Vo včerajšom nadráne som videla rozlúčkový list strelca, ktorý zverejnili médiá – a zauvažovala som, či ozaj by médiá mali zverejňovať rozlúčkové listy kohokoľvek. Ako mohol uniknúť taký list na verejnosť? Skutočne by mal generálny prokurátor preveriť, ako mohol tento list uniknúť z vyšetrovacieho spisu na verejnosť. Prezradím vám – nečítala som ten list – v bežnom živote sa na rozdiel od blogu – zameriavam na úlomky dobra. Nezdá sa mi to ale morálne, zverejňovať takýto list po smrti človeka. Aj praktický aspekt to má – to disociatívne strelecké „proč jít sám, když mužeš udělat svět lepším“ je riziko poskytovať ako odkaz možným nasledovateľom. Mimochodom, presne to strelec chcel – rátal s jeho zverejnením – písal list neemotívne, tlačenými písmenkami, ďalšie posolstvo – povedal iba to, čo chcel.
Hlboký súcit cítim s rodičmi obetí, lebo prišli o život ich deti, ktoré nerobili nič zlé, len jednoducho kráčali svojou cestou životom. Tam niet čo dodať. No na rozdiel od mnohých súcitím i s rodičmi toho strelca. Nechať ísť svoje dieťa v ústrety smrti či vystaviť ho desaťročiam v base, to je hrozná ľudská dilema. Je mi ľúto sestry toho strelca, 12-ročné dieťa by nemalo byť vystavené takejto životnej skúsenosti.
Nakoniec sa ozval otec strelca, neverí že jeho syn ten útok spáchal. Lebo sa tešil na stužkovú, plánoval si veci do života
Diskutéri pod článkom spustili spŕšku obvinení z klamstva otca.
Objavil sa i článok s názorom psychológa, že otec si popiera realitu, lebo ju nedokáže uniesť
Ja verím tomu otcovi, že jeho syn sa tak nenápadne správal. Že sa naozaj tešil na stužkovú a mal kopec plánov. A že to nepredstieral. Šialení strelci sú pred činom disociovaní, a dokážu tým pomýliť aj odborníka. Rozumiem tej dôveryhodnosti jeho slov a činov – nie je to vedomé klamanie, naozaj veria obom stranám aj oni sami, preto je tam tá presvedčivosť. Je to nelogické, celý ten disociatívny proces, ale nad tým oni neuvažujú. Na jednej strane bolo jasné, že páchateľ plánoval smrť a robil kroky, na druhej strane stále uvažoval alternatívne.
Disociácia je zvláštny fenomén, porozumela som jej, lebo som ju sama zažila po smrti syna – na jednej strane som zodpovedne robila, boĺa som živiteľ rodiny s tromi študujúcimi dcérami a po smrti syna som si nemohla dovoliť ani jediný deň PN, musela som splácať pôžičku za pohreb syna, náklady na štúdium dievčatám a náklady na živobytie rodiny, no na druhej strane som túžila zomrieť, každým jedným nadýchnutím, a predstavovala som si, ako bude musieť lekárka, ktorá zavinila smrť môjho dieťaťa, pozerať na moju striekajúcu krv.
A keď som šla domov zo súdu po rozsudku, ktorý potvrdil vinu nemocnice a povinnosť zaplatiť odškodnenie, nemyslela som úľavou na ten rozsudok. Ale so zúfalstvom na správanie právnika nemocnice, ktorý tesne pred rozsudkom požiadal, aby sme zdokladovali, že ten mŕtvy chlapec bol náš syn. Po rokoch sporu. Mala som na to hodinu – a keďže syn sa nenarodil v Revúcej, bolo potrebné rodný list cez matriku vyžiadať, lebo doniesť ho z domu by som nedokázala ani autom za ten čas. Bolo by to odsunulo rozsudok zasa o nejaký polrok. Vďaka pomoci dobrých ľudí sa mi to podarilo. Cestou zo súdu som nemyslela na víťazný rozsudok, ale na tú právnikovu špinavosť a takmer som vkročila pod prichádzajúce auto, hoci na zastávke ma čakalo dieťa, aby sme šli spolu domov. Viem presne, že to bol pocit silnej bolesti aká je táto spoločnosť morálne špinavá keď dovolí takto týrať páchateľom obete, čo som cítila. Zastavila ma vtedy iba náhoda, zakrákanie vrany, precitla som a zastala.
I dnes je vo mne pocit krivdy, že táto spoločnosť odpojila moje dieťa od prístrojov na druhý deň napriek mojim prosbám,a nedala mu ani pár dní času, či sa ešte niečo nezlepší. Keby natáčali film Bojovali za vlasť – so mnou tento štát rátať nemusí, nič preň dobrovoľne neurobím.
Disociácia je normálna reakcia človeka na nenormálnu situáciu.
Verím, že u strelca sa na jednej strane prehlbovalo zúfalstvo, pocit izolácie a neprijatia, na druhej strane našiel partiu a uplatnenie, len sa musel meniť. Nikto nechce byť vyvrheľom, aj on si pretvoril ten desivý čin na poslanie zo svojho pohľadu. Nijako jeho čin neospravedlňujem, len vysvetľujem.
A už tu máme i ďalší prípad – žiaka so sekerou, len náhod umožnila zachrániť životy detí a učiteľov pred tragédiou.
V dnešnom blogu uvažujem o druhej strane mince – o morálke v spoločnosti.
Lebo spoločnosť má dve možné cesty.
Môže čestne, zodpovedne, spravodlivo konať voči všetkým svojim členom, ako aj všetci jej členovia medzi sebou, poskytovať podporu obetiam, pomáhať zmysluplne začleniť sa neprijatým a vytvárať jedno súdržné spoločenstvo. Exupery by povedal „budovať Citadelu“, aby takéto desivé činy nevznikali.
Alebo potom na druhej strane rozširovať rady policajtov, vojakov, špehovačov sociálnych sietí, sledovačov rizík, aby takéto činy v morálne korodujúcej a anomizujúcej sa spoločnosti zachytávala v zárodku.
Elena
K diskusii lavida disociácia je reakcia jedinca, neviem či existuje ako skupinový jav.
"Disociácia je normálna reakcia človeka... ...
Celá debata | RSS tejto debaty