otvorene

Počuli ste o nemocnici Memorial?

Ani o tých 5 dňoch v nej teda zrejme nič neviete.

Nie, nepobývala som v tej nemocnici ja.  A už vonkoncom nie v čase, o ktorom je príbeh 5 dní v nej. Ale nedávno som vám písala o dlhých bielych tieňoch. O hnusnej fašistickej minulosti lekárov, ktorú lekári sami neradi rozoberajú – hoci by mali, aby sa z nej poučili.

Lebo sa nepoučili.

A presne o tom pár slov v tejto chvíli bude…

Hrozivé štatistiky o obrovskom počte lekárov v Nemecku podporujúcich fašizmus v porovnaní s celkovou populáciou nie sú len desivou minulosťou.

Neetické konanie lekárov ukončením 2. svetovej vojny zďaleka neskončilo.

I toto storočie nesie stopy vrahov v bielom.

Hovorí vám niečo hurikán Katrina? V roku 2005 zasiahol pobrežie Mexického zálivu a spustošil New Orleans.

Katrina patrila k najsilnejším hurikánom, aké kedy zasiahli Spojené štáty, zabila takmer 2 000 ľudí, viac ako 800 000 ľudí muselo opustiť svoje domovy a spôsobila materiálne škody za viac ako osemdesiat miliárd dolárov.

Päť dní v nemocnici Memorial

je príbeh držiteľky Pulitzerovej ceny Sheri Finkovej o strastiplnom úsilí pri odstraňovaní následkov hurikánu Katrina v nemocnici Memorial Medical Center v štvrti New Orleans.

Získala tou knihou cenu National Book Critics Circle Award a Ridenhour Book Prize, ale

– ako uvádza článok v linku  https://www.thepublicdiscourse.com/2014/06/13261/ –

čo je možno najdôležitejšie, navždy bude slúžiť ako záznam o činoch niekoľkých zdravotných sestier a lekárov, ktorí sa podujali na eutanáziu viacerých pacientov a odvtedy sa im podarilo uniknúť trestnému stíhaniu – čím natrvalo urazili naše normy lekárskej etiky a naše chápanie správneho využívania zdravotnej starostlivosti aj v čase krízy.

Po búrke bol oficiálny počet mŕtvych v nemocnici Memorial štyridsaťpäť osôb.

V týždňoch a mesiacoch po búrke sa spravodajskí analytici, lekárski experti a nakoniec aj kriminálni vyšetrovatelia snažili pochopiť nezvyčajne vysoký počet mŕtvych v Memorial.

Memorial Medical Center  má pôvod južanskej baptistickej nemocnice, ktorá bola otvorená v roku 1926 s trojitým poslaním: zmierniť bolesť, predĺžiť život a zmierniť utrpenie. Bola známa ako pevnosť, ktorá dokáže prečkať každú búrku, a mnohé z miestnych sestier a lekárov mali tradíciu prichádzať do nemocnice – často so sebou brali aj svojich rodinných príslušníkov – keď hrozilo, že príde veľká búrka. Katrina nebola iná. Vzhľadom na prísne predpovede Memorial hostil 187 pacientov, približne 600 zdravotníkov, ich približne 500 rodinných príslušníkov a množstvo domácich zvierat, ktoré si rodinní príslušníci priniesli so sebou. A keď starosta New Orleansu Ray Nagin vydal v nedeľu 28. augusta 2005 bezprecedentnú povinnú evakuáciu mesta, pre veľké nemocnice bola urobená výnimka.

Keď Katrina dorazila na pevninu, bezprostredný vplyv búrky nebol taký vážny, ako mnohí predpovedali. „Vyhli sme sa guľke,“ zdalo sa, že zamestnanci Memorialu sa zhodli. Takéto pocity sa však ukázali ako predčasné. Keď sa pretrhli hrádze chrániace mesto a začali sa záplavy, nemocnica a celé mesto prešli do krízového režimu.

Pre riadne fungovanie nemocnice boli nevyhnutné dve veci: čistá voda a elektrina. Pacienti na dialýze potrebovali prísun čistej vody, ale prvé testy ukázali, že voda je kontaminovaná. Elektrina bola nevyhnutná na pokračovanie liečby predčasne narodených detí a starších pacientov napojených na respirátory a ventilátory, ale generátory zabezpečujúce záložný zdroj energie zlyhali. A dokonca aj pacienti, ktorí neboli odkázaní na žiadny z týchto prístrojov, stále potrebovali riadne prostriedky na chladenie a hydratáciu, ktoré neboli k dispozícii bez klimatizácie a veľkých zásob čistej vody.

Nasledujúce tri dni sa v nemocnici Memorial odohrával chaos aj hrdinstvo. Napriek zlyhaniu federálnych, štátnych a miestnych orgánov a zanedbateľnému úsiliu majiteľov nemocnice podporiť zdravotnícky personál na mieste sa podarilo zorganizovať a vykonať pôsobivé provizórne evakuácie prostredníctvom pozemných aj leteckých záchranných operácií. Sestry z novorodeneckej JIS naložili deti – niektoré z nich boli na prístrojoch – do malých kolísok a všetkým šestnástim kriticky chorým novorodencom zabezpečili bezpečný odchod z nemocnice spolu s mnohými staršími pacientmi, ktorí zúfalo potrebovali kyslík alebo iné operácie.

Ale morálka v nemocnici klesala. Mimo nemocnice sa ulicami New Orleansu ozývala streľba a v meste bolo vyhlásené stanné právo. Ľudia v nemocnici sa obávali, že by sa mohli stať ďalšími obeťami rabujúcich, ktorí si razia cestu do nemocnice, keď zúfalo hľadajú jedlo, vodu, lieky alebo iné prostriedky na prežitie.

Na štvrtý deň – v stredu 31. augusta – sa objavili prvé náznaky skutočnej nádeje, keď dorazili lode, aby začali s masívnym prevozom tých, ktorí zostali. Zároveň sa medzi zdravotníckym personálom začali diskusie o tom, čo by sa malo urobiť s pacientmi, ktorých podľa nich nebolo možné prepraviť.

Po tom, čo jeden z lekárov prijal rozhodnutie o eutanázii niektorých zvierat, ktoré tam ľudia so sebou priniesli, Dr. Susan Muldericková usúdila, že sa to zdá byť najmilosrdnejší spôsob, ako zaobchádzať aj s niektorými zo zostávajúcich pacientov. Vyhľadala svojich kolegov Pouovú a Cooka, a vznikol plán ako  pacientom pomôcť ‚zaspať a zomrieť'“.

Plán sa začal realizovať nie vtedy, keď personál zúfalo čakal na záchranu, ale vtedy, keď sa konečne začala evakuácia.

Fink živo opisuje scény protestov – niektoré sestry plakali a okamžite opúšťali nemocnicu, zhrozené konaním svojich kolegov.

Po mesiacoch vyšetrovania sa štátna prokuratúra domnievala, že najmenej osemnásť úmrtí v Memorial je podozrivých.

Veľká časť diskusie, ktorá sa viedla, sa sústredila na jednu otázku: Spáchali niektorí členovia zdravotníckeho personálu v nemocnici Memorial vraždu, alebo sa len snažili zmierniť bolesť, pričom smrť niektorých pacientov bola len neúmyselným dôsledkom?

Z poskytnutých svedectiev a výpovedí sa zdá byť celkom jasné, že Pou sa snažila podávať smrteľné dávky liekov v množstve deväťkrát vyššom, než by si vyžadovala štandardná starostlivosť. Možno najvýpovednejšie je, ako pripomína Fink, že k týmto činom došlo v čase, keď sa záchrana týchto pacientov zdala možná a dokonca pravdepodobná.

Poctivé zhodnotenie faktov vedie k zrejmému záveru, že hlavnou motiváciou Pouovej a jej kolegov bolo urýchliť vlastnú evakuáciu; pritom si cenili vlastný záujem a prežitie nad záujmom pacientov, o ktorých sa starali.

Ako píše autor toho článku v origináli – nie Gandalf Biely, ale Christopher White –

pacienti v najzraniteľnejších chvíľach svojho života – a často bez hlasu a bezbranní – sa spoliehajú na odbornosť a vernosť lekárov, ktorí sa snažia obnoviť ich zdravie alebo aspoň zmierniť ich utrpenie. Akýkoľvek iný typ konania je nielen v rozpore s profesionálnymi povinnosťami lekárov, ale je aj porušením dôvery medzi pacientom a lekárom. Táto dôvera je nevyhnutným základom riadneho štandardu lekárskej starostlivosti. Lekárske schopnosti musia vždy smerovať k zachovaniu života, nikdy nie proti nemu.

Päť dní v Memorial je príkladom nielen najlepšej žurnalistiky, ale v mnohých ohľadoch aj ľudskosti. Úsilie väčšiny lekárov a sestier chrániť ľudský život v tých najextrémnejších a najdesivejších podmienkach je príkladom ich starostlivosti a súcitu, ktoré sú pre lekársku prax nevyhnutné.

Zrada tohto záväzku je určite najťažším zločinom zo všetkých.

Konanie pri tejto udalosti a podobné debaty o eutanázii sú zahalené do jazyka milosrdenstva, láskavosti, súcitu a dokonca lásky. Predstavuje to zásadné prekrútenie lekárskej praxe, ktorú nemožno oddeliť od jej nevyhnutne život podporujúceho účelu. Hippokratova prísaha zaväzuje lekárov neubližovať a nezabíjať. To, čo sa stalo v New Orleanse v roku 2005 – a vždy, keď lekári úmyselne pomáhajú pri procese umierania – je útokom na integritu ich odboru.

EŠTE PRIPOMENIEM JEDNU VEC – mne sa vynára v pamäti, a odteraz sa bude aj vám – v situáciách, keď zdravotníci vydierajú a manipulujú

Tím obhajoby Pouovej pohrozil, že ak bude Pouová obvinená, dôjde k masovej vzbure zdravotníckeho personálu, ktorý odmietne ďalej pracovať v oblasti New Orleans. Žiaľ, tento typ nátlaku a vyvolávania strachu dominoval vo väčšine spravodajstva o udalostiach v Memorial a len málo sa vo verejnej diskusii venovalo tomu, či títo ľudia konali v súlade so zásadami, ktoré sú vlastné a neoddeliteľné od lekárskej praxe.

A tak uvažujem o tom, čo nastane, keď sa v tejto spoločnosti zčne riešiť vina vo vzťahu ku kovidočkovaniu. Myslím, že snaha podobne manipulovať  a zastrašovať by sa objavila.

Elena

P.S.: Ak si hovoríte, že ťažko súdiť, keď boli v takej situácii – tak ešte jeden fakt vám poskytnem.

Vyšetrovanie ukázalo, že na záver nechali v nemocnici Memorial evakuovanie pacientov v najťažšom zdravotnom stave. Ale odhalilo tiež, že vo verejnej nemocnici v tom istom meste New Orleanse po tom istom hurikáne Katrina sa postarali o tých najťažších pacientov tak, že ich evakuovali ako prvých.

Evakuácia im trvala celkovo iba o deň dlhšie ako v Memoriali. Ale nezomrel im ani jediný pacient.