otvorene

Dúha sa klenie oblohou kdesi,

závratne krásna, až ma to desí,

čarovne farbami v temnote žiari,

nebeským mostom je  k zázračnu vari,

ruky si zaboriť, kamsi ňou kráčať

nedá sa, môžeš len tíško srdce v nej zmáčať,

vidieť ju po búrke je celkom bežné,

no ty vieš, že pozdrav ňou ti posielam nežne.

Fakt na tie časy spomínam, keď sme mali dúhu radi…

Pravdaže, aj dnes – keď sa dúha rozostrie oblohou – tak mi srdce zajasá nad jej zázračnou krásou. Búrka skončila, a opäť žiaria slnečné lúče, v ktorých sa rozprestiera vysoko ponad krajinu dúha. Mne zakaždým pripomenie, že treba prejsť temnotou, aby  sa objavila krehká a čistá krása dúhy. A tiež to, že zázračné okamihy v živote trvajú chvíľu a treba si ich užiť naplno. Je posolstvom nádeje.

Dúha patrí všetkým, a mrzí ma, že si ju zvolili LGBTQ+ ako symbol. Lebo obrázok dúhy v novinách už nevnímam ako príjemný. Vlastne – vôbec sa necítim príjemne, keď si uvedomujem ako tlačia „moderne zmýšľajúci“  do našich životov „modernú progresívnu rétoriku LGBTQ+“. Akási Lucia Plavčanová – ako na fb písali – vraj vyhlásila, že chlap môže mať vagínu a žena penis. U mňa nie – transgenderi nech si svoje pocity riešia ako chcú, ja mám právo na svoj názor, pokiaľ neprejdú tranzíciou – potom pokojne budem akceptovať ich „nový rod“. Ani nebinárne osoby neplánujem oslovovať ako ono – oni o sebe môžu hovoriť akokoľvek, ako ukazuje článok v linku

https://brainee.hnonline.sk/notsorry/news/96047503-nebinarna-osoba-queer-deti-maju-obavy-ze-su-divne-v-kostole-mozno-pocuvaju-ze-homosexuali-pojdu-do-pekla

Cením si postoj verejného ochrancu práv, ktorý sa „opovážil“ nehrať na progresívne pretretého a nevyvesil dúhovú vlajku na úrad. Lebo on skutočne musí byť nestranný, a takýto krok by jednoznačne pochybnosti o nestrannosti vyvolal.

Medzi homosexuálmi poznám ľudí, ktorých si vážim. Žijú usporiadane a nerobím žiadny rozdiel medzi nimi a ostatnými. Na druhej strane som si úplne istá, že tradičnú rodinu chcem odlišovať od tej „modernej“. Že zväzok homosexuálov by sa podľa mňa nemal nazývať manželstvom. Pokojne nech sa berú, ale nech si pre svoj zväzok vymyslia iný názov – budem ho akceptovať a označenie používať. Ale chcem, aby sme veci označovali presne. Bez toho, aby som voči nim mala predsudky, je to pre mňa skrátka iná forma spolužitia ako tradičná rodina.

Tradičná rodina je pre mňa niečo, čo by sme mali určite chrániť. „Nové formy rodiny“ – ako zvyknú nazývať niektorí rodiny rozpadnuté – t. j. rodiča, zväčša matku – samoživiteľku s deťmi, alebo rodiny sekundárne vytvárané – s druhým, tretím, x-tým partnerom v poradí –  pre mňa nie sú nijakými novými formami rodín. Sú to len variácie pôvodnej rodiny. V rodine rodičov – samoživiteľov vieme presne, že chýba ten druhý rodič, tak ide len o neúplnosť rodiny. Pri x-tom ockovi či mamičke v poradí ide zasa o náhradného člena rodiny namiesto pôvodného rodiča (pritom je niekedy ten náhradný rodič, náhradou kvalitnejšou ako originál, isteže).

Som skrátka tradicionalista v tomto smere – navyše naozaj zo starých čias. Myslím si, že by sme si v priebehu života mali hľadať len jediného partnera, ale o to múdrejšie a zodpovednejšie hľadať. Že radšej to správne hľadanie by sme sa mali učiť v škole namiesto integrálov a kvadratických rovníc.

Tradične vnímam aj rolu muža a ženy. Muž by mal byť chlapom a byť spoľahlivý, zásadový. Ale to rovnako aj žena. Dnes viem, že ak som verný človek, mám hľadať rovnakého partnera. Toto je prvá vec, čo by sme mali deti v škole naučiť chápať – že nemajú všetci rovnaké hodnoty. Ak chlap vyhľadáva flirty, kopy kamarátok a nevery, nech si nájde rovnakú ženu, pre ktorú vernosť nič neznamená. Pre mňa vzťah stojí – a padá – na vernosti a spoľahlivosti.

Druhá vec, ktorú by mala škola deťom pomôcť uvedomiť si, je naša nedokonalosť. Každý z nás má nejaké nedokonalosti – nemal by to byť ale rozpor medzi slovami a činmi, či charakterové nedostatky, pravdaže, ale obyčajné ľudské chyby. Do vety  „budeš pre mňa dobrá, keď“ treba doplniť jediné – keď naprší a uschne“. Ak chlap má pocit, že pre neho nie som dosť dobrá aká som, potom do môjho života určite nepatrí. Lebo ten pravý partner bude chápať, že som jediná správna, a budeme sa podporovať, a nie vzájomne deptať. Pre vzťah je dôležité navzájom sa prijímať s úctou. Na rovinu – ja si myslím, že práve hlboká vzájomná úcta musí vo vzťahu byť od začiatku po celý čas, aby sa vzťah rozvíjal a fungoval. Vzťah bez úcty podľa mňa nie je vzťah.

Tretia z vecí, ktoré by sme deti mali naučiť, je varovná hranica. Do vzťahu je dôležité ísť len so zrelým človekom. Ľudia, ktorí pijú, gamblujú, berú drogy, majú nejakú duševnú poruchu, sú násilní – tí potrebujú liečbu a terapeuta, láska ich nijako nezachráni, ani naše podporujúce správanie ich nezmení. A červenou čiarou je aj akýkoľvek nedostatočne uzavretý vzťah z minulosti – zrelý človek musí vedieť jasne a definitívne uzavrieť vzťah.

Štvrtá vec, ktorú by sme mali deti v škole učiť, je poznanie, že pre trvalý vzťah je podstatná harmónia, pokoj, radostnosť kráčania. Vzťah plný konfliktov nie je ten pravý – výčitky, urážky a ponižovanie rozhodne nesvedčia o žiadnej láske, ale len o tom, že to nie je pravý partner či partnerka. Pokladám tento bod za dôležitý  – a nie je to len tým, že som človek, ktorý sa v bežnom živote snaží vyhýbať konfliktom. Je pravdou, že u mňa to bol druhý extrém, vyhýbala som sa konfliktom aj pre veľké veci. Vedieť veci riešiť pokojne a vytvárať vzťahovú pohodu je podľa mňa pre trvalý vzťah nutné.

Piatou vecou, ktorú by mali deti v škole učiť, je ohraničenie sexu. Namiesto toho ako masturbovať podľa sexuálnych príručiek by sa mala škola zamerať na to, aby dieťa pochopilo, že sex je niečo výnimočné, čo by mali praktizovať iba s jediným človekom, a nie každý týždeň s niekým iným.

Šiestou z vecí, ktoré by sme deti mali vo vzťahu ku vzťahom naučiť, je pevnosť postoja. Každý slaboch dokáže pri vás stáť, kým svieti slnko. Spoľahlivosť, vzájomné opora, dôveryhodnosť – aký zmysel by mal vzťah bez nich? Niekedy ľudia nechápu, že najviac sa prejavia v ťažkých časoch – a že práve do nich si treba hľadať partnera. Som schopná stáť pri partnerovi za každých okolností, overila som si to v živote, preto viem, že nepotrebujem v živote človeka, ktorý pri mne pevne stáť nedokáže.

Siedmou z vecí, potrebných učiť deti, je pochopenie čo je láska. Ľudia si ju pletú so zamilovanosťou. Ak je niekto pekný a príťažlivý vzhľadom, tak sa „zamilujú“ a „skúšajú, či to vyjde“ – a tak blúdia vzťahmi s čoraz väčším pocitom sklamania. V kolobehu  Barbie a Ken. Pre mňa láska je nie o navonok peknom a príťažlivom, ale o výnimočnom, jedinečnom.

Tie pravé, osudové vzťahy majú hlboké korene a sú vyššou  a vyspelejšou úrovňou vzťahov. Preto k nim prichádzame až keď sme na vyššej úrovni vedomia, vnútorne celiství, citovo aj morálne vyspelí. Áno, konečne som začala čítať knihu Známe se celé věky,  a tak som vám z nej vetu zacitovala. Ako som čítanie odsúvala, tak teraz cítim dôležitosť toho, že ju čítam. Skláňam hlavu s pokorou – máš pravdu, Zámer sveta, ako vždy. Je jedno, ako si to nazveme – strach, nedôvera či akokoľvek inak – pri pätení sa tomu, k čomu nás vedie, vždy máme v pozadí nepokoru „ja to chcem riadiť“.

Napadá mi, že až keď sme schopní hlbokej dôvery voči Zámeru sveta, sme schopní takého hlbokého odovzdania sa v pravom vzťahu. Dlho trvá, kým to pochopíme, že takému vzťahu predchádza naše „bielenie“ – a ešte dlhšie trvá, kým sa k tomu dopracujeme. Lebo niekedy k vlastnému čisteniu kráčame, inokedy sa plazíme, občas i prešľapujeme na mieste. A myslím, že ani presne nechápeme, kedy pokročíme na vyšší schodík – lebo tá hranica nie je o našej dokonalosti. Som si istá, že i v pravom vzťahu prebieha náš rast ďalej, len iným spôsobom – neubližujúco, ale vzájomne podporujúco, preto je tá zrelosť oboch partnerov dôležitá.

Možno keby nás učili tieto veci v školách, dokázali by sme toho pravého partnera nájsť bez preliezania nepravými vzťahmi. A možno nie, ktovie.

Hm, a možno by bolo výstižnejšie, keby bola dúha symbolom pravého partnestva,

Elena

P. S.:  A tak uvažujeme, kde začína a kde končí, čo spája…

Fotka je moja, pravdaže

K diskusii  mirius, palenque  Dúha patrí všetkým,  To ako keby si tradičné rodiny dali teraz ako symbol slnko. A všetci by sme museli akceptovať, že to je ich symbol.  Nielen LGBTQ+, ale všetky spolky by si mali voliť nie takéto všeobecné, všetkým patriace predmety ako svoje symboly. A rozhodne sa necítim netolerantná preto, že sa nebudem tváriť, že pre mňa osoba ženského pohlavia cítiaca sa ako chlap nie je chlap.