otvorene

Čo všetko nám hovorí o nádeji?

Dúha rozprestierajúca sa v krajine nadychujúcej sa po búrke – sila chvíle, ktorú nedokážeme zachytiť fotkou verne?

Je to svitanie, ten zázračný okamih keď sa deň nadychuje k novému ránu?

Či chvíľa, keď sa nad horizontom objavia prvé lúče slnka?

Alebo čas, keď slnko objíme svojimi lúčmi svet žiarivo a hrejivo?

Azda prvá jahoda, ktorá chutí zázračne sladko?

Srdiečkové kamene, ktoré sa nám objavujú pod nohami kade-tade?

Štvorlístky pre šťastie?

Závratná vôňa kvetov napoly vyschnutej lipy, ktorá záplavu kvetov prináša na dvoch nových živých konároch?

Túlavá mačka Micka, dôverčivo čakajúca, že ju niekto nezradí a bude mať trochu jedla a miesta na oddych v bezpečí?

Prvá sedmokráska, ktorá sa odvážne vynorí z rozmŕzajúcej zeme po dlhej zime?

Niť histórie ľudstva, ktorou sa tiahne viera v niečo väčšie ako my?

Žeby múry chrámu, kde si s úctou kladieme otázku, kto vytvoril takéto nádherné miesto, pretrvávajúce veky?

Snáď plyšák tíško volajúci v sekonhande „prosím, prosím, nenechávaj ma tu“, ktorý si dá trpezlivo pozašívať obtrhané uši, lebo vie že je „už doma“?

Vari je to motýľ, krehký a drobný, letiaci odvážne svetom, aby ho spoznával?

Pierko tak nežne belasé, že celým srdcom túžime vidieť toho vtáčika, ktorý ho tu zanechal?

A možno je to okamih, keď nám mesiac hovorí, že je tu s nami stále a sprevádza nás verne v časoch temnoty?

Čo je to nádej?

Kladieme si túto otázku vo chvíľach temnoty, keď potrebujeme na ďalší krok  jej svetlo.

Ach, možno sú nádejou tie neviditeľné siete, ktoré nás spájajú s blízkymi, a vedú nás stretnúť sa dnes na bratovom pohrebe?

Elena

K diskusii  comm  útešný potenciál Tvojej úvahy je fascinujúci. Ale na rozdiel od Minaříka Ty sám nevidíš dočasné pripútanie sa k svetu a nádej ako číre zlo, však? Lebo za mňa sme tu s pripútanosťou k svetu a s nádejou, a s uvedomovaním si ich dočasnosti… a s pocitom, že je krásne byť tak trochu pripútaný…