Životom nás sprevádzajú občas aj ilúzie.
Dodáva nám pevnú pôdu pod nohami, ak niektorú zo svojich ilúzií pochopíme. Niektorí hovoria, že nás to robí silnejšími, ale ja v dimenzii sily neuvažujem. Netúžim byť silná a silnejšia a ešte silnejšia – predstavujem si ako takí „stále silnejší“ vlečú či tlačia pred sebou čoraz ťažšie bremeno ako chrobák hovnivál guľočku. Nerobí mi problém priznať sa k slabosti – „pozri, toto je pre mňa ťažké“.
Jednou z našich ilúzií je podľa mňa predstava, ako máme ľuďom dávať druhé a x-té šance. Táto téma sa ku mne v posledných dvoch dňoch vracia v rôznych verziách, a tak som sa rozhodla jej venovať pozornosť.
U mňa má každý jednu šancu – ak sa voči mne zachová nečestne a zámerne ubližujúco, potom mi je jasné, že ku mne úctu nemá a na mojej dôvere mu nezáleží. Tam dávam bodku.
Obvykle si opakované šance spájame s partnerskými vzťahmi. Včera sa téma vynorila v skupine funkčnej mágie, kde pani hľadala spôsob, aby sa k nej vrátil bývalý partner. Nepokoru nápadu ako meniť osud nejakým magickým vekslovaním ani neriešim – pozriem sa len na praktickú stránku veci. Nuž, ak niekto odišiel, má na to podľa mňa osud dôvod – a a určite ho skôr či neskôr pochopíme. Ak odchádzam zo vzťahu ja, viem prečo – konám po zrelej úvahe a premyslene. Som partnersky stabilná, vzťah by mal podľa mňa byť iba jediný a trvať navždy, takže som robila pre jeho udržanie veľa – môj odchod je preto definitívny. Konanie v štýle „nefunguje to, ale idem si to zopakovať“ nemá nič spoločné s láskou a je len nepochopením životnej lekcie. Dávanie opakovaných šancí sme schopní uťať až vtedy, keď máme dostatok sebaúcty.
Ale je celý rad ďalších životných udalostí, kedy musíme uvažovať, či nie je druhá šanca iba ilúziou a omylom. Včera ku mne priplával príbeh opäť z radu našich ľudsky a ohľaduplne orientovaných oslavovačov, ktorí sa tak domáhajú tolerancie iných. Ako píše článok v linku, psíkovi hodil úmyselne nejaký magor v Česku petardu – vyhodil mu ju z auta cez plot – a psíkovi roztrhala čelusť
Je to príbeh, o ktorom som presvedčená, že druhú šancu páchateľovi treba dať jedine tak, že petardu strčia do huby jemu.
A ďalšia z verzií nekonečného príbehu druhých šancí pláva dnešným ránom. V článku v linku v dnešnom ráne sa vraciame aj k prípadu v Česku týraného psíka
Študent medicíny v Plzni Martin Švec týral psíka a robil na ňom kadejaké pokusy pol roka – dával mu kadejaké lieky, spôsoboval mu bolesť a utrpenie, správal sa surovo a trýznivo. Spôsobil mu trvalé následky. Psík prežil len vďaka tomu, že zasiahla rodina vydareného medika a psíka odviezli ku veterinárke, ktorá ho nahlásila polícii. Tá sa v článku v linku vyjadrila, že psíka doslova zmrzačil
Vyšetrovanie sa vlieklo 3 a pol roka, konečne bol odsúdený, dostal 18 mesiacov podmienku so skúšobnou dobou dva roky a zákaz chovať zvieratá na 5 rokov. Odvolal sa, takže rozsudok nie je ešte právoplatný.
Páchateľ sa domáha „druhej šance“ a chce, aby mu psíka vrátili. Psa už by nemal určite dostať podľa mňa. K svojmu konaniu je páchateľ nekritický, psíka vraj miluje a má jeho fotku na svojom stolíku. No k tomu mi napadá, že i niektorí masoví vrahovia mali fotkami svojich obetí a článkami o nich olepené svoje kuťochy. Musíme skrátka realisticky hodnotiť, čo svedčí alebo nesvedčí o láske.
Kladiem si v rámci témy druhej šance aj otázku, či by vôbec mal taký človek vyštudovať medicínu – chcel by niekto z vás, aby sa Vaše dieťa dostalo do starostlivosti takého lekára niekedy? Však je zjavne ujetý. Článok píše dokonca, že u soudu přiznal, že se léčí na psychiatrii a že v době, kdy měl Artuše u sebe, měl psychické problémy a bral drogy, kokain a pervitin.
Zrejme aj doštudoval medzitým, lebo prípad sa stal v roku 2021 a bol v piatom ročníku – ako píše článok v linku
No čo, dali by ste takému lekárovi „druhú šancu“ a nechali ho starať sa o Vaše dieťa alebo o Vašu mamu v nemocnici trebárs? Ja nie.
Téma je ale ďaleko širšia – budem v nej pokračovať i v budúcom blogu.
Elena
Celá debata | RSS tejto debaty