otvorene

7.1. by Ivko mal 38 rokov, napísala smutne v noci Olinka. Ivan bol jej syn – a prešla ako jedna z prvých mám Otvoreného listu premiérovi so mnou cestu za spravodlivosťou pre svojho syna

https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2018/06/06/fukanie-do-pupav-2-treti-a-posledny-otvoreny-list-premierovi/

Informatik Ivan. Milujúci syn, manžel, otec.

Zostali po ňom dve maličké deti, dnes už pomaly slečny – čas plynie. No bolesť, bolesť zo straty syna Ivkovu mamu sprevádza na každom kroku. Mal by zajtra 38 rokov – teda keby ho ako 29-ročného nepripravili o život v nitrianskej nemocnici závažným pochybením v poskytovanej zdravotnej starostlivosti pri banálnom zákroku na uchu. Je to potvrdené aj právoplatným rozsudkom, rodina dostala finančné odškodnenie. Ale nijaké peniaze na svete vám nenahradia blízkeho človeka, o ktorého ste prišli.

Písala som o Ivovi opakovane v blogu tu https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2021/08/02/fuuuha-8/

a aj tu  https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2020/09/08/je-to-tak-4/

Vraciame sa v spomienkach k našim blízkym. a najmä výročia a sviatky sú boľavé.

Uvažovala som potom v nadráne ako ľudia rôznym spôsobom čelia strate a smútia. Niekto deň za dňom spomína a chodí na cintorín, iný nič nezmení v byte, z ktorého blízky navždy odišiel, ďalší zasa dusí žiaľ v sebe a vážne ochorie. Krásne to vystihla ďalšia z mamičiek Otvoreného listu premiérovi, Janka, príbehom o tom, ako ju pár rokov po smrti mladšej dcéry Dianky v dôsledku závažného pochybenia lekárov jej staršia dcéra poprosila, aby opäť „bola farebná a mala vlasy“. Rozumiem jej, aj ja som si po celé roky dávala vlasy takmer vyholiť, a keď som si po viac ako dvoch rokoch od synovej smrti obliekla modré tričko, mala som taký silný pocit viny, že som odstránlla zo svojho šatníka moje obľúbené žlté tričká, aj všetky ostatné farebné veci, lebo som mala pocit, že ich nikdy nebudem môcť nosiť.

Siahla som po mojom vianočnom darčeku – knihe Stínejte své draky soucitně. Napísal ju terapeut – otec dcéry, ktorá spáchala samovraždu. V knihe popisuje vlastnú cestu, ako sa s tým vyrovnával.

Otvorila som ju náhodne na začiatok – a hovorí, že  nemôžeme si myslieť, že náš život bude iba pohodlný, zábavný a šťastný. Ach, presne o tom som písala nedávno v blogu Svetlo v nás 5. Trvá dlho, kým pochopíme a prijmeme, ako nás situácie silných strát tlačia k zmene a kým začneme vnímať aj ich skryté požehnanie. Nechceli sme prežiť nič také zničujúce, no táto životná skúsenosť nás zároveň vedie byť úprimnejší k sebe a pochopiť svoje životné poslanie.

V knihe je príbeh o tom, ako kráľ žiadal mudrca o požehnanie. Ten mu venoval prsteň s nápisom Dedo zomrie. Otec zomrie. Syn zomrie. Kráľ sa rozzúril, že čo je to za požehnanie. Mudrc mu odpovedal, že požehnaním pre človeka v živote je, ak sa tieto veci v živote udejú v prirodzenom poradí.

Nie nadarmo sa hovorí, že smrť dieťaťa je najväčšou zo strát v živote.

Elena

K diskusii lavida No ja v tom vidím veľký rozdiel – lebo v prípade závažného pochybenia lekára tento nedodržal odborne známy správny postup – tam je to ako nesprávne potvrdené znalecky aj zo strany úradu pre dohľad. U postupu politika máš vždy alternatívne pohľady, či to je alebo nie  je správna cesta. A tiež pri zavinení pochybenia lekárom ide o pochybenie konkrétneho lekára popri systémovom pochybení (nedoškolenosť, vyčerpanosť službami, atď.), ale o politika ide o všeobecnú zodpovednosť, on osobne nikoho smrť priamo nezavinil.