Názor sociologičky Kusej som si prečítala. Píše v článku v linku o tom, ako treba pomáhať hlavne rodinám nezamestnaných s deťmi
Žijú v otrasných podmienkach, je nepredstaviteľné, aby sa tam deti mohli pripravovať do školy. V biednych obydliach sa ľudia nemôžu ani poriadne vyspať. Ak sa majú deti sústrediť v škole a ich rodičia pracovať, musia byť oddýchnutí.
Cynicky na úvod dodám, že kvôli tým nezamestnaným rodinám sa často nemôžu vyspať ani pracujúce rodiny, ktoré žijú v ich okolí. Nepracujúce rodiny totiž po dávkach pravidelne hulákajú celé noci, však cez den sa vyspia. A mnohé aj mimo dávok, kadečo sa oslavuje, alebo sa len tak nudia asi. Pritom súhlasím s pani sociologičkou, že aby mohli pracovať, mali by oddychovať – nie žúrovať. A ani kradnúť a vraždiť po nociach, isteže.
Pani Kusá vyjadrila v tom článku názor, že všetky opatrenia by mali smerovať k tomu, aby sa podarilo zastaviť odliv kvalifikovaných ľudí z chudobou postihnutých regiónov. Práve títo ľudia by vedeli hľadať a vytvárať miestne riešenia. Potrebná je miestna znalosť, poznanie regionálnych aktérov a ich získanie pre spoluprácu.
Mala by pouvažovať, prečo ľudia z tých regionov utekajú. Nuž ja to poviem otvorene, lebo na tieto problémy dlhodobo v blogu poukazujem – bagatelizuje sa asocialita v správaní osadníkov a jej dopady na ľudí v okolí žijúcich. Lebo u nás nie je dostatočná vymožiteľnosť práva – už len v tom, ako kradnú v obchodoch, a obchody namiesto doťahovania sa s asociálmi radšej náklady prenesú do cien pre nás ostatných. Lebo ak vás okradnú, tak vám škodu neuhradia. Lebo ak nie sú trestaní dospelí za agresívne správanie, tak ho preberajú aj deti – a tak ľudia žijúci v takýchto lokalitách radšej svoje deti nechali cestovať alebo ich vozili do škôlok a škôl mimo miesto bydliska. Prečo nekoná štát – a sociológovia ako jeho odborníci – napríklad v situácii, kedy dlhodobo je situácia zlá a čoraz horšia, ako v Rudňanoch? Poukazujem na to v blogu opakovane
a je len otázkou času, kedy sa v niektorej takejto lokalite zmelie nejaký zúfalý čin, lebo niekomu tam prasknú nervy. Nie je riešením po vražde rýchlo asociálov poodsúvať potichu do basy, kde budeme luxusne živiť ich samých (náklady na deň pobytu sú v mnohých basách vyššie o dosť oproti dennej sume dôchodku pre ľudí, ktorí poctivo pracovali) a samozrejme doma budeme živiť potomstvo páchateľa, je nutné otvorene hovoriť o problémoch a nezastierať ich etnicitou namiesto asociality. Lebo hodne Rómov u nás slušne žije a pracuje, ale je potrebné oddeliť od nich tých asociálnych.
Zavedenie spádového princípu v školstve – t. j. že deti musia chodiť do školy či škôlky spádovej, aby nezostala len rómska nakoniec, ako to Drucker v tej novele školského zákona zaklincoval – znamená len donútenie mnohých ľudí k úteku z takýchto lokalít úplne a definitívne. Kam sa možno dostať pri tejto filozofii prevýchovy vzorom? Príkladom výsledku takejto filozofie v praxi bol napríklad pán Dobrovodský, ktorého rodina dlhodobo trpela susedstvom s neprispôsobivými ľuďmi. Písala som opakovane o jeho situácii v blogu, napríklad tu
nakoniec sa ju mestu podarilo vyriešiť vysťahovaním neprispôsobivých spoluobčanov.
Ja kopem za ľudí, ktorí žijú v lokalitách, kde sú tie hŕby nezamestnaných s deťmi, ako opisne nazýva pani Kusá osadníkov. Za ľudí, ktorí majú tú smolu, že žijú v lokalitách s nimi – aby som to upresnila. Lebo od stola v Bratislave sa dobre tára o tom, ako majú ľudia v susedstve osadníkov žijúci týchto ľudí socializovať svojim príkladom, úžasne s nimi spolunažívať.
Realita je však iná. Nedávny príklad z Veľkých Kapušian nám ukázal, že nafetovaný spoluobčan brutálne zavraždil pani evidentne k nemu priateľskú, lebo mu za drobné pomocné práce peniaze dávala. Podobná situácia bola pred pár rokmi v Muráni, kde tiež zavraždili starú pani vrahovia, ktorí jej chodili za peniaze pomáhať narúbať drevo na kúrenie. Vyhli by sme sa možno takým situáciám, keby obce poskytovali ľuďom za pár eur obecnú službu – nezamestnaní by chodili robiť tieto práce v rámci obecných prác a platilo by sa obecnému úradu.
Na spolunažívanie vždy treba dvoch – v lokalitách s osadami je to ale niekedy riadny problém, ako to dokladuje článok v linku
Odsúdený Jakub Horváth (39) je z miestnej osady Chminianske Jakubovany. Ľudia v obci majú problémy s osadníkmi. Vravia o nich, že sú neprispôsobiví, krádeže a výtržníctvo sú na dennom poriadku. Nie je ničím výnimočným, keď malé deti vulgárne pokrikujú na dospelé ženy. Ceny nehnuteľností v obci klesli na minimum a domy sú prakticky nepredajné. Vodiči autobusov odmietajú slúžiť na linke do tejto dediny a preto prepravná spoločnosť uvažujú o zrušení spojov.
Hovorí to žena, ktorej muža osadníci zavraždili pred rokmi. Už počas súdov si vytrpela svoje – aj vrahovi príbuzní sa jej potom vyhrážali, ale určite ich za to nikto nestíhal.
Po skutku sa jeho rodina vysmievala matke a vdove po nebohom do očí. Na súde pred pojednávacou miestnosťou im rodičia vraha vytýkali, že Marek utekal za zlodejmi a snažil sa im v krádeži psa Ronyho zabrániť. Arogancia osadníkov zašla až tak ďaleko, že vdove odkázali, aby si dávala pozor, lebo jej psa aj tak prídu ukradnúť.
A prosím pekne – do tejto rodiny vôbec zvažuje niekto vraha predčasne prepustiť. Keď som tento prípad nedávno spomenula v blogu, tak som len uviedla, že azda by ho nemali pustiť skôr do nejakého kriminálneho prostredia, a uvažovať o takom niečom len ak rodina žije poctivo, pracuje a nemá kriminálne činy vo svojich radoch počas rokov jeho pobytu v base. Som ale vytrvalá, a tak dnes už viem, že pri popisovanom správaní rodičov vraha je to zbytočné očakávať – a podľa mňa aj zbytočné uvažovať o predčasnom prepustení.
V osudnú noc sa pokúšali kradnúť vo viacerých dvoroch. Katka ich raz vyrušila a vyhnala, varovala i suseda. Vyrušení zlodeji sa však znova vrátili. Jakub smeroval ku klietke s vlčiakom Ronym.
Veru, je to ľudská tragédia, ak máte dom na mieste, kde sa rozrastie problémová populácia. Veď kto by si už len kúpil dom na takom mieste, kde ho ohrozujú, okrádajú a nakoniec ešte aj zavraždiť môžu…
Podobne je to aj v prípade, kedy dobili asociáli redaktorku, ktorú prosili o pomoc zúfalí ľudia, čo sa obávajú nielen o majetky, ale aj o svoje životy, a štát pre nich nápravu nezjednáva. Vážne niekto čaká, že takíto asociáli majú spolužitie s ostatnými ľuďmi ako dobrý vzor? Veď evidentne nie.
A tak v kontexte toho, čo viem o osadách u nás z praxe a ľuďoch žijúcich v ich okolí, uvažujem o riešení tejto situácie. Či je riešením pani sociologičkou načrtnutá predstava, ako by sme mali výdatne podporovať deti v osadách vyššími príspevkami, aby nehladovali a stavať im dookola príbytky, skladať sa donekonečna na ich pohodlný život.
Riešenie tohto problému na rozdiel od pani Kusej nevidím vo vyšších príspevkoch a sociálnych dávkach. Neznamenalo by to podľa mňa lepšie výsledky v škole ani lepšie výsledky v práci, ale akurát tak viac žúrovania po nociach, viac výjazdov polície a viac problémov a utrpenia v živote ľudí, žijúcich v susedstve takýchto nezamestnaných. Jediné východisko vidím v práci rodičov – tej našťastie máme teraz dosť.
Ak práca na východe nie je, ako pani sociologička poukazuje – hoci vláda by napríklad za tým účelom u nás mohla podporiť len investorov, ktorí by práve tam prevádzky budovali – je to iste aj výsledok toho, že investori realisticky hodnotia, ako by im tam tie davy nezamestnaných poctivo pracovali. A ako by asi so svojim podnikaním dopadli. Riešením preto môže byť mnou už dlhodobo navrhovaný postup, aby štát vozil ľudí za prácou na západné Slovensko, kde je aj pracovných príležitostí dostatok. Pokojne nech im cestu financujeme, aby tam i späť cestovali zadarmo, a šli by na týždňovky do ubytovní bývať, takže byty by na začiatok kupovať nemuseli. Ak by sa pracovne osvedčili a zarábali by, určite by sa dal vytvoriť pomocou eurofondov projekt na stavbu bytov nižšieho štandardu na podnájom rodinám, alebo aj na odkúpenie pre nich formou hypoték, tak ako to robia ostatné pracujúce rodiny.
Inak je to skrátka bludný kruh – ľudia žijúci asociálne budú plodiť potomkov, o ktorých sa nevedia dostatočne postarať, a viac ako bežná populácia, takže detí o ktoré je postarané nevhodne, u nás bude pribúdať. Ja si dlhodobo kladiem otázku, ako je možné, aby niekto, kto sa nevie postarať ani o tri svoje deti a umiestnia ich niekde v zariadeniach, mohol mať ďalšie a ďalšie deti. Ak teraz v našej spoločnosti hovoríme o právach detí na život a niektorí uvažujú o tom, ako sťažiť, ak nie rovno zakázať interrupcie, potom podľa mna treba hovoriť aj o tom, že dieťa má právo narodiť sa do primeraných podmienok – a že ten, kto by ich mal vytvoriť, je práve budúci rodič. Ak žena otehotnie, mal by štát prideliť prácu prednostne budúcemu otcovi, aby zaistil rodinu. Lebo otec nie je ten, kto deti narobí, ale ten, kto ich živí a riadne sa o ne stará.
Ako v tom článku o osadníkoch pani Kusá uvádza deti dosahujú horšie výsledky v škole, dospelí v práci. Napríklad ak dospelý zmešká jediný ranný autobus, ktorý ide z jeho obce, hneď získa nálepku, že je nespoľahlivý.
Nuž, desiatky rokov som do práce cestovala, musela som o štvrť na päť vstávať. Počas dva a pol roka trvajúcej opravy spadnutej cesty som musela cestovať obchádzkou, a vstávať ešte o hodinu skôr. Nezmeškala som bus ani raz. Podľa mňa ak niekto zmeškáva spoje, je nespoľahlivý. No ale to úzko súvisí s tým, že ak človek chce poctivo robiť, nežúruje po nociach.
Možno je naozaj chyba v tom, že my sme osadníkom nedávali dobrý príklad dostatočne, ako o tom riešení ako dôležitom sociológia píšu. Nuž, musím s hanbou priznať, že pravdu tí sociológovia majú – nie je vôbec dobrý vzor osadníkov s potrebou integrácie nechať v susedstve ľudí, ktorí sa – podobne ako ja – ráno ešte za tmy drmázgajú k autobusu po neosvetlenej ceste (veď obec šetrí, a na kom inom v tomto štáte treba šetriť, ako na tých, ktorí poctivo robia?) a odbornou prácou zarobia toľko, že preživoria so svojou rodinou od výplaty ku výplate. Naozaj si myslíte, že to je pre nich lákavý životný príklad, hodný nasledovania?
Asi by ich svojim dobrým príkladom mali prevychovávať progresívne ladení ľudia v okolí Bratislavy s dobrými platmi a vyššou životnou úrovnou ako my, ktorí tak radi o tejto téme filozofujú. Nežijú na miestach, kde jediný autobus z dediny osadník bežiaci do práce zamešká – a hneď ho pokladajú za nespoľahlivého. Lebo tam majú autobusov ajajaj, deti im nemusia cestovať kvôli štúdiu celý deň z domu do školy či rovnako aj domov (tie náklady nám nikto nenahradí, a skutočne sú to nemalé náklady). No tak osadníci by tam mali autobus každý chvíľu, keby náhodou do tej práce ísť chceli a autobus by len zmeškali. Som si istá, že práve deti ľudí v okolí Bratislavy a oni sami môžu byť vynikajúcim príkladom pre takéto asociálne rodiny, ak niekde pri Bratislave pri ich domoch postavíme cez europrojekty zopár bytoviek pre osadníkov z východu. Aj práce tam bude, však v okolí Bratislavy je jej dosť, ako píše samotná pani sociologička.
Pani Kusej ale dávam za pravdu v jednom – spotrebný kôš sa neprehodnocoval. Životné minimum sa len zvyšuje podľa miery inflácie, respektíve rastu výdavkov nízkopríjmových skupín. No a ten by sa prehodnotil nielen pre nezamestnaných, ale aj dôchodcom napríklad. Lebo ak dôchodca žije bez partnera a má k tomu študujúce dieťa, tak živoria, hoci on čestne pracoval a jeho dieťa sa čestne pripravuje na povolanie. To pokladám za horšie v tomto štáte, že sa nemajú dobre ľudia, ktorí celoživotne nepracujú, a len sa vezú na solidárnom systéme. Ano, o spotrebnom koši by sme sa so štátom mali všetci baviť, lebo by ukázal smutnú pravdu o tejto spoločnosti v mnohých aspektoch a pre rôzne sociálne skupiny.
Nuž, je radosť žiť na Slovensku – niekde. Ale v blízkosti osád to nie je – zjavne – štát a jeho odborníci by sa mali hlboko zamyslieť nad tým, ako to zmeniť.
Elena
K diskusii
kalioskop Súhlasím, preto píšem o tom spotrebnom koši. Nie je to len o minimálnej mzdy, chudobní pracujúci môžu byť i ľudia s priemernou mzdou, stačí aby šlo o viacdetnú rodinu. A práve preto musí byť rozdiel medzi človekom, ktorý pracuje a ktorý len čaká s natiahnutou rukou. Nezamestnaní musia za prácou začať viac cestovať – alebo sa musia sťahovať aj s rodinami a štát im k tomu vytvorí podmienky, iná cesta nie je.
Milan1 Skutočne by ma zaujímala Tvoja predstava – ak ich nedonútime pracovať a nebudeme nejako limitovať počty detí, tak ako to dopadne? Máme im dookola zadarmo stavať byty a domy, na ktoré naše deti berú celoživotné hypotéky? A robiť do sedemdesiatky, aby sa oni bez práce povaľovali doma? Asi by si mal pohovoriť s ľuďmi, ktorí vlastnia v niektorých lokalitách domy a byty, prečo sú nepredajné. Však napíš Tvoju predstavu riešenia. Uvedomuješ si, že žiadaš pochopenie pre nich na úkor nás, máme dávať ešte viac podpory ako dostávajú – a nebrať ohľad na seba, robiť na nich za nich. To je to Tvoje riešenie v situácii, kedy oni sami nevyvíjajú snahu? V situácii, že nás okrádajú vraždia, zneužívajú tento systém solidarity? Však hovrme otvorene o otom, koľko rokov navyše musíme tí, ktorí poctivo robia, oddrieť v rámci odpracovaných rokov za ľudí nepracujúcich a ich rodiny – ak zohľadníme všetky výdavky spoločnosti na nich, nielen sociálnu dávku?! A nie, nie je v poriadku, ak na jedného vraha vynaložíme vyše 170 eur denne na pobytv base, lebo ani zďaleka toľko nedostanú ľudia za poctivú celoživotnú prácu. Nemôžu mať niektorí iba práva a množiť sa, a druhí iba povinnosti, drieť na nich čoraz viac.
Milan1 Problém „nemá teraz riešenie“ čo znamená? Že ho začneme riešiť, keď budeme mať asociálne sa správajúcich ľudí dvakrát viac? Potom to pôjde riešiť? A koľko ľudí dovtedy ešte musí zomrieť, lebo budeme privierať oči pred vystrájaním asociálov a nebudeme od nich požadovať rovnaké plnenie povinností ako od ostatných občanov? Nepochopil si, že redaktorku dobili preto, lebo tam ľudí mlátia a okrádajú bez akýchkoľvek hraníc? Kam sa majú všetci tí ľudia odsťahovať, aby mohli pokojne a bezpečne žiť? A dovtedy budeme im zvyšovať sociálne dávky, budovať domy a žiť vedľa nich ohrozovaní na majetku a živote s rečami, že problém teraz nemá riešenie? Ja nevidím problém mať rovnaký meter na všetkých občanov – aby nekradli a nevraždili iných, aby zodpovedne živili svoje rodiny poctivou prácou. Ktokoľvek má pocit, že im vieme dať dobrý príklad životom s nimi, pokojne sa im poskladajme na bytovku vedľa neho – nech nám to ukáže.
Nie ja diskriminujem Rómov, ale Ty, Milan1, mne príklad jednej vzdelanej Rómky neukazuj. Poznám dosť Romov, ktorí fungujú ako vzdelaní ľudia – máme aj rómskeho lekára, aj predavačky a dokonca u nás v Revúcej aj predavača, v tomto regióne aj na úradoch pracujú, ako asistentky učiteľa, dokonca aj ako učiteľky. Preto píšem jasne, že toto nie je o etnickom probléme „lebo Rom“, ale o probléme „lebo asociál“ – a to je veľký rozdiel. Je podľa mňa zlé kryť asocialitu etnicitou – lebo veľa Rómov z osád by pracovalo, aj by normálnejšie žili, keby sme im nastolili jasné pravidlá, že robiť musia. Tí povaľujúci sa doma svoje deti k lepšiemu životu nedovedú, a do pekla ich vedú práve ľudia s predstavou ako im treba zvyšovať dávky a stavať zadarmo nové obydlia pre nich, namiesto vedenia ich ku prevzatiu zodpovednosti a poctivej robote, aby sa uživili.
ak by si žil ty v takej oblasti , razom by si... ...
Sa mi "pačí," ako chceš vyriešiť tu... ...
poslanci parlamentu , lekári sa cítia na... ...
Na to čo si napísala mal Fico už davno uplne... ...
to už sú niektorí fakt na hlavu. čo dobré... ...
Celá debata | RSS tejto debaty