Včera večer v Nemecku došlo v osobnom vlaku k útoku. Útočník – údajne 17-ročný afgánsky žiadateľ o azyl – sekerou a nožom napadol cestujúcich a viacerých zranil. Len vďaka náhode, že nablízku práve bolo špeciálne komando, útočníka zneškodnili, inak by pribudlo mŕtvych.
Takže dnes pár varovných slov o extrémnom násilí, aj hrozbách s ním spojených pre nás.
Je to strašné mať pravdu, aj keď dopredu viete, že ju máte – chcete veriť, že to tak nebude.
O útoku v Nice som písala v článku Hlas dňa 3. – Kto striehne v uliciach a o extrémnom násilí viackrát predtým.A je to stará známa pesnička – teraz sa útočník v Nice jasnejšie profiluje. Už sa mihol médiami i popis, že to bol podľa jeho suseda „…taký čudák, ktorý bol ale neškodný…“ Dokopy nikto v jeho okolí o ňom nič nevedel, nikto sa o neho bližšie nezaujímal. Objavil sa dokonca i „lekeage“ (priesak) – odkaz o úmysle pred činom, že svet o ňom ešte bude počuť, ale ani to nebrali vážne, rovnako ako páchateľa samotného.
Postupne v jeho správaní nájdu kopec podozrivých znakov. Nakoniec sa i verejnosti dostanú správy, že čin útočník už dlhšie plánoval a aj sa inšpiroval podobnými násilnými útokmi (ajhľa, zapátrala som pred chvíľou na webe a už to médiá dali – o tom, že sa útočník inšpiroval, vyhľadával informácie o útokoch a nacvičoval, pripravoval). Extrémne násilie je silne návodové.
A – dôvod prečo to hovorím teraz je, že – návodovosť znamená i to, že v krátkej dobe po čine sa podobné útoky často opakujú, spúšťa ich to.
Namieste je opatrnosť.
Spoznáme dopredu páchateľa?
Je iluzívne dívať sa na fotografiu páchateľa v televízii a vravieť si, že vyzerá podozrivo, ako vrah. Že by sme dopredu určite odhalili, čo sa v ňom skrýva. Nikdy to nevieme o inom človeku povedať. Tak je to i v bežnom živote, nie? Niekto sa nám môže javiť v prvej chvíli ako úžasný, jedinečný človek a potom zistíme, že skutočnosť je úplne iná. Alebo naopak, človek zdanlivo nenápadný je spoľahlivou oporou vo chvíľach, keď sa potrebujete o niekoho oprieť. A podobne to funguje i vo vzťahu ku násiliu. Vrah je človek ako vy alebo ja, nevyzerá ako vrah – tak na to upozorňuje De Becker, ktorého pokladám za experta v tejto oblasti.
Takže páchateľa na prvý pohľad neodhadnete – je nutné robiť bezpečnostné opatrenia.
Načo máme draho platených a dobre školených odborníkov, keď ich aj tak nepočúvame?
Bezpečnostní experti dokonca už aj v médiách poukazujú na nutnosť podniknúť pre efektívnu ochranu dôsledné opatrenia – systémové kroky.
Vyhostiť celú rodinu páchateľa predsa znamená porušenie ich ľudských práv – to v žiadnom prípade nebudeme robiť. Skutočnosť, že páchateľ činom poruší oveľa ťažšie ľudské práva a celý život nielen desiatok či stoviek obetí, ale i ich blízkych, ktorým to nenávratne zmení život – nám akosi uniká. Máme si vraj na podobné útoky zvyknúť – namiesto okamžitej realizácie účinných bezpečnostných opatrení. Tak si položme spolu otázku – čia dirigentská taktovka toto organizuje, riadi a za akým účelom? Komu vyhovuje, aby sme boli vystavení týmto hrozbám?
Musíme sa skrátka rozhodnúť, či kopeme za páchateľov, alebo za obete – uviedla som v Hlase dňa 3. Nedá sa kopať za obe strany. A práva páchateľov nesmú mať prednosť pred právami obetí.
Čo záverom?
Predikujem, že útoky sa presunú, keď sa sprísnia bezpečnostné opatrenia na verejnosti, vo vlakoch, na podujatiach. Akonáhle páchatelia pochopia nakoľko dôležitou hodnotou sú pre nás deti, zamerajú sa podľa mňa práve tam. Je mi to ľúto, musela som to napísať, je potrebné robiť ochranné opatrenia čím skôr i v školách, škôlkach. Zlo nemá žiadnu morálnu hranicu, ani jeho realizátori.
Elena K. Ištvánová Predná Hora, 19.7.2016
P. S.: Ach, hej, dnes je úžasný deň – dnes by mal môj syn 17. rokov. Jeden z mojich priateľov na facebooku (poznám ho ako jedného z mála z nich už hodne, hodne dávno zo života) zdieľal cez víkend tak útešne kadečo o duši – záznamy zachytávajúce jej odchod z tela. Šla by som za synovou dušou kamkoľvek a kedykoľvek. Môj synček, moja láska. Ďakujem, pán doktor.
Vietor privieva budúcnosť a kvapky dažďa – na rozdiel od zadažďovaného víkendu nie na cestu, ani na okenné sklo, iba do očí… Neviem dať v tejto chvíli darček Maroškovi k narodeninám. Zrejme sa pustím do čítania Mossovej knihy o chlapcovi, ktorý zomrel a vrátil sa (spravil mi ňou radosť môj zlatý kolega Števko, ako inak) – keďže je v angličtine, budem ju čítať hodne pomaly a nie sama (s mojim kamarátom googlom).
A hej, napísala som predvčerom večer človeku, ktorého si vážim a ktorému dôverujem naozaj hlboko. Neposudzuje a nehodnotí ma, len podporuje, preto prijímam jeho slová. Ak nie je na cestách vo svete, ozve sa, viem.
Prečo ho zastrelili???? Ako je možné,že ...
Takto sa "integroval" do spoločnosti ...
Brániť sa nesmieš, ak nechceš byť označený ...
Celá debata | RSS tejto debaty