otvorene

Špeciálny blog, ešte jeden dnes, petropavlovský. Také malé rozprávanie o živote, o jednom dni. O včerajšku.

Na nebi svietila jediná hviezda. Viedla som s ňou tichý dialóg.

V tme vládlo hlboké ticho, a z neho sa iba kde-tu ozvalo tiché vtáčie zapípanie zo sna.

Temnota noci strácala na sile. Zrejme aj vietor zaspal po včerajšom divokom tanci v búrke, ani lístok na strome sa nepohol. Stála som na balkóne a dívala som sa ako noc odchádza.

Obzor na východe mierne spriesvitnel, modré odtiene sa šírili pozvoľna oblohou. Nový deň sa pomaly blížil.

Čas plynul. Presne naproti nášmu balkónu sa v diaľke lámala obloha farbou „eštenoci“ a „užsvetla“.

Vyrazili sme s mojim najstarším dieťaťom do lesa. Kráčali sme svitaním, ponorili sme sa do lesa vrhajúceho  ešte temnošedé tiene. A potom vyšlo slnko.

Kika našla za pol hodiny sedem dubákov a zopár kuriatok, kým ja som si fotila a zbierala lesné jahody, veľké, tmavočervené, medovo sladké. Našla by som tiež nejaké huby, ale zamotala som sa do spomienok, ako som chodila so synom v nedeľu predpoludním na prechádzku a popritom  som zbierala lesné jahôdky alebo maliny na výzdobu dezertu, mávali sme za obedom jogurtový alebo pudingový pohár s ovocím. A tak som si utierala slzy, že by som nevidela dubák ani keby bol veľký ako kôň.  Môj synček, moc mi chýba, blíži sa čas jeho narodenín, 19. 7. by mal 21 rokov.

Kika sa vrátila s hubami domov, ja som šla na opačnú stranu Prednej Hory, popri lavičke a hojdačkách, na ktorých som moje dieťa videla dlho, dlho po jeho smrti, v mojich spomienkach…

Slnko pozvoľna prežiarilo svet a kráčalo ránom.

Nazbierala som zopár bazových kvetov. opatrne, aby som nezlomila vetvy.  Mám naozaj rada bylinné vône, bazovú, lipovú a tak, ich vôňa preniká k môjmu srdcu a  upokojuje ma. Úžasný džem z bazových kvetov s jablkovým džúsom som tento rok uvarila, voňavý, zlatožltý. Mám rada netypické džemy, kedysi som doma robievala džem z jarabiny, a jeho trpkastá chuť je pre mňa dodnes tou No. 1.

Začína už odkvitať baza aj u nás v horách, sypú sa z nej pri každom pohybe kvietky, a tak som putovala ďalej s drobnými bielymi kvietkami vo vlasoch a na svetri.

Ponorila som sa do hĺbky lesa. Kráčala som cestou, sledujúc kruté stopy včerajšej búrky. Polámala niekoľko stromov, lesnú cestu posypala nánosmi blata a lístia, aj keď u nás nie sú záplavy, vodu splaví z kopca.

Šla som lesným chodníkom, až v jednej chvíli som spozornela. Medveď tadiaľ nie dlho predo mnou prešiel. Plnia sa slová šamana, že ma životom má sprevádzať medveď, vraj je mi stále nablízku, len ja ho ešte nevidím  Sedí to presne, narážam znovu a znovu na jeho stopy, no nevidela som ho zatiaľ naživo.  Podľa šamana môjho sprievodcu sa  medveďa nemusím báť – no keď som videla stopy, nedôverčivo som sa rozhliadla lesom, rýchlo som kráčala späť, pre istotu som i ikaro, osobnú šamanskú pieseň, ochranne zaspievala.

Slnko presvitalo pomedzi stromy, svet sčarovnel v jeho lúčoch. Márna je snaha zachytiť taký zázračný okamih na fotke, a ešte k tomu mojim mobilom. Spleť svetla a tieňov, farieb, zvukov a vôní ma obklopovala. Slzy ma už nebrzdili, a tak aj pár kuriatok som domov niesla.

Deň potom plynul rýchlym tempom. Hmmm, moja hubová praženica je špeciálna, na cibuľke s mierne obvarenými hubami smažím aj pásiky zelenej papriky. Nakoniec pridám čierne korenie a vajíčka. Ak dáte viac húb ako vajec, pokojne ju môžete jesť ráno, a ešte i na obed so zemiakmi a zeleninovým šalátom, ako ja, keďže kuracie rezne, ktoré som na obed robila pre deti, jem len keď musím.

Poďme na vyhliadku, povedalo moje najstaršie dieťa, keďže obed bol hotový skoro. Zahodila som plán na koláč s bazovou želatínou z prinesených kvetov – no moje nadšené „ideme“ sa rýchlo zmenilo na „nie, nie, nejdeme nikam, bude pršať“, keď som vyzrela na balkón, som skrátka intuitívec.

Búrka sa prihnala hneď za obedom, náhle a desivou rýchlosťou. Lejak v hustých pásoch krajinu zakrýval hmlovou clonou, ľadovec buchotal na okná tak hrozivo, že mačky sa skryli pod stôl a ja do postele. Búrka sa točila dookola, znovu a znovu útočila. Elektrika vypadla, a keďže v bytovke vytopenej cez strechu voda zatiekla i do rozvodnej skrine, čakala nás „doba bezelektriková“. Najmladšie dieťa mi podchvíľou nosilo správy z fb, ako je pod vodou okolie a odstavená cesta z Prednej Hory k Muráňu, ako je zničená cesta v okolitých dedinách.

Po búrke sme s Kikou zašli pozrieť stopy, ktoré zanechala búrka. Bolo to strašné — kopy ľadovca, všade liala voda prúdom a vymyla hlboké diery v chodníkoch, podmyla cestu. No to, čo zažívajú v týchto časoch ľudia na nížinách je podľa mňa omnoho ťažšie ako nejaká búrka tu v horách – ničí im to príbytky, pred vodou na rovine niet kam ujsť. Voda sa tu leje potokmi, no aspoň odteká preč.

Ach, pravdaže, a takýto srdiečkový kameň som po tej búrke našla. Poviete si možno, že to je nápad hľadať v tom bahne a valiacej sa vode srdiečkový kameň, ale veď ja netajím, že som pochabo romantická…

Zvyšok dňa bol zato hodne prozaický. Elektriku sme nemali vôbec, polovica bytovky ani podvečer. Havarijnú linku bytové družstvo nikde uvedenú nemalo, nedarilo sa ich skontaktovať nijakým spôsobom. Energetici na poruchovej linke nás odbili, že im to nepatrí do porúch. Otvorila som ombikľúčmi akosi rozvodové skrinky a skúšala som so susedou ističi znovuzapínať, bezvýsledne.

Nepomohlo ani moje pružné prihlásenie sa do skupiny Elektrikári, lebo síce ma tam prijali aboli veľmi ochotní, no po zhliadnutí fotiek z toho zatečenia rozvodových skríň mi všetci radili nešpárať sa v tom ďalej a zavolať ozajstného odborníka. Ochotne sa prišiel pozrieť starosta, no i tak sme zostali bez elektriky.  Vybavil prejazd pre miestnych cez Veľkú lúku, namiesto zrútenej cesty, ktorej oprava potrvá ktovieako dlho. Nie sme v Japonsku či v Číne, aby to opravili za týždeň. Ostatných majú policajti odkláňať na Brezno, alebo na Rožňavu cez Dobšinú.

Notebook skončil ešte poobede, mobily dochádzali. V byte bola tma, uvedomovala som si bezmocne ako sme závislí v bežnom živote na elektrine. Mohla som zapáliť sviečku alebo zapnúť malé svetielka na batérie, ale radšej som sa ponorila do myšlienok. Dumala som o búrke a čo všetko priniesla, aj o búrkach v našom živote, a čo všetko znamenajú.

Uvažovala som, či v tej tme žiari aspoň jedna hviezda…

A ešte som uvažovala o tom, že ľudia sú ako hudba.

A tak malý petropavlovský hudobný darček   https://www.youtube.com/watch?v=ifQ3JRS4gqc

Fotky sú, samozrejme, moje.