otvorene

Hranice sú naše limity? Alebo ochrana, spoza ktorej vykúkame na svet okolo nás? Alebo bariéry? Ktovie.

Ďakujem za dnešný deň, povedala som Zámeru sveta včera večer úprimne, lúčiac sa s odchádzajúcim dňom.

Je našou hranicou to, čomu veríme? Alebo čomu neveríme? Alebo čoho sa bojíme? Alebo čo chceme? Alebo nemáme žiadne hranice?

Cinknutie intuície je pre intuitívca niečo ako sms. Prečítaš, pochopíš, vieš. Je to jedna z mojich hraníc – veriť intuícii. Intuícia to s nami myslí vždy dobre, a nikdy sa nemýli  – povedal svojho času Gavin De Becker, svetovo uznávaný odborník na ochranu VIP a na riziká všetkého druhu. Moc múdry pán, opakovane ho spomínam aj v blogu. Napísal knihu Dar strachu a kedysi som o nej napísala v blogu https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2017/04/10/hladanie-5-co-by-nas-mali-naucit-pre-zivot/

Poznanie, ktorá dáva tá kniha nám určite pomáha postaviť nejaké tie hranice – z hľadiska vlastného bezpečia v živote. A tým nemyslím len vo vzťahu ku ľuďom so zlým úmyslom, agresorom, ale i ku ľuďom nezrelým, kadejakým falošným princom a bábikám všetkého druhu.

Pozri, cinkla mi intuícia včera ráno pri pohľade na tubičku s názvom Staphysagria v peňaženke. Minulý pondelok v lekárni zažiarila v hŕbke homeopatík. A tak dve guličky som si vzala. Dôvera v homeopatiká je ďalšou z mojich hraníc – posúvajú nás na ceste poznania. Nie je to metóda, ale umenie byť dobrým homeopatom  –  a ja som mala šťastie nájsť dobrú homeopatku.

Kráčala som k kopca k busu. Mrazivý vzduch krúžil okolo mňa a jemne som sa chvela od zimy. Čosi nebolo ako bežne, len som nevedela prísť na to, že čo. Hory v diaľke boli v skorom ráne obkolesené šedosivými mrakmi. Zasneží azda, zauvažovala som. Cesta do Popradu zbehla rýchlo, Tatry bielo-bielo zasnehované, do mrazivého dychu dňa zažiarili teplé lúče slnka a aspoň na chvíľu ma zahriali. Kráčala som Svitom k domu smútku, chvejúc sa od zimy. Pri rieke za mostom sa ku mne pridružila mačka. Prihovárala sa mi, hladkala som ju, priadla. Vzala som ju na ruky a v tej chvíli mi to došlo. Mám zapnutú vetrovku. A je mi zima. Ohromilo ma to. Od synovej smrti som chodila v rozopnutej vetrovke, vždy. A v tričku bez vetrovky dlho do zimy, v zime  tričko pod vetrovku s myšlienkou, že asi by som už mala vytiahnuť sveter, veď ľudia chodia vo svetroch. Necítila som zimu, teda cítila tak zdiaľky, neosobne. Necítila som nič, iba bolesť z jeho smrti.

Po tvári mi tiekli slzy, uvažovanie o tom som odsunula. Vedela som, že Zámer  sveta sa k tomu vráti skoro. Musela som ísť dnu. Je to silný okamih, keď duša prejde k svetlu. Ďakujem Zámeru sveta za svoju šamansko-konštelačnú cestu. Je pri svetle, mami, povedala som po pohrebe. Ľudia v takých chvíľach cítia, kedy ich len falošne neutešujete.

Posledná rozlúčka s blízkym je vyjadrením úcty k nemu. A moc je mi smutno, že niektorých ľudí odsunú na kremáciu len tak. S bratom sa chodili rozlúčiť ľudia, na chvíľu – a odísť, či zostať stáť vonku, nič neporušil nikto. Voloďa ma učil zvárať, povedal mi dojato jeho dávny bývalý spolupracovník. Úlomky spomienok. Prišla kytica od netere z Anglicka. Čas plynul. Zostali sme pri truhle mama, ja, brat, sestra. Dve minúty po začiatku obradu sa rozleteli dvere – a prišiel aj brat, žijúci až na severe Čiech. Tých 15 minút rozlúčky mu stálo za tú dlhú cestu. Cítila som neskutočnú hrdosť, že sme súdržní, nemáme hranicu vlastný či nevlastný súrodenec, všetci patríme k sebe.

Lebo tá najsilnejšia hranica v nás a v našich životoch podľa mňa je hranica lásky.

Popradská autobuska v pondelňajšom popoludní čudne vyprázdnená, po rokoch odsťahovali obchody z nej. V pokoronových časoch ich azda dajú opäť tu, vravela som si útešne. Nedokázala som ani vytiahnuť žiadnu z dvoch ešte neprečítaných kníh, ktoré som v kabelke vliekla so sebou. Knihu Posledný skutok z lásky som vytiahla až v buse. Podstatu knihy vystihuje podnázov Ako zvládnuť to, keď osud horší ako smrť postihne osobu, ktorú milujete najviac na svete? Čítala som a plakala, plakala som a čítala. Silný príbeh, hlboká pravda o ľuďoch zažívajúcich stratu. Poznám i ja dôverne ten hlas v sebe, ktorý hovoril: Azda sa nechceš usmievať, keď ti umrel syn? Azda by si si neobliekla to žlté tričko, keď je tvoje dieťa mŕtve? Ach, primitívne kmene trestali zabitie tým, že páchateľ musel potom žiť v rodine obete – je to moc múdra vec. Lebo vidieť, ako váš čin znivočil život iným ľuďom a trpia deň za dňom, to nedokáže prežiť bez oľutovania svojho činu skutočne nikto, kto má kúsok svedomia. Straty sú bolestné, no ak sa rozhodneme pripútať dočasne k tomuto svetu, potom súčasťou toho rozhodnutia je aj prijatie strát. Žiaľ je cena za lásku, hovorí o tom spomínaná kniha.

Pochopila som, prečo som sa k tej knihe doteraz nedostala, mala som ju v tej hŕbke neprečítaných už pár mesiacov. Prišla si na koniec cesty, povedal Zámer sveta tíško. Prisvedčila som mlčky. Hrial ma dychom, lebo som sa chvela. V buse, vo vetrovke, mala som pocit že tam zmrznem. To je z hrôzy, uvedomila som si. Viem, čo si mi tým chcel povedať, prikývla som nakoniec, sú aj horšie osudy ako smrť, aj dilemy ťažšie ako vyrovnať sa so smrťou. No tak no tak, tíšil ma neskutočne láskavo.

Hej, to v knihe popísané som si zažila a prešla tým postupne. Kniha má záver, pravdaže, privádza nás ku pochopeniu, že „jediný spôsob ako byť nažive vo svete, je konať skutky lásky a dúfať, že to dobre dopadne“.  Nie je to o tej falošnej presladenej duchovnosti, kedy sa ľudia tvária osvietení viac ako Buddha samotný a popierajú právo na smútok a jeho prirodzenosť, ale o živote plnom ľudskosti, so zakopnutiami, chybami a ocenením rozbitosti. Uvedomujem si cenu a silu rozbitosti a jaziev tým spôsobených, mám k tomu všetkému úctu.  Ani šírenie dobra a skutky lásky nie sú podľa mňa návod, musia vychádzať z našej podstaty, premeny, vnútorného rozhodnutia  a byť pre nás zmysluplné. Ako v rozprávke o Mrázikovi – kým chcel Ivan dobré skutky účelovo robiť, nerobil ich, až potom mali zmysel, keď nielen rukami, ale i srdcom ich konal.

Elena

K diskusii – slávik   súhlasím, žijeme so stratou zrejme všetci, každý  s inou – moja skúsenosť je, že s ňou vykročíme z miesta až keď našu vlastnú bolesť prestaneme pokladať za najväčšiu, tj. akokoľvek merať  – ostane len bolesť a úcta k bolesti iných.