otvorene

Kvapky dažďa zaletovali až na balkón. Sadila som rýchlo bakopu s drobnými bielymi kvetmi, žlté ťahavé petúnie a majoránku (zemiakové placky s čerstvou majoránkou a horúci čaj, to je moja predstava ideálnej večere). Čierne mraky tiahli od červenej Skaly, no to sotva tak skoro doprší – hm, prídeš z práce, a už sa do lesa nedostaneš. Príroda predsa potrebuje vlahu, trpela suchom – napomenula som sa. Žeby to bolo znamenie čítať toho požičaného Junga Človek a duša, miesto snahy vyraziť do lesa „k partizánom“? Znamenia osudu sa skladajú v našich životoch, ak ich vieme čítať.

Siahnime po tej knihe, povedala som si

– a jej náhodné otvorenie prinieslo myšlienku o ne-konaní (wu-wei), ktoré sa líši od ničnerobenia. Meliem si práve túto tému v hlave, tak som to vzala ako koincidenčnú šancu.

Koincidencie sú zvláštna vec.

Nesú posolstvá, niektoré z nich sa odkryjú až po čase. Skutočne niekedy uvažujem o tom, či niekto zažíva koincidencie tak intenzívne ako ja – Zámer sveta ma nimi v týchto troch dňoch zasa raz valcuje doslova.

Niektoré vám neprezradím. Ale napríklad – meno Ariana ma sprevádza oddávna, a znie mi aj ako Eirien. Patriaca vzduchu – doplnila som si pred časom, predvčerom mi koincidencia priniesla ďalšie významové prepojenie – „strieborná“ – no cítim, že podstata pochopenia toho mi zatiaľ uniká. Podobne tá einsteinovská, neviem prečo sa mi tá téma vracala do mysle znovu a znovu po tri dni. A napadá mi v tejto chvíli, že i Einstein mal myšlienku o prijímaní prichádzajúceho – že budúcnosť nerieši, lebo čoskoro i tak príde. No presne – akurát, že ja stále ešte oscilujem medzi dôverou a nedôverou k prichádzajúcemu.  Občas prijímam, a občas mám zničujúce plány.

Moja najsilnejšia koincidencia týchto dní bola včera – pripomenula mi ten známy príbeh o bohu, ktorý nás v najťažších chvíľach nesie v náručí…

Skartovala som v pondelok staré pracovné veci, aj z domu som skartovať vzala kôpku výkresov môjho syna, ktoré som našla v obale vzadu v knižnici. Dávne výkresy, učil sa písať jednotku, kresliť kolieska. Nedokázala by som ich len tak niekam vyhodiť, dať do zberu. Srdiečko si nechám na stene pri počítači, povedala som si. Včera ráno mi pri príchode pohľad naň vzal dych od bolesti. Musela som ho skartovať. Maroško by mal teraz v lete 21 rokov, mám v skrini jeho oranžovú mikinu.

Vyštartovala som potom vonku. Slzy mi tiekli – snažila som sa dýchať. Neverím ti, Zámer sveta, kde je moje dieťa, akéže moje dobro chceš – pokrikovala som v duchu. No tak, no tak, poď ďalej, zašepkal. Len sa dívaj, teraz pochopíš dodal.

Poodišla som od budovy – čo už mi len chce Zámer sveta tu ukázať?  Za budovou vidím evanjelický kostol – som krstená evanjelička – vždy mi kvôli nemu bolo príjemné toto miesto. Dívaj sa ďalej, spravil som ti ochranný kruh, zaznel pobavený hlas Zámeru sveta. Čože? A v jednej chvíli mi to došlo – doteraz som si to neuvedomila. Moje srdcové stromy sú gaštan a lipa, intuitívne ich sadím a zachraňujem už roky. No hádajte, aké dva stromy tu sú, rovno pri dverách pracoviska. A začali rásť presne vtedy, keď som prišla – odkiaľ sa vôbec zobral gaštan v tých kríkoch? Zvláštna náhoda, napadlo mi. Pravdaže, náhoda, zaznel tichý smiech Zámeru sveta.

Ako je to vôbec možné, že veci nevidíme, keď ich máme po celý čas pred očami?

Nekonám nepremyslene, to je posolstvo, ktoré mi tým dal zasa raz Zámer sveta. V podstate nám také situácie ukazujú, že je v živote jediná chyba – bojovať proti tomu, čo prichádza, vzpierať sa tomu. Nehádam sa s ním preto, nemám rada hádky a cením si pokojný život. Len moja dôvera voči prichádzajúcemu sa rodí pomaly – som ťažšie chápavý žiak. A netúžim byť dokonale múdra a všetko chápajúca, ale musím uveriť – a k niečomu neverím, tak mi je také poznanie nanič. Zámer sveta sa ticho smeje – je to náš tichý dialóg na ceste ku poslaniu. Lebo ak niečo posiela do nášho života, je to záruka pravosti, a je nezmysel to kritizovať a odtláčať.

Nuž, je rozdiel medzi pochopením  a uverením. hlbokým prijatím.

Elena 29.4.2020