otvorene

Mesiac žiaril predvčerom večer na temnej oblohe. Zlatistý kosáčik, mala som chuť k nemu natiahnuť ruku a dotknúť sa ho. Je jednou zo zázračne krehkých vecí tohto sveta, ktoré sú vpísané do môjho srdca. Možno preto, že si uvedomujem aké cenné je pre život to, keď nás niekto verne sprevádza v temných časoch, tak ako Mesiac. Môj obdiv k Mesiacu nemení nič na tom, že najradšej mám svitanie – zrod dňa a zrod života a zrod čohokoľvek nového, čo je krehké a čisté. Ak ste pochabo romantická duša a snívate hodne, tak ako ja, v nočnej scenérii už-už vidíte víly, tancujúce kdesi v lese pomedzi stromy zaliate ligotavým mesačným svetlom. Ani dunivý rev jeleňa na svahu pod bytovkou mi rozprávkovosť temnoty nenarušil – práve naopak, predstavovala som si ako kráča lesom a oznamuje všetkým „ja som kráľ“.

Stála som na balkóne v tom neskorom večernom čase len v tenučkej nočnej košeli na ramienka a vzduch bol prekvapivo teplý. Ani stopy po daždi, ktorý podvečer sľubovali hrozivo vyzerajúce mračná, tiahnuce sa oblohou. No i tak som cítila, že počasie sa mení. Uvažovala som o tom, že som mala už vo štvrtok cestovať – a ako pôsobením osudu na piatok naplánovaný výlet na Červenicu zasa raz o týždeň posúvam. Cez víkend nemôžem vyraziť kvôli chýbaniu spojov u nás, takže som chvíľu dumala, prečo ma Zámer sveta stále nechce pustiť do toho Dubníka a na Červenicu. Počasie sa včera zmenilo, prudko a náhle, predpoveď počasia to oznamovala. Šla by som tam i v daždi, pravdaže, no Zámer sveta mi tú zmenu termínu zabetónoval – obývačkový a balkónový nábytok, aj kachličky do kúpeľne mi konečne mali vo štvrtok doviezť (a aj doviezli).

Prší úporne i dnes, prudký vietor lomcuje bielizňou na sušiaku. Aj naše pocity niekedy nami tak lomcujú – a ja som od podvečerného  pokorného prijatia odkladu tej cesty, ktoré som cítila v stredu, prešla ku odhodlaniu, že Červenicu budúci týždeň navštívim. Zámer sveta mi rýchlo nahádzal pod nohy kadečo, a ešte oveľa viac, len aby som tam nešla. Ale ja som priveľmi zúfalá v tejto chvíli na to, aby som poslúchla akékoľvek volanie Zámeru sveta.

No ale v takomto počasí sa žiada niečo príjemné a hrejivé – teplé kakao, posedenie s knihou vo vani plnej horúcej vody, alebo pár slov hladiacich srdce. Kakao a horúci kúpeľ vám nezaistím, ale aspoň tých pár slov pridám. Podelím sa s vami o úvahu z toho štvrtkového večerného balkóna.

Vo štvrtok mi vozili veci po celý deň. Paletu s lepidlom. Obývačkovú stenu. Skrinku do kúpeľne. Nábytok na balkón. Suseda z vedľajšej bytovky mi zásielku ochotne a starostlivo prebrala. Nakoniec mi doviezli vo štvrtok podvečer tie kachličky biele i žlté, paletu zložili, odišli. To už som bola doma z práce. Odbaľovala som paletu, že ich budem nosiť do bytovky. Prišla ďalšia suseda a pomohla mi ich povykladať. A tak som si potom večer s vďakou na ne obe spomenula. Aj na tie staré dobré prednohorské časy, kedy si ľudia spolu robievali ohník, len tak po práci hockedy, opiekli špekáčiky a slaninu alebo huby, zahrali na gitaru a zaspievali. Ako sa od tých čias tento svet zmenil. Ako relatívne málo času stačilo na to, aby ľudia postavili hrubé a vysoké múry. Akí sú v dnešných časoch cenní ľudia, ktorí sú nezištní a láskaví. Je mi naozaj zle, keď čítam tie príspevky na socsieťach a robím tak minimálne – sebectvo a bezohľadnosť sa rozmohli. Korona je ako moridlo – natrieš ním povrch a vynikne štruktúra dreva. Aj korona vytiahla na povrch, aká krivá naša morálka je a aké sú naše srdcia bez láskavosti a súcitu, aké je naše konanie bez zodpovednosti.  A namiesto toho, aby sa za také správanie ľudia hanbili, tak sa ním hrdo prezentujú a urážajú tých s iným názorom. Naozaj by si zaslúžili aby sa aspoň na mesiac úplne zrušil solidárny systém, aby im došlo, ako sú závislí od ostatných a navzájom s nimi previazaní.

Uvažujete niekedy o tom, ako sú za našim chrbtom generácie a generácie ľudí, ktorí vytvorili čosi zmysluplné? Nielen tí, ktorí vymysleli vynálezy, či vytvorili úžasné diela. Ale i generácie predkov, ktorí vychovávali svoje deti. Zostávajú po nich stopy v čase – špeciálne recepty, piesne, ľudové múdrosti, kadečo. Sú to ľudia, ktorí nám odovzdávajú určité generačné odkazy, hodnoty, skúsenosti. Kedysi si svojich starčekov a starenky ctili, čerpali z ich životných skúseností. Dnes  niektorí ľudia stratili úctu k tradičným hodnotám.  Čo na tom, že svojou bezohľadnosťou nakazia a tým privedú do hrobu pár starých a chorých ľudí? Za najdôležitejšiu a najmúdrejšiu považujú svoju hlavu a ich heslo je „užívať si a využívať“. A jediné čo robia je, že ľutujú sami seba dookola, ako na nich dopadajú obmedzenia a zákazy a ochranné opatrenia. Padne im zaťažko rešpektovať čokoľvek. No hej, kiež by sme sa vrátili k morálke dávnych čias, nielen v zmysle láskavosti a zdieľaniu, ale i v zmysle odvahy objavovať nové, odvahy prekonávať prekážky čestným spôsobom, odvahy žiť bez masky.

Iste, každá generácia je v čomsi iná. Každá generácia má odlišné životné skúsenosti – a dumať nad tým, kto to mal ľahšie a ťažšie nemá význam. A prichádzali obdobia, kedy ako reakcia a protireakcia sa niektoré veci niesli generáciami. Tak možno sa objaví aj „protivlna“ dnešnej bezzábranovosti a sebectva, morálneho tápania. A zasa sa stane dôležitou úcta, zodpovednosť, morálna správnosť mojich skutkov a tichý hlas svedomia, ktorému načúvam ako radcovi zo všetkých najviac. Nie vo veľkolepých udalostiach, ale  v každodenných bežných veciach, v našich krokoch deň za dňom.

V tom mesačnom večere som tomu na chvíľu uverila.

Pretože zmysluplný život sa skladá z maličkosti, ktoré robíme…

Elena 26.9.2020