Je zásadná otázka, na ktorú hľadáme odpoveď – ako predísť tomu, aby útokov v prostredí škôl pribúdalo?
Vráťme sa k prevencii.
Čo robiť, aby sa ľudia necítili v spoločnosti zneužívaní, zraňovaní a ponižovaní? Iste, mohli by sme vykladať o vplyve médií, zdevastovanom životnom prostredí, násilí v spoločnosti a rôznych ďalších spolupôsobiacich činiteľoch. O tom, čo by mali spraviť školy, mala spraviť polícia, mala spraviť vláda.
O tom, čo by SA MALO spraviť.
Položme si ale radšej otázku, čo by sme v tomto smere mohli spraviť my sami.
Asi by bolo namieste správať sa čestne a zodpovedne, nezneužívať iných, neklamať, neokrádať nikoho, nepodvádzať.
Lebo každý náš zlý čin niekde zanechá stopu, nikdy nevieme kde všade, a s akým následkom.
Často sa zvezie kritika verejnosti po takýchto činoch ku rodičom páchateľa, že ho mali lepšie vychovať.
Nuž, je aj skupina rodičov, ktorí pre svoje deti sú skôr odstrašujúcim príkladom ako dobrým. Ibaže koľko rodičov má svoje deti rado, no majú i dve práce, aby mali na potrebné výdavky rodiny, a skutočne unavení fungujú dlhodobo? Pritom toľko ľudí u nás žije spokojne v štýle „veď mi dajú, veď sa postarajú“ – no o to viac musia robiť tí ostatní. Nie je to len o dlhodobo nezamestnaných, špekulantov v solidárnom systéme máme ajajáj. Párkrát som v mojom blogu písala i o maminkách, ktoré špekulantsky zaplatili za mesiac či dva zvýšené odvody Sociálnej poisťovni pred nástupom na materskú, a ťažili zo spoločného to, čo tam nikdy nevložili – ibaže niekto to tam vložiť musí, aby ony nezaslúžene brali. Aký príklad to dávajú svojim deťom tieto mamy s takou filozofiou, že si vezmem niečo z cudzieho, lebo to zákon netrestá?!!! A koľko ľudí „podnikaním“ doslova okráda ostatných nehorázne vysokými percentami zisku, predajom krápov, zavádzaním a zneužívaním naivity? Možno i to, že by niektorí pracujúci rodičia nemuseli toľko robiť na kadejakých špekulantov, a mali by viac času venovať sa sebe, oddychu a svojim deťom, pomohlo by uchrániť nás všetkých od niektorých podobných činov.
Koľko rodín je akoby jednorodičovských, lebo druhý rodič odchádza za prácou do zahraničia? A koľko rodín je skutočne jednorodičovských, lebo niektorým ženám u nás nerobí žiadny morálny problém „chodiť“ s chlapom, ktorý má doma ženu a deti? Koľko detí v dôsledku toho trpí stresom, depresiami, zajakávaním, pomočovaním, pocitmi úzkosti, osamelosťou, pocitmi zrady, desivými snami? A tie šlápoty iba melú, že keby bol vzťah pevný, tak by ho nerozbili?
Každý náš zlý čin niekde zanechá stopu, nikdy nevieme kde všade, a s akým následkom.
Páchateľ obvykle dlhodobo kumuluje hnev – nie je to o afektívnom čine, kedy ho niekto naštval včera a on dnes zaútočil.
Iste, primárnu zodpovednosť za svoj čin má páchateľ útoku. Je to jeho rozhodnutie. No príčinnosť a motivácia – hlboký hnev, ktorý sa v ňom rodí – korení v správaní ľudí okolo neho. Vždy sú tam kdesi konkrétni ľudia na začiatku, ktorí ho zrania. Až postupne prechádza od konkrétneho hnevu ku rozšírenej nenávisti.
Lenže niektorí si morálkou nelámu hlavu. Sexujú ako králiky, podvádzajú, klamú, okrádajú, konajú nečestne a nezodpovedne. Podaktorí zavzdychajú, že „sme ľudia a robíme chyby“ – veď svoje darebáčiny musia sami pred sebou nejako ospravedlniť. Ja rozhodne vidím rozdiel medzi ľudskými chybami, ktoré robíme občas každý, a medzi bezohľadným, morálne nečestným konaním. To má vždy devastujúci dopad na ľudí, ktorým ním ublížime – niekto sa po ublížení „iba zmení“ a prestane dôverovať ľuďom, uzavrie sa. Iný v sebe kopí hnev a začne kalkulovať s tým, že to niekomu zráta. Niekedy vinníkovi, inokedy na to doplatia nevinní ľudia.
Najdôležitejší je pre deti podľa mňa pocit bezpečia.
Mnohí hovoria o tom, že deťom je potrebné predovšetkým nastaviť hranice.
Iste, aj hranice sú pre deti nevyhnutné.
Ibaže ako chcete dávať hranice deťom, keď ich mnohí sami nemáte?
Slopete, podvádzate, okrádate iných, konáte nečestne a bezohľadne. Deti učíte svojim príkladom, nie svojimi rečami.
Recept je jednoduchý – bolo by pre nás všetkých lepšie, keby sme sa správali vzájomne čestne.
Elena
Celá debata | RSS tejto debaty