otvorene

Na predchádzajúci blog nadviažem.

Stlačíme gombík – vypneme telku – a problém zmizol z nášho pohodlného sveta, plného konzumu.  Už nevidíme bolesť a zlo, neprekáža nám, že niekoho devalvujú a nivočia, čo nás po tom, veď my predsa chceme svoje pohodlie.

Nie, túto hru s vami nehrám.

Nechcem sa ľahostajne prizerať darebáčinám – prezradím vám, že i predvčerom  večer som poslala verejnému ochrancovi práv podnet o situácii v Šaštíne, za mentálne postihnutú pani v hroznom stave, ktorú jej okolie „nevidí“. Nepoznám ju osobne, pravdaže, no jej príbeh som objavila v mačkárskej skupine. Mňa to stojí 5 minút času – a jej to môže pomôcť k dôstojnejšiemu životu namiesto živorenia. Ľudia niekedy pohoršene vypisujú celé hodiny po fb namiesto aby obetovali pár minút na vyriešenie veci efektívne.

Už roky mám na fb jednu indiánsku báseň, ktorá vyjadruje to, čomu v živote verím. Byť schopný stáť v ohni – dnes chápem, aké je to dôležité. Keby som sa vrátila na začiatok života a znovu volila životného partnera, nikdy by som si nevybrala človeka, ktorý nedokáže stáť v ohni. Ľahostajne prejde okolo strateného mačiatka na ulici. Povie „prečo by som to robil ja, však ani iní nie“. Vidí iba seba a svoje pohodlie, nedokáže rozsievať kvapky dobra.

Kedysi mi k Vianociam poslal pozdrav môj školiteľ z eriksonovskej hypnózy, grafológie a kadečoho ďalšieho. Znel „nech tvoj pohyb z pokoja vychádza, a nie k nemu smeruje“. Môj pohyb vychádza z pokoja – nech vás nemýli, že o sebe niekedy napíšem, že som drak. Nie je to o zúrivom revolucionárstve, hodne ľudí ide nepohodou, horia iba s hnevom – a tak nevytvoria nič zmysluplné. Neznášam krik a konflikty, pre mňa je dôležitá pohoda a pokoj, ak mi niekto ublíži, tak ticho odídem. Ako drak plameňmi čistím cestu a robím výkopy za dobro. Myslím, že vedieť horieť s pokojom a radosťou obohacuje náš život. Pre mňa je príkladom takého „ohnivého“ správania Chan-Šan – písala som o ňom kedysi v blogu. Bol hodnostárom na dvore čínskeho cisára pred tisícmi rokov – a potom sa vzdal všetkých pôct a odišiel do pohoria Chan-Šan a písal básne na skaly.

Môj pohyb vychádza z pokoja, ale nesmeruje k nemu. Je dosť vecí, ktoré robím s vnútorným nadšením a dokážem pre ne horieť. Včera som si tak zakladala do zakladača recepty na polievky, lebo raz plánujem písať kuchársku knihu. Píšem to pobavene, lebo raz o mne najstaršie dieťa napísalo do akejsi súťaže príbeh – o vedkyni, ktorej sa po získaní Nobelovej ceny pýtali na ďalšie plány, a povedala, že sa chce ísť napiť vody zo studničky a napísať kuchársku knihu. Príbeh trochu s nadsádzkou, pravdaže, nedostala som vtedy nobelovku, len vyznamenanie v práci – ale tú kuchársku knihu napísať vážne chcem. A aby ste mi uverili – jedli ste už niekedy polievku zo zeleru a jabĺk? Že nie? No tak to by ste mali čím skôr napraviť – je úžasná, ja som ju varila predvčerom…

V živote je to tak, že máme malé sny, stredne veľké sny a veľké sny. Pre mňa malé sny sú veľké – ako dovliecť si z Revúcej dyňu. Alebo zohnať u nás hruškový džús. Stredne veľké – to je tá kuchárska kniha, dopísanie tej odbornej, rozpísanej knihy, tých mám kopu. V snívaní a vymýšľaní projektov som majster. A potom sú, pravdaže aj veľké sny – nad tými nedumám celé dni, sú kdesi v rezerve zatiaľ – pre mňa je to veľká záhrada, v ktorej by som všetko vybudovala vlastnoručne, do posledného detailu. No tak pre tú by som horela nadšením. Aj veľký projekt z poslania, pravdaže, keby sa veci poskladali správne. Ale to je o najvyššom potenciáli, a dvojplamennom.

Na ktorý kašleš, zasyčal Zámer sveta, aby mi pripomenul, že sľubovanú knihu Známe se celé věky som ešte ani neotvorila. Neviem čo objavné tam mám nájsť, odpovedala som mu, ale pre mňa je najdôležitejšia čistá duša. Kedysi som hľadala človeka s čistým srdcom, a na to som už prestala veriť.

Otvor blog – povedal prísne. Dala som náhodne jeden dátumovo

https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2017/04/11/okamihy-1-krehke-ako-dych/

No a o životných snoch, ako inak. Áááá, moja stará báseň, už som sa ňu úplne zabudla. A hej – prečo bola najšťastnejšia žena na svete Šípková Ruženka, to je taký smiech cez slzy, lebo to platí stále, že by som spala a spala, no ale je to nutné robiť i v noci teraz ešte, kým dieťa študuje. Ale viem, prečo tento blog, Zámer sveta, uvedomila som si, že chceš len moje dobro, viac ako ja sama zrejme.

Otvor ešte raz blog, povedal láskavo.

Prvý v tom mesiaci, povedala som. No, k dnešnej téme, ako inak

https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2017/04/11/okamihy-1-krehke-ako-dych/

Zmúdrievame životnými skúsenosťami a  odhadzujeme od seba po ceste životom balast nezmyselných očakávaní, falošného pozlátka a neúprimných vzťahov. Nerastieme v živote  vždy a všade, sú vzťahy, v ktorých sa krivíme namiesto aby sme rástli, len aby sme prežili. S klamstvom vo vzťahoch sa dá existovať po celé roky, možno aj celoživotne, ale len existovať.  Ach, to je fakt, a trvá hodne dlho to vyrovnávanie potom. Vracajú sa občas spomienky, bolestné a desivé.

Ale odkaz Zámeru sveta v blogu pre mňa som našla hneď –  ako hovoria šamani – „nie je problémom nevidieť riešenie problému, problémom je nevidieť problém…“

Presné, ako vždy, ďakujem.

Elena