Už dávno som sa tak nezasmiala, ako na článku s názvom Progresívne Slovensko kritizuje Matovičovu vládu: Takto sa riadi Palermo, nie právny štát
na linku
Ihneď som si pozrela charakteristiku Progresívneho Slovenska, čože to je za zoskupenie a kde pôsobí. Je to podľa wikipedie sociálno-liberálne (ľavicovo liberálne) centristické mimoparlamentné politické hnutie, pôsobiace na Slovensku. Na Slovensku – krútila som hlavou – fakt na Slovensku pôsobia? Hnutie boli. Potom sa ale „zostranili“,
Predsedníčka PS Biháriová povedala na adresu premiéra Matoviča, že takto sa riadi Palermo, nie právny štát.„
A tak som sedela a uvažovala – prepánajána, prečo si myslia, že Slovensko je právny štát?
Palermo ako vyšité…
Nuž, veru by sedelo to „Palermo“, lebo to, čo sa spustilo proti Kollárovi, je riadna paľba. Aj by bolo zaujímavé zistiť, kto ju riadi, akáže mafia ho tam ostreľuje. Chcú ho odplašiť z vlády, či rovno zostreliť z politiky? 11. Kollárovym dieťaťom verejnosť neohúrili, lebo síce s tou individuálnou materskou starostlivosťou v štýle „každému dieťaťu jeho matku“ to preháňa, ale zasa, stará sa o všetky svoje deti, čo sa o mnohých podstatne menejdetných otcoch povedať nedá.
A tak keď nevyšlo haló s tou senzáciou, vytiahli ďalšieho zajaca z klobúka (lebo ktoviekoľko ich majú nachystaných na každého politika zbierači a kupcovia informácií, ktorí chcú mať u nás všetko pod palcom. Verím, že ak sa raz prevalí, kto a čo všetko predáva a kupuje v tejto oblasti, tak to bude gorila na entú). Dosť trápne, lebo u nás sú záverečné práce rôzneho druhu u politikov už obohranou témou, a ľudia iba myknú plecom – „I ten? A kto z nich nie?“
Ach, prečo si myslím, že z tých útokov trčí cielená snaha diskreditovať teraz Kollára za každú cenu?!
Poberieme diplomy…
Pobavila ma naivne – úprimná snaha Matoviča v tej veci, že diplom všetkým plagiátorom u nás teraz poberie. A prihovorila som sa slnku – Slnko jasné, vie si Matovič predstaviť koľko otitulovaných dobre postavených u nás bude musieť postaviť do toho radu? Sotva, sotva, však?
Nie som škodoradostná, čo ste. Aj keď som za vodou s mojou diplomkou, písanou vlastnoručne a neplagiátovou – o ktorej viem i teraz povedať, že sa týkala niektorých aspektov priateľstva u vysokoškolákov a mala natoľko zaujímavé zistenia, že som ju pokojne mohla publikovať. A hej, mala 250 strán, takže to iste kvôli mne potom stanovili, že rozsahom sa treba mierniť. Takže nie je to škodoradosť, nezávidím im, len mám realistický prehľad ako to u nás asi v tými študovanými celebritami vyzerá.
A pobavila ma tiež predstava, ž by robil veci spätne. Nie že by som sa zastávala ľudí s nečestne získanými titulmi, no to asi celkom dobre nepôjde, konať retroaktívne. Právny štát, keď už sme pri tom termíne zas, retroaktivitu nemôže realizovať.
Lenže, povedzte, kde je chyba?
Iba v tom, že sa niektorí pachtia za titulmi, na ktoré nemajú? Alebo i v tom tlaku spoločnosti, ktorá si necení múdrosť, ale „papier“, necení si čestnosť, ale „úspech“, necení si zmysluplnosť života, ale „postavenie a majetok“. Métou sú luxusné hodinky, luxusné autá, luxusné milenky v predstave, že je to ten pravý život. A pritom tí veľkí a životne múdri ľudia, ako Gándhí, matka Tereza a a mnohí bezmenní nositelia pokroku, sú skromní, nelipnú na svetskej sláve, majetku a obdive. Pcháme do svojho života hŕbu cudzích slov, no tie základné slová ako čestnosť, zodpovednosť, úcta, pokora sa nám vzďaľujú rýchlosťou svetla.
Nie, nie je to celé len o tých „za titulom sa pachtiacich“, je to i o nás, ktorí hocijakým titulom pripisujeme lesk zlata. Lebo odbornosť je násobená praxou človeka v tom odbore, dosiahnutými praktickými úspechmi, publikovaním skúseností. O múdrosti človeka vypovedá, ak sa vie baviť o odborných témach s prehľadom získaným svojou prácou, a nie titulom.
Našim cieľom predsa nemôže byť získať akýkoľvek titul, ale stať sa dobrým odborníkom. Lepšie je podľa mňa byť spokojným a šikovným, svoju prácu milujúcim smetiarom, ako nespokojným a umelo otitulovaným vzdelancom, ktorý má titul z čohosi čomu sa nikdy nevenoval a ani nebude venovať. Niektorí sa za nimi ženú kvôli prestíži, iní pre vyšší plat.
Asi by sme mali namiesto pokrikovania na tých nečestne konajúcich, pozrieť sami na seba. Lebo ak nebudeme uznávať falošné pozlátka, prestaneme ľudí hodnotiť podľa titulov, výzoru a majetku, potom budeme vnímať tie hodnoty, ktoré naozaj stoja za to. A začneme na nimi kráčať. Sprvu možno len niekoľkí, no raz…
Elena 29.6.2020
Celá debata | RSS tejto debaty