otvorene

Smrť psychológa Radima Ptáčka rozvírila diskusie.

Mňa v prvom rade zaujalo, že pani, ktorej sa s niečím zdôveroval a ona to po jeho smrti vyvesila na sociálne siete, sa označuje ako jeho kamarátka. Moja definícia kamarátstva je teda o dosť iná – a ak sa mi s niečím zdôveríte, nevykvačujem to po sociálnych sieťach.

Médiá spustili viac či menej nevydarené analýzy o jeho čine. Prepájajú samovraždy s duševným ochorením – nie je to rozhodne pravda, existujú aj samovraždy bilančné napríklad, ktoré sú realizované po zrelej úvahe a ktoré absolútne nemožno spájať s narušením duševného zdravia. Pravdou ale je, že duševné zdravie akosi chátra. Stačí sa pozrieť na to, čo podaktorí ľudia stvárajú – občas o tom v blogu píšem, lebo sa nechcem mlčky prizerať zlu.

V  Ptáčkovom odkaze aj v článkoch sa objavuje ako dôležitá téma vzťahov.  Prepája sa v širšom kontexte s izoláciou, ktorá v dnešnej spoločnosti je typická, a ktorá podľa mňa začala rozbitím viacgeneračných rodín. Vzťahy sú podľa mňa podstatné tam, kde sa cítite ako koliesko funkčného mechanizmu, kde je blízkosť a vzájomnosť. Život s ľudmi, ktorí vám klamú, manipulujú a využívajú, nemá význam.

Niektorí otázku duševného zdravia spájajú so silou osobnosti. Skutočne silný človek nepotrebuje uvažovať o svojej sile, a pokojne sa prizná, že je slabý. Lebo dobrý a zmysluplný život nemusí byť jednoduchý a vystavuje nás kadejakým skúškam. Možno také „nebát se a nekrást“ je krédo pre dobrý a zmysluplný život.

Podaktorí vypisujú, že ak už psychológ si nedokáže pomôcť, čo potom oni sami. Nuž, je azda vodič – profesionál imúnny voči nehodám na cestách? Nekúpi si azda predavačka nijaké nekvalitné tovary? Naučí sa azda učiteľ všetko a nič nezabudne? V rámci pripravovanej celodennej prednášky práve uvažujem o „tlaku expertnosti“ – ak ideme niekam prednášať, očakávajú že sme experti a poradíme im, ako niektoré veci zvládnuť a urobiť. A tak si niektoré úspechy prikrášlime, iné rovno vymyslíme  či opíšeme z internetu. Podľa mňa je ozajstný expert schopný hovoriť o svojich neúspechoch, o prípadoch, v ktorých mu to nevyšlo a čo potom urobil. Lebo ak ľudia nasávajú žiarivé príklady vašej expertnosti, odchádzajú po prednáške s predstavou, že „to dajú tak úžasne ako vy“. A potom príde prax – a bum, nič. Nepozorne som počúvala? Neuniklo mi niečo pri písaní poznámok? A tak čítajú dookola poznámky z prednášky, aj od kolegyne si ich požičajú, aby ich doplnili – a bum, nič. Potom si povedia – ach, nejde mi to tak úžasne ako tomu expertovi, len nech na to nikto nepríde, že ja som taká nemožná, A nakoniec, keď prípad k úspechu jednoducho nesmeruje, hodia rukou „je to beznádejný prípad, tomu už ani svätená voda nepomôže“…

Tlak expertnosti je skrátka silný, a núti ľudí pôsobiť úspešne. Prezradím vám, že ak chcem človeka spoznať naozaj, jedna z mojich prvých otázok je „povedz mi, čo robíš vo chvíľach, keď sa ti nedarí a ako zvládaš neúspech“.  Ľudia si často nedokážu priznať chybu  – hoci práve to nás podľa mňa posúva dopredu.

Tlak profesie psychológa je, že by mal iným pomáhať. Ibaže čas a energia majú svoje limity. Vstávate v skorom ráne, aby ste sa trepali do práce, ešte nevyspatý z pár hodín spánku, lebo dlho do večera, alebo v noci ste dorábali veci, ktoré potrebujete do práce dnes. Tlak povinností a zodpovedností tlačí a tlačí. Ako dlho asi trvá, kým taký kolotoč chronifikuje únavu?

Druhá z mojich otázok preto je „povedz mi, či si schopný hodiť za hlavu úspech a čo  budeš robiť bez neho“.

Prííbehy vrcholových manažérov, ktorí sa vzdali postov a odišli robiť niečo úplne iné  – ako chovať kravy či pestovať si v záhradke paradajky –  nie sú cestou ich zlyhania. Ostatní nechápu, ale oni majú jasno. Opakovane somv blogu písala o Chan- Šanovi, ktorý mal kedysi na cisárskom dvere vrcholné miesto a pocty – a vzdal sa všetkého, odišiel písať básne na skaly. Napríklad tu ho spomínam

https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2023/08/27/zazracnenie-11/

či tu

https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2020/02/19/odpovede-9-roviny-stastia/

kde som spomenula aj ďalšie moje blogy o ňom. Keď som si tie blogy teraz spätne na chvíľu pozrela, rezonujú v nich veci k dnešnej téme.

Je to otázka ľudského šťastia napríklad – kedy sa cítite pohodovo a radostne. Ja sa tak cítim teraz pri upratovanía pivníc. Dve z troch  pivníc som upratala ľahko, z tej tretej, veľkej už pár dní triedim veci.  Vynášam tašky a vrecia na lavičku k bytovke, ktorá vrhá príjemný tieň v slnkom prežiarenom dni.  Poviem vám, ani pobyt v tme si za draho nemusíte kupovať, ak máte dobre napratanú pivnicu, do ktorej ste roky zvláčali kadečo potrebné aj nepotrebné. Tri dni som nadrobno trhala papiere a odborné materiály, ktoré som nahromadila počas rokov práce – tu a teraz som si užívala bez akýchkoľvek myšlienok.

Je to aj otázka zmysluplnosti života. A tretia z mojich otázok, ktorá mi ukazuje, či človek môže prekročiť hranicu môjho sveta, je „povedz mi, nakoľko si schopný byť pravdivý ku mne a k sebe“.  Pravdivosť si niekedy ľudia mýlia s neomalenosťou, a rozhodne neznamená vykladať druhému zraňujúce veci. Pravdivosť je hlboká blízkosť a natoľko intenzívna súcitnosť, že sa toho druhého snažíte nezraňovať. Prezradím vám, že ak niekto vykladá ako bude stáť pri vás pevne, odkráčajte od neho rýchlo – lebo človek naozaj pri vás schopný stáť pevne nepotrebuje také veci riešiť, pokladá ich za samozrejmé.

A veľmi dôležitou časťou tejto tretej otázky je aj  súcit so sebou. Je otázkou našich hraníc. Nemusím pomáhať každému a ani chcieť každému pomáhať. V rámci súcitu so sebou môžem otvorene hovoriť o tom, čo sa mi nepáči na správaní iných, čo mi ubližuje. Je to jasné nastavenie hranice – toto nie som ochotná tolerovať, prehliadať, chápať a ani znášať, toto nechcem robiť, takto nechcem fungovať. Súcit so sebou znamená kopať aj za seba, a nielen za iných. Ak mám súcit so sebou, doprajem si oddych a občas pre seba urobím aj nejakú pochabosť. Plním si aspoň niektoré svoje sny. A nenechám vo svojom živote ľudí, ktorí sa voči mne správajú nečestne, nezodpovedne a zraňujúco.

Myslím, že práve tlak na súcit  je našou veľkou slabinou. Lebo spoločnosť nás tlačí „byť súcitný“  a robiť neskutočne veľa pre ľudí, ktorí sami pre seba nerobia nič. O koľko menej by sme my sami museli pracovať, keby sme neživili kriminálnikov a kadejakých nezodpovedne sa správajúcich ľudí, či dlhodobo nezamestnaných s ich rodinami. O toľko viac času by sme mohli žiť vlastný život a nevyčerpať sa drinou.

Samozrejme dobrými sprievodcami na životnej ceste, aby sme si uchovali duševné zdravie – sú

nádej, pretože s ňou kráčame aj napriek strachu,

pokora, pretože s ňou vidíme v živote najviac,

láska, lebo je najväčšou silou vesmíru a jediná pretrvá veky…

Elena