Pardonnez-moi, Monsieour le Minister, prepáčte že Vás o čas okrádam…
Hoci som iba obyčajný ustatý lodiar z prístavu,…
Poznáte Rúfusovu báseň Rakvy z Vietnamu, ktorá je v úvode môjho dnešného blogu? Veru, nikdy mi nevymizla z pamäte, kedysi v školských časoch som ju recitovala v rámci prednesu poézie. A ani vietnamská tragédia. Je pre mňa mementom, kam až môže siahať túžba po moci podaktorých, zrejme
je bezhraničná. Pripomínam si to vždy znova, keď počujem ako zasa raz čosi nakupujeme na zbrojenie. A akosi pričasto sa to u nás rozlieha v tomto poslednom roku…
V sobotu bol Svetový deň sociálnej spravodlivosti, a tak som o nej opäť zauvažovala.
Môže sa obyčajný človek dovolať spravodlivosti, ak stojí proti obrovskému potenciálu peňazí a moci nadnárodných koncernov a kadejakých zbohatlíkov? Kladiem si túto otázku občas. A presne táto báseň a jej súvislosti sa mi vynorili.
Ľudia u nás v minulom týždni pohoršene reagovali na brutálnu vraždu muža dvomi či tromi psychopatickými výrastkami. Niť bolesti sa nesie jeho rodinou už navždy, ostatní si občas na jeho príbeh spomenú. Sú však zločiny, pri ktorých sa niť bolesti tiahne celou krajinou a desiatky rokov na zločin doplácajú nevinní ľudia. Deň za dňom ich sprevádza, je to utrpenie státisícov či miliónov ľudí. Dovolať sa spravodlivosti pre nich sa zdá nemožné. Tak ako v prípade vojny vo Vietname – jednom z hanebných míľnikov americkej armády v rámci ich „boja za demokraciu vo svete“.
Vojna je vždy tragédiou, doplácajú na ňu obyčajní ľudia – tým sa deti vracajú v cínových rakvách z vojny, kým boháči si na nej plnia vrecká. Tak ako na ňu doplatili ľudia vo Vietname. Má moju úctu ten národ, sú pracovití, nevzdávajú sa napriek všetkým tým hrôzam, ktorým ich vojna vystavila.
Je to celé škaredý príbeh, pripomeňme si ho. Vietnamci dlho bojovali proti koloniálnej nadvláde, po 2. svetovej vojne sa zdalo, že ich boj bude úspešne zavŕšený, no rekolonizačná vojna Francúzov sa rozbehla s podporou USA – ktoré ako vždy „podporovali demokraciu“ v diktátorskom Južnom Vietname. Socialistický orientovaný severný Vietnam bol pre nich pohromou. Vojna, ktorú viedli v rokoch 1964 až 1975 pre nich nepokračovala úspešne, a tak sa rozhodli použiť chemické látky s cieľom zničiť džungle, lesy a ďalšie porasty, kde sa vietnamskí bojovníci ukrývali, aj zničiť úrodu a tak narušiť zásobovanie. Vietnam postrekovali kadečím 9 rokov – Agentom bielym, modrým, ružovým, zeleným, purpurovým – a aj oranžovým. Ten obsahoval dioxín, ktorý síce nebol pridávaný úmyselne, no vznikal ako vedľajší produkt výroby a patrí medzi látky najviac toxické. Nabalí sa na tukové tkanivá živých organizmov, pretrvá roky a zamorí aj pôdu, vodu, potravinový reťazec. Samozrejme o použitie tých herbicídnych látok požiadala vláda Južného Vietnamu, ako inak. Polikvidovať zeleň chceli, a potom aj severovietnamských partizánov. Zrána robili postrek, jeden až dva stačili a do dvoch týždňov bolo po vegetácii. Operáciu Ranch Hand schváli vtedajší americký prezident Kennedy. Podľa štatistík dostupných pri nej zomrelo vyše 40 000 ľudí a takmer 5 miliónov nieslo jej následky. V roku 2015 uplynulo od americkej vojny vo Vietname už 40 rokov
no až milión ľudí i dnes vo Vietname vraj trpí dôsledkami v podobe závažných chorôb, telesného a duševného postihnutia.
Dodnes si Američania vinu nepriznali. Na konci januára tohto roku začal francúzsky súd prejednávať žalobu proti 14 chemickým firmám za chemikálie dodávané v časoch vietnamskej vojny na výrobu „Agenta Orange“ – ktorý dodnes nivočí životy státisícov ľudí. I Československo vraj bolo do výroby tých látok pripletené, síce nepriamo a cez akéhosi sprostredkovateľa údajne, ale i tak je to vizitka príslovia „daj čertovi prst…“ Je skrátka potrebné dôkladne preveriť, v akých obchodoch ideme…
Až milión ľudí vo Vietname i dnes trpí dôsledkami v podobe závažných chorôb, telesného a duševného postihnutia
Desivé utrpenie detí nielen v časoch krátko po vojne nasledovalo, dodnes sa rodia deti s následkami tých Američanmi použitých chemikálií. Deti bez očí, bez častí tela, so zdeformovanými očami, tvárou, lebkou. Aký je ich život vinou tých, ktorí podľa vyjadrení chemických firiem vedeli o jedovatosti Agenta Orange?! My nič, to americká armáda, tá ho od nás kupovala – vykrúcali sa výrobcovia. Iba totálny hlupák alebo totálna zrúda dokáže také niečo použiť voči ľuďom, kdekoľvek a v akejkoľvek situácii je to o zvrátenom človeku bez štipky ľudskosti v sebe. Ťažko povedať, koho to krutejšie zasiahlo
či tých, ktorým vojenskí zločinci vzali šancu vôbec prežiť – desiatky ťažko postihnutých ľudských plodov sa kopia vo fľašiach
foto z https://www.reflex.cz/galerie/fotogalerie/126324/nicivy-herbicid-agent-orange-plodi-postizene-deti-dodnes-jeho-slozka-se-vyrabela-i-ve-spolane-neratovice?foto=16
alebo tých, ktorých život je plný utrpenia v dôsledku následkov
https://www.reflex.cz/galerie/fotogalerie/126324/nicivy-herbicid-agent-orange-plodi-postizene-deti-dodnes-jeho-slozka-se-vyrabela-i-ve-spolane-neratovice?foto=36
Dala by som tu linky i na tie obrázky, lebo raz vidieť je viac ako desaťkrát počuť.
Množstvo fotografií ľudského utrpenia, pre mňa osobne najdesivejšou výpoveďou je však fotografia č. 4 z článku v linku https://www.idnes.cz/zpravy/zahranicni/obrazem-vietnam-agent-orange.A150429_161632_zahranicni_wlk
Bytosť ležiaca v maličkej úplne prázdnej miestnosti na studenej dlážke, doživotne uzavretá. Nie ona, ale vinníci toho všetkého utrpenia by si zaslúžili taký osud.
A tak sa dívam na našu budúcnosť očami poučenými tragédiou vo Vietname.
My tu potrebujeme bojové drony?
Politický geograf Jan Kofroň hovorí, že vojenské drony dokážu v niektorých úlohách nahradiť drahé stíhačky. Práve nízke náklady na prevádzku sú ich veľkým plusom. Využívať by sa dali aj v našich zahraničných misiách.
Nuž, drahých amerických stíhačiek tu budeme mať i na predaj – takže dronmi nič nahrádzať nepotrebujeme. A vyzbrojovať zahraničné misie v tejto zúfalej situácii, kedy obrovské peniaze míňame na boj s pandémiou, veru tiež nie je pre nás potrebné.
Mám dosť toho vyhadzovania našich peňazí na zbrojenie. Mám dosť toho bezohľadného zaobchádzania s našimi životmi aj s budúcnosťou našich detí.
Šanca uspieť v súdnom spore je pre ľudí zažívajúcich utrpenie v dôsledku následkov vietnamskej vojny proti koncernom prinajmenšom otázna, ak nie mizivá. Neuspeli predtým v súdnom spore s výrobcami látky ani americkí veteráni v roku 1984
Spravodlivosť je skrátka v našom svete príliš poddajná voči lesku peňazí a moci.
S úctou voči utrpeniu miliónov nevinných obetí americkej vojny vo Vietname a ku odvahe a statočnosti vietnamského ľudu
Elena
Milan Rúfus – Rakvy z Vietnamu…
Pardonnez-moi, Monsieour le MInister, prepáčte že Vás o čas okrádam…
Hoci som iba obyčajný ustatý lodiar z prístavu, v špinavých čižmách, bez cylindra, a z mojich neumytých viet ľudová škola kričí a frak som nikdy nenosil a nemám vilu pri Paríži a vyleštený chevrolet so značkou CD na chladiči.
No vaša trieda urodzená na srdce nemá monopol, hľa i mne tančí pod košeľou šesťdesiat rokov už, možno že skoro doskáče.
A pretože raz, pán minister, raz sa aj lodiar rozplače, dovoľte jednu otázku
– máte vy, prosím, syna? Viete vy ozaj pán minister, čo všetko značí syna mať? Učiť ho kráčať prvé krôčky a prvé veci spoznávať, do loďky vziať ho na oceán, koníky z dreva strúhať preň, rozhádzať peniaz vlastných nocí aby bol krajší jeho deň…
A keď vám ktosi, šedivému, posledné brázdy odorá, do neho vliať sa bezvýhradne tak ako Seina do mora, život svoj dožiť jeho žitím do posledného záchvevu…
Dvoch synov mám. Či vlastne, mal som – z jedného rakva zostala. Som ako starý opustený céder, hrozne ma búrka rozčesla.
Čo prosím? Stručne? Otcovskú bolesť, pán minister, nemožno vtesnať do hesla.
No dokončím už, nebojte sa, nie, nebudem vás zdržiavať, vás čaká senát a mne sa nohy trasú. Viem, pre bolesť ľudí vždy máte málo času, ste koniec-koncov iba človek, a človek predsa slabý je, nevládze uniesť i všetky rany zeme i miliardové akcie…
Tak, načo táto komédia, vyznávať kréda horúce a potom vraždou przniť Marseille, zo zástav driapať onuce, zabíjať ľudí v pálčivom tupom hlade so zatrpknutou otázkou??? Vážený pane, na tejto maškaráde vás každý spozná pod maskou. Krvavé škvrny na vašom čistom štíte sa v kŕdli rokov neminú.
Tak dovidenia, pán minister, a keď mi zasa syna zavraždíte, pošlite mi ho ako spešninu.
Bez fanfár. Bez slov. Balík kostí. Adresu viete – Henry Marais, ulica číslo dve.
Bude to aspoň štipka poctivosti vo vašej hnusnej hre…
Zverstvami ...
Pokiaľ si pamätám, možno sa mýlim, hovorilo sa... ...
+++++++++++++++++++ utrpenie, nazi-likvidácia... ...
Pravdivý blog. Ako upozornil už Chmelár, v... ...
Ach Bože! Ako sa toto dá prežiť?! A tých 12... ...
Celá debata | RSS tejto debaty