Priznala som v predchádzajúcom blogu, že uvažujem niekedy o tom, ako to bude „po korone“, ako to zmení spoločnosť a ľudí v nej. O tom v tejto chvíli píšem.
Boh vás vidí?
Keď ľudia nastupujú na loď, je medzi nimi 30% veriacich a 30% neveriacich a 40% pochybovačov. Keď sa loď cestou na mori dostane do búrky, je na nej 100% veriacich, všetci sa modlia. Keď z lode ľudia v závere cesty vystupujú, je medzi nimi 30% veriacich a 30% neveriacich a 40% pochybovačov.
Tieto slová Lazareva hovoria o tom, že nie je ľahké zmeniť človeka, a že ťažké životné situácie majú potenciál nás k tomu pohnúť. No tú premenu musíme urobiť na sebe sami, situácia nás nezmení automaticky.
Kedysi som napísala blog o tom, že Boh je ako princezná Alica – a stále si to myslím
https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2017/09/15/kridla-5-boh-je-ako-princezna-alica/
No súdiac podľa Lazarevovej štatistiky je to veľkému percentu ľudí jedno. Apelovanie na čestnosť, zodpovednosť, ohľaduplnosť je tiež zjavne hádzaním hrachu o stenu. Otvorene prezradím, že i tak som optimista ohľadne toho, ako to bude „po korone“ – pretože to, čo by sme mohli zažiť v rámci zhoršenia korony v podobe povinných prác, nezvládnutia poskytovať pomoc a masových hrobov, môže mnohými z nás hlboko otriasť. Také situácie nezmenia len skutočne morálne otrlého človeka.
A hej – nádhernú odpoveď
– Lazarevovu úvahu presne k téme mi dnes privialo cez šamanskú stránku – ako inak.
Lazarev hovorí o tom, prečo vírus môžeme pokladať aj za umelo vytvorený, aj o tom, kam smerujeme, jeho slová aj s prekladom sú v linku
A tak ako nestačí byť v búrke na lodi,
ale aj po ukončení búrky niesť jej posolstvo v sebe je potrebné pre každého z nás, nastaviť si jeho posolstvo ako zrkadlo. Nabáda nás ku odklonu od kultu užívania si ku vnútornej mravnosti každého z nás.
Kedysi som i tu v blogu spomenula zvláštnu skúsenosť, ktorú som zažila počas konštelačného výcviku v Prahe. V jednej konštelácii sa zrkadlilo, že Boh je v nás, aj sme o tom hovorili.
Pri návrate domov na stanici som si prisadla ku starej panej. Ponúkla som ju cukríkmi (tie ja nosievam pre šoférov autobusu, kolegov na výcvikoch a ľudí ktorých stretávam na zastávkach). Začali sme sa spolu rozprávať. A pani mi zrazu povedala – prezradím vám tajomstvo, zvláštny príbeh. A rozprávala mi, ako jej raz dávno v jednej situácii kňaz povedal, že boh je v nás. Aže o tých jeho slovách dodnes uvažuje.
Boh je v nás – je v našom videní sveta, v tichom hlase svedomia, v každodenných skutkoch zodpovednosti a láskavosti. Alebo v špinavostiach všetkého druhu, podvádzaní, využívaní a klamstvách – a vtedy nepotrebujeme nikoho na nebi, na obraze nad posteľou, ani kdekoľvek inde, lebo nás sprevádza v tichom hlase, ktorý občas zašepká „nie, nie je to v poriadku, čo robíš“. V takých chvíľach si môžeme vydýchnuť, že nikto to nepočul, je to však nepodstatné – počuli sme to my sami, a to je ten jediný človek, ktorý s tým môže naozaj niečo urobiť.
Minulosť je dobrý učiteľ…
Veľkolepú ekonomiku a dôsledné politické riadenie malo aj fašistické Nemecko, ale mravnosť, láska, milosrdenstvo a súcit mu chýbali – úroveň štátu je určovaná jeho vnútornou kultúrou, vierou a mravnosťou. Lazarev
Treba k tomu ešte niečo dodať?
Elena
P. S.: https://www.youtube.com/watch?v=OQ1kwio9a90&list=RDOQ1kwio9a90&start_radio=1
Celá debata | RSS tejto debaty