Ťažké časy nás veru čakajú, možno si teraz niektorí povzdychnú. Hovorí sa o zvyšovaní nezamestnanosti, poklese miezd aj životnej úrovne.
Na rozdiel od slov o ústupe od konzumu a uskromnení sa z lásky k prírode znejú tieto informácie nie príliš duchovne a sotva vzbudzujú u niekoho nadšenie. O to viac, že tú latku skromnosti niektorí museli posúvať nízko i predtým, a to teraz ceny v obchodoch závratne rastú. A na druhej strane ju zasa niektorí mali posunutú riadne vysoko, možno aj privysoko ku realite a ich možnostiam.
Pouvažujme spolu o tom všetkom, čo znamenajú ťažké časy.
Skromnosť a uskromnenie…
Kedysi žili ľudia skromnejšie. Väčšina ľudí, pravdaže, ak nehodnotíme nejakých kráľov, hradných pánov a šľachtu. Obyčajní ľudia sa uskromňovali priestorovo, aj v jedle. Ťažká práca, jednoduché jedlá, nie ľahké životné podmienky. Aj v tej situácii však ľudia žili svoje malé radosti a starosti. Čo vlastne znamená predstava uskromniť sa dnes?
Kuchárka z kláštorov…
Kuchárka tajných receptov z kláštorov sa mi pred časom dostala do rúk. Včera pri upratovaní knižnice som ju na nočnom stolíku pre inšpiráciu nechala. Kláštorné recepty sú známe, niektoré aj preslávené svojou kvalitou. Dajú sa tam objaviť jedlá ako Santoriniho krém, gaštanová marmeláda, či dulové kocky (hm, na dule ma nalákate kedykoľvek, doma na Vianoce v časoch môjho detstva vždy v dlhom rade rozvoniavali na skrini, hoci u nás v Tatrách nerástli, stará mama ich vždy odniekiaľ kúpila).
Dokonca i Taliansky krém som v tej knihe objavila, akurát že ho poznám pod názvom vínové šódo – stará mama ho varievala na Vianoce a dala nám deťom po troche do mištičiek s piškótami, nádherne voňal. Hm, alkohol nepijem,ale šódo starej mamy by som veru znovu ochutnala.
Jasné, niektoré tie recepty ma neočarili – nie som mäsový typ, prasačie nožičky na rôzne spôsoby, holúbätá, diviačie, srnčie a teľacie mäso, či plnenú hus by som nejedla.
V spomenutej knihe však popri celom rade jedál pre slávnostné príležitosti je i strava na obyčajné dni. Strukoviny na mnohoraký spôsob, kaše, polievky. Odvykli sme si niektorí (nie všetci, pravdaže) od jednoduchých a skromných jedál starých mám – rascová polievka, hrachová, fazuľová či šošovicová kaša, zemiaková kuľaša či kukuričná kaša, zemiakový paprikáš.
Pri dnešnom náhlivom štýle života mnohí denne chodili na obedy do reštaurácií, často sa doma ani nevarí cez týždeň. Ešte i pirohy niektorí kupujú len mrazené (to ja mám svoj recept, do zemiakovej plnky tavené syry a praženú cibuľku miešam – moje pirohy sú pre mňa skrátka iná trieda ako tie kupenské). Pre mňa bol život dobrou školou v tomto smere, lebo sme preskákali ťažké časy a museli sme sa vedieť uskromniť. Nikdy som netúžila po prehnanom luxuse, som za tradičnú slovenskú kuchyňu – takže kaviárové chlebíčky a šalát z morských plodov ma neoslnia. Zeleninové jedlá rôznych druhov, paprikáše zemiakové, zemiakovo-cuketové, zemiakovo-uhorkové som varila.
A popri jednoduchých jedlách skromnosť zahŕňala aj kopu jedál z prírodných zdrojov. Aj šťavelová polievka ši šťavelový prívarok je v tej knihe kláštorných receptov. Dokonca som medzi tými receptami rôzneho druhu aj polievku pre chudobných objavila. Jednoduchá, z kukuričnej múky a osmaženého starého chleba. Alebo tmavá polievka zo starého chleba – povarených kôrok,s trochou korenia, v lepšom prípade i s trochou mlieka. Nepredstaviteľné pre mnohých v dnešnej dobe zrejme. Netvrdím, že ňou mienim niekoho teraz kŕmiť, len uvažujem, ako sa posunuli naše stravovacie štandardy a nároky.
Nevieme si sami seba ani len predstaviť, že by sme stáli niekde s miskou, čakajúc na jedno teplé jedlo denne, v podobe takejto polievky nebodaj.
Pritom pre bezdomovcov to je dnes aj u nás smutná realita. A je u nás dosť ľudí, ktorí naozaj sú vďační životu i za to, že si môžu aspoň nejakú teplú polievku doma uvariť. Moc s nimi súcitím a ak môžem, tak im pomáham. Prajem im moc, moc dobra. Posielam im občas šamanský balíček energie, len tak, všeobecne zameraný – pre toho z nich, kto to najviac potrebuje práve.
Prestala som už hodne dávno pozerať relácie typu Modré z neba, nariekala som pri nich – koľkí ľudia medzi nami žijú bez svetla, tepla, maximálne skromne a koľko ťažkých životných situácií zažívajú. V takých chvíľach si človek uvedomuje, že nikto z nás nemá imunitu proti trápeniu a bolesti, že každý si nesieme niečo ťažké. A že je nezmysel si myslieť, že to naše utrpenie je najväčšie na svete. Jediná vec, ktorú sa pri mojej empatii nivočím ďalej, je stránka Druhá šanca na život – keď vidím smutné zvieratá bez domova a niektoré z nich týrané, naozaj trpím. Zotrvávam tam ale. Pomáha mi to zároveň upevniť si hranicu nezasahovania – dobre, pomenujem to priamo – aj mojej dôvery k Bohu a Zámeru sveta. Lebo to moje „však ja to vybavím“ je prejavom nedostatku dôvery v ich konanie. Tak trénujem v tomto smere svoju trpezlivosť a dôveru, lebo nebol by pre mňa taký problém poprepájať energeticky tých zvieratá týrajúcich lumpov s následkami ich činov – tým sa ich vlastné zlo zosypáva na ich vlastné životy, hodne rýchlo a hodne účinne. A tak sa len dívam, v duchu dodávam tým zvieratám aspoň energiu šamanským balíčkom.
Mnohí uvažujú, že v dobe po pandémii by sme sa mali vzdať prehnaného konzumu. Podľa mňa to bude nutná súčasť života, lebo životná úroveň a finančné možnosti mnohých z nás ešte klesnú. Iné je to dať ako dočasnú, možno aj pármesačnú situáciu spojenú s pandémiou, a iné je to vnímať ako stav pre seba dlhodobejší, s perspektívou prinajmenšom na niekoľko rokov. Iste, ľudia sa nakoniec vedia prispôsobiť i ťažkým podmienkam a uskromniť v nich, však i zo žihľavy sa dá uvariť výborný sirup alebo polievka, a za vojny ľudia namiesto kapusty dokonca vraj nakladali lopúchové či podbeľové listy, či mleli múku z kôry stromov. Od toho máme ale ešte ďaleko – to len zvažujem, že sa dá prežiť kadečo, aj naozaj náročné časy z hľadiska uskromňovania sa.
Na druhej strane ale chápem a viem, že reči o vzdaní sa prehnaného konzumu nezasahujú každého rovnako. Uskromňovať sa dá v situácii, ak máte kam posúvať tú latku. Ak nemáte na základné životné potreby, tak tieto reči o duchovnom význame uskromňovania sa vám môžu pripadať ako prázdne táranie.
Záverom…
Prezradím vám, prečo o tých ťažkých časoch uvažujem. Nuž, podľa mňa ťažké časy nie sú len o jedle či peniazoch. O tom, že ich je menej a ešte menej – v takej situácii človek kupuje len tie nutné veci, aby prežil. Nebude to ľahké, ale dá sa to zvládnuť. To dokážeme prežiť bez jaziev a pokrivení, a zachovať si radosť v srdci a úsmev na tvári, aj napriek náročnej situácii.
Ja za naozaj ťažké časy pokladám život v pretvárke, klamstvách, v pokrivenej morálke. Život, v ktorom sa za čosi normálne prijateľné a pokladajú fľandry, zlatokopky, ľudia bez morálnych zábran. Ja si s ťažkými časmi spájam práve toto.
Elena 16.4.2020
Celá debata | RSS tejto debaty