednoducho dostupných surovín, zdravé a chutné. Zemiaky s dusenou kyslou kapustou, pirohy, placky.

Prezradím vám, že obľúbené jedlo môjho detstva bolo našou krajovou podtatranskou špecialitou s názvom hustý čír. Zemiaková kaša  zahustená múkou, u nás doma vo verzii poliata rozpraženým maslom a k tomu sladké mlieko. A dokonca som objavila aj spomienku na tie naše tradičné jedlá z mojej rodnej obce

https://korzar.sme.sk/c/4704054/spod-pokrievky-starej-mamy.html

Nuž tak.

Táto situácia má temné farby…

Lenže tak to býva – vychádzajúce slnko rozžiari a oteplí svet, preto milujem svitanie, no prichádzajúca temnota nás najskôr zaplaví čiernočiernou tmou – a potom rozsvieti nočnú oblohu nad našimi hlavami, tiahnucu sa ktohoviekam, možno aj donekonečna. Temné časy nám prinášajú hĺbku poznania, a svitanie zasa nádej a teplo do srdca.

Elena 16.3.2020

Pre tých, ktorí nemohli ísť vonku do prírody moje fotky zo včera:

A pieseň na záver…

https://www.youtube.com/watch?v=NJVxEaGrHS4