otvorene

Viete aký bol včerajší deň? Deň vďačnosti v rámci medzinárodných dní.

V záplave politických šarvátok tento deň zanikol. A myslím si, že aj bez nich by u nás ani pes po ňom neštekol. Vďačnosť sa skrátka nenosí. Málokedy si uvedomíme v dnešnej supermodernej a superkonzumnej spoločnosti, že byť vďačný je niečo  pre nás dôležité.

V tom bláznivom kolobehu života dnešnej spoločnosti je vďačnosť akousi hranicou, ktorá by nás mohla zastaviť, vymaniť z toho nekonečného kolotoča. Chceme viac, ešte viac a ešte viac, viac, viac. Ibaže viac a viac a viac je z môjho pohľadu zlá méta. A nielen preto, že nevyužité zdroje sú plytvaním, že nimi drancujeme Zem. Ale tiež preto, že sa branie viac  a viac a viac u jedných stáva hranicou dávať viac a viac a viac u druhých. Lenže prílišné dávanie dávajúcich vyčerpáva.

Čítala som predvčerom článok v linku o smrti ženy, ktorá pomáhala príliš sebaobetavo

https://regiony.zoznam.sk/foto-desiva-tragedia-radka-pomahala-kazdemu-necakane-skocila-pod-vlak-preco-to-spravila-sokujuce-slova-kamaratky/

Súcit s ňou mi víril hlavou celým ránom. Možno pre tú podobnosť, že som fungovala príliš obetavo  i ja počas dlhých rokov. Rozumiem koľko síl to človeku odčerpáva, a niekedy neustojí to tliachanie ako máme byť ľudskí a pomáhať a pomáhať a pomáhať. Je podľa mňa dôležité nájsť si zdravú hranicu obetavosti  a nebrať zodpovednosť za iných na seba.

Ak hovoríme o vďačnosti, som vďačná Zámeru sveta, že mi ukázal nezdravosť mojej hranice. Som ľudská a súcitná, ale dnes pomáham tým, ktorí moju pomoc naozaj potrebujú, a nielen zneužívajú.

Som vďačná Zámeru sveta i za ťažké časy. Nebola som ani deň bez práce  a pracujem odborne, no napriek tomu som zažila situácie, kedy som sa musela maximálne uskromniť, aby deti mali  potrebné – pokladám to dnes za cennú skúsenosť. Rovnako si cením aj poznanie, že nemá význam byť v polovzťahu alebo štvrťvzťahu – ak do vzťahu dávam 105 %, tak potrebujem človeka rovnako dávajúceho. Dokážem stáť pevne a spoľahlivo, a dnes chápem cennosť vernosti. Ak pri nás niekto nestojí pevne, nie je to jeho miesto. Nie je nič viac cenné ako schopnosť „byť ako mesiac“ – sprevádzať nás temnotou, stáť pri nás pevne v zlých časoch. Ak nám Zámer sveta takého žloveka dovedie do života, potom je to veľmi cenný  dar.

Keď mám v kolobehu dňa chvíľu času v podvečere a dívam sa na balkóne na oblaky, cítim hlboký pocit vďačnosti za okamihy dňa. Tak veľa vecí v našom živote nie je samozrejmých, aj keď nám pripadajú samozrejmé. Ak sa začneme dívať na veci vďačnými očami, prekope to náš život od základu – vidíme tie nesamozrejmé samozrejmosti. Sme schopní si zadefinovať úspech úplne inak ako tí, ktorí sa cítia úspešní a ženú sa za úspechom.

Vďačnosť je zázračným liekom. A nepotrebuje slová. Mne prináša dôveru k Zámeru sveta. Veru, jeden Deň vďačnosti je v roku málo, pokojne môžeme tento deň sláviť každý deň v roku…

Elena