otvorene

Výsledky žiakov sú národnou tragédiou a hanbou – takéto vyjadrenia znejú, lebo  v ôsmom cykle medzinárodného porovnávania PISA slovenskí žiaci dosiahli podpriemerné výsledky vo vedomostiach.

Popisuje to článok v linku

https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/691245-epidemia-nezaujmu-slovenskemu-skolstvu-blika-cervena-za-narodnou-tragediou-je-niekolko-pricin/

testovanie PISA prebieha v trojročných cykloch a ako stále domény sa skúmajú tri oblasti – matematická, čitateľská a prírodovedná. Slovenskí žiaci získali vo všetkých troch oblastiach výrazne nižšie skóre v porovnaní s predchádzajúcim obdobím.

Ako príčinu covid a vplyv rodinného zázemia u detí zo sociálne slabších rodín vidia podaktorí, Ja celkom tak nie.

Lebo rodinné zázemie u detí zo sociálne znevýhodneného prostredia pôsobí dlhodobo negatívne – vzdelanie nie je hodnotou – ale zasa kedysi pri Monitore  jedného z mojich detí spolužiačka  z takéhoto prostredia, v škole minimálne pobývajúca,  náhodou do školy prišla a natipovala výsledky prekvapivo v prvej tretine výsledkov triedy. Nie je to, pravdaže, spôsob na riešenie ťažkostí všetkých takýchto detí a ani výsledky všetkých žiakov nie sú dosiahnuté náhodným tipovaním. Príčin výsledku ale vidím viacero.

V prvom rade  – ryba smrdí od hlavy. Reformuje sa a reformuje slovenské školstvo, však asi nič sa toľko nereformuje u nás ako školstvo. Čo minister, to reforma – jedna mieri na sever, s ďalšou zahneme na juhovýchod – a tak by už bolo načase, aby nejaká reforma  bola celospoločenským konsenzom a pretrvala by volebné obdobie a podenkový život jedného ministra školstva.

Analýzu nedocenenia platového a personálny deficit v školstve opisovať nejdem, škoda času, je to problém fakt dlhodobý. Lenže je u nás typický aj pre iné oblasti ako zdravotníctvo a sociálne služby.

Zato ale poviem, že hlavným dôvodom neutešeného výkonového stavu v školstve u nás je podľa mňa to, že sú merané len výkonové parametre.  A že práve na ne sa zameriavame aj filozofiou školstva a spoločnosti ako celku. Ako úspešného a dokonca aj ako šťastného hodnotíme toho, kto podáva výkon, dosahuje postavenie, má prachy. Ibaže je to tak?

 Viem pracovať workoholicky, ale už nechcem. Dnes viem, aké je dôležité robiť veci, pre nás zmysluplné a nepredať sa systému. Nie som sama – dočítate sa o príbehoch manažérov, ktorí poctivo dreli, no v jednej chvíli sa vykašľali na formálny úspech a otočili svoj život úplne inak, z pohľadu iných podivne a nezmysluplne. A nie je to len fenomén dnešnej doby – opakovane spomínam v blogu Chan -šana, ktorý sa vzdal vrcholných pôct na cisárskom dvore a odišiel písať básne na skaly. Ja som si kedysi kúpila náhodou túto knihu a dnes viem, že to náhodné nebolo.

O Chan-Šanovi vyšla aj kniha Básně z ledové hory. Jedna z jeho básní hovorí, ako sa mu nejaký profesor vysmieval, že má vo veršoch chyby a že pri ich písaní nepostupuje podľa odborných zásad, používa len obyčajné slová. Jeho odpoveď bola, že i on sa smeje na veršovaní profesora, lebo je to akoby slepý písal o slnku… 

Myslím, že presne tak deti učíme, a presne tak aj definujeme a meriame výsledky ich úspešnosti. Mali by sme deti učiť dať zmysluplnosť každému svojmu dňu, byť šťastní a zodpovední. Aby z nich vyrástli čestní a láskaví ľudia.

Psychológ Rogers vyhlásil, že sme vzdelaní, ale zlí, a rozhodne nepreháňal. Čím viac vedomostí deťom nalievame, tým viac problémov sa nám v prostredí školy črtá. A zďaleka nie iba výkonových. Deti u nás v súčasnosti nemajú jasné hranice etického správania. Spolužiaka odhodlávajúceho sa samovraždiť pokrikovaním doženú ku skoku smrti, a ešte si ho aj natáčajú. Nalákajú jedenásťročné dievča so sebou, opijú ju a potom video polonahej hádžú na sociálne siete. Takto by sme mohli pokračovať hodne dlho. Nie ste natoľko naivní, aby ste si mysleli, že sebapoškodzujú sa iba psychopatické pošahanci v nejakej telegrafovej skupine 8884, však? Sebapoškodzovanie, šikana a mäkké drogy sa objavujú  – no nebuďme pesimisti – na mnohých školách u nás.

Prevenciou nemožno v rámci riešenia problémov s drogami nazvať behanie psovoda a odhaľovanie drog v osobných veciach študentov. Nehovoriac o efektivita jedného psovoda so psom na celý kraj, kontrolovať deťom z hľadiska výskytu drog veci „ako prevenciu proti braniu drog“ je rovnako efektívne ako lustrovať promiskuitnému partnerovi mobil a čakať, že ho to dovedie ku vernosti. Pri chlapovi vyhľadávajúcom známosti s inými ženami je dôležité chápať, že toto nie je partner pre život – ak ho človek nechce stráviť plačom a vypisovaním o svojom zúfalom osude na stránkach ako Priznania žien. Správnou cestou je nájsť si partnera, ktorý je dostatočne zrelý, aby chápal dôležitosť vernosti pre vzťah. Deti experimentujúce s drogami vymeniť nemôžeme, ale môžeme zmeniť vzory, ktoré im predkladáme. Som presvedčená, že podobne ako alkohol ani mäkké drogy nie sú správnou cestou a že zrelý človek nepotrebuje barličky v takejto podobe. Deťom ale nijako nepomôže kázanie o nezmyselnosti alkoholu a drog v ich živote, na to musia prísť samé. Dôležité je ukázať im zmysluplnú cestu k zrelosti.

Zrelosť je cesta k životnej pokore, vďačnosti a láskavosti. Štveráme sa tým smerom celoživotne – a to, čo nás preškoľuje nie sú veci ako čítanie s porozumením či matematika, ale ťažké životné situácie. V jednej chvíli, keď sa popri bolesti dokážeme aspoň trochu nadýchnuť, uvedomíme si ako nás ťažké časy menia. Že niet lepšej školy, a nakoniec sme im schopní byť vďační. Ak budeme deti viesť ku pokore a vďačnosti, umožníme im prežiť ťažké časy oveľa ľahšie. Lebo každý z nás má v živote všeličo, za čo môže povedať osudu „ďakujem“. Pomáha nám to zmieriť sa s tým, čo nemáme a nepachtiť sa za kadečím bezhlavo.

Mohli by sme dlho spomínať, ako putovať k zrelosti – v kontexte tejto témy chcem povedať jedno – že na vine zlých výsledkov žiakov sme na vine my, lebo úspešnosť meriame iba formálnymi parametrami. Nič nám to nehovorí o tom, ako bola či nebola u detí rozvinutá v škole empatia, láskavosť, obetavosť a zodpovednosť, pocit šťastia a zmysluplnosti. Hoci určite by to bolo viac na prospech im aj nám všetkým, ako ich schopnosť skvelých matematických analýz.

Verte, že ani by nebolo potrebné tak závratne veľa zmien na začiatok. Stačilo by vybudovať v školách miesta starostlivosti – deti by sa pod dohľadom učiteľa (nenechávať ich samé!) učili starať o zvieratká z útulku, ktoré by škola chovala a o rastlinky, ktoré by pestovala v školskej záhradke. Deti by porozumeli, že starostlivosť je deň za dňom, nie iba sem-tam, keď sa mi chce,  ale stále. Aj že zodpovednosť nie je jednoduchá, ale veľmi dôležitá. Videli by, ako ich láskavý a starostlivý prístup buduje dôveru, aby to raz vedeli aplikovať aj vo výchove u svojich detí.

A tiež by pomohlo, keby deti raz týždenne chodili do domovov dôchodcov, aby sa upevnilo medzigeneračné prepojenie – odovzdávali by sa príbehy tých, ktoré prežili život v inej dobe a ich životné skúsenosti. Deti by sa od babičiek v domove naučili ako robiť šišky či ich tajný recept na najlepšiu polievku s krúpkami, ako vyšívať či od dedkov robiť dobré domáce klobásy, vyrezávať z dreva, či aspoň pritlkať klince. Určite by im takáto hodina bola na prospech viac ako tretia hodina telocviku. Museli by ale vidieť  zhodný prístup aj v spoločnosti – ak tu niekto tliacha tak ako progresívci, že starí dôchodkami ohrozujú mladých, tak by mala byť taká strana postavená mimo zákon a hlásatelia takýchto myšlienok trestne stíhaní – lebo rozhodne idú proti spoločenskému dobru, ktorým je medzigeneračná kontinuita a súdržnosť.

Vyžadovalo by si to, pravdaže, mať jasné a pevné morálne hodnoty spoločnosti. Ibaže naozaj ich má spoločnosť, v ktorej hovoríme o tom, že je normálne podvádzať a byť neverný, oceňujeme ako úspešného človeka podvodníka a za elity národa sú označované pačmagy, ktoré by mali posedávať niekde v čakárni u psychiatra? Keď sa pozrieme aké nechutnosti sa prevláčajú médiami – kadejaké šou s otrasným správaním aktérov – a to už nehovorím o tom, že nejakí ľudia u nás to aj sledujú v televízii, tak treba uvažovať o tom, čo deťom prezentujeme. Podobne  sa nám vyrojili kadejakí youtuberi a influenceri a ďalšie typy, ktorým poctivá práca nevonia, chcú pohodlne zbohatnúť a potĺkajú sa ako „celebrity“ kdekade.

Naozaj si myslíte, že na toto nám pomôže akékoľvek preškoľovanie učiteľov?

Učitelia by potrebovali v prístupe k deťom v niečom preškoliť, iste. Môžem tomu venovať jeden blog – tak nabudúce k tomu niečo dám.

Tému PISA a jej výsledky u nás uzavrime tým, že veru, ak by sme rozvíjali deti v našich školách a spoločnosti celkovo na láskavých a zodpovedných ľudí a merali by sme tento ich rozvoj, neplakala by som ani nad posledným miestom slovenských žiakov v PISA.

Elena

K diskusii  lavida  Pár medializovaných prípadov… A to ešte keby sme medializovali tie ďalšie, nemedializované…  Od hodnôt a noriem spoločnosti sa odvíjajú a tie väčšinové – rodinné a individuálne pre mnohých.

A ako filozof určite poznáš buddhovský paradox o rybách, takže asi tak.

anysta Tá veta nezdôrazňuje moju veľkoleposť, ale uvádza osobný názor. Inak ďakujem.