Nad Malou Lodinou sa v nedeľnom dopoludní vznášal vojenský vrtuľník.
Nosil vodu na hasenie požiaru, s ktorým zápasili v lese už od minulej stredy. Jeho hluk odťahoval moju pozornosť od prekrásnej Jankinej záhrady. Má dušu to miesto, buduje ju krok za krokom vlastnými rukami a dýcha dávnymi časmi, kedy veci nekončili na smetisku a dostávali druhý život. Tak veľmi sa líši od tých architektom nastajlovaných „dokonalých“ záhrad…
Práve také „samosvoje“ miesta sa mi páčia – a aj ľudia, pravdaže, ktorí sa na nič nehrajú. Takí, ktorí sú ako mesiac – nepotrebujú žiariť ako slnko a nezháňajú obdiv davov svojim leskom, ale sú s nami v temnote. Pretože už poznajú hodnotu svetielka v tme – to je jedna z vecí, ktoré nás naučia ťažké časy. Človek, ktorý zažil ťažké časy ich môže prežiť – zmúdrieť životne, s vďakou za poznanie, ktoré mu priniesli. Vyjde z nich pokornejší a viac vníma pravé veci života. Alebo môže ťažké časy zažívať a nezmenia ho – a oháňa sa po nich ako po ovadoch, aby ho neobťažovali…
Ťažké časy sú naozaj veľký učiteľ. A hej, nič nás nespojí s niekým viac ako to, že človek dokáže pri nás stáť v ťažkých časoch a sprevádzať nás nimi. Ako mesiac. Putuje temnejúcou oblohou a na chvíľu zastane naproti môjmu balkónu, občas hodí očkom z výšky a občas posedáva pri kôproch, vykúkajúcich pomedzi kvety z dlhého bieleho kvetináča. Ale je tu stále, každý deň – malé svetielko nádeje v temnote…
No áno, na východ som v piatok zamierila. Jankin kolega nás vozil po celý víkend všade tak trpezlivo, že som podchvíľou pozerala na jeho chrbát – či mu nerastú anjelské krídla.
Janka je pre mňa veľký vzor svojim prístupom k životu. Keď sme spolu vystupovali pred časom v Slobodnom vysielači, doplňovali sme sa tak harmonicky, akoby sme mali scenár pripravený. Je to jeden z mála ľudí, ktorých púšťam do svojej blízkosti, a dva večery rozhovorov do hlbokej noci boli inšpiratívne.
Jasné, že sme vyrazili i na Červenicu. Sobotňajšie ráno na Červenici ukázalo davy ľudí, smerujúcich k opálovým baniam. Moja vodnárska duša pri pohľade na kopy áut pri bani neplesala. Namiesto návštevy bane som sa plížila po úbočí starými haldami, kde zjavne putovalo takto predo mnou už veľa hľadačov. Roztlčené skaly a kopy hlušiny. Bolo by to také otrepané – nájsť pri hľadaní opálov opály, však? To ja som našla borovicový stromček v takých zúfalých podmienkach sa krčiaci, že som sa zľutovala nad ním a vzala som ho domov.
Hnali sme sa potom horúcim sobotňajším popoludním až za Sabinov. Veď hej, nevracala som sa stade domov sama.
Ale vráťme sa k nedeľnému predpoludniu a horiacemu lesu.
Požiare desivo hltajú kus krajiny, zničia ju na prach. Iste, tá strata je i príležitosťou – z popola sa krajina obnovuje, rastie nový život – ak sa dívame na veci pozitívne. No je pravdou, že argument podpaľača „veď buďte radi, akú príležitosť obnovy ste mojim pričinením získali“, by asi nebol to pravé orechové.
Je to o prevzatí zodpovednosti za svoje činy a pochopení, ako nimi ovplyvňujeme iných. Pre pár hlupákov, ktorí v lese zahadzujú špaky z cigariet či konajú inak nezodpovedne, je teraz v čase dovoleniek zákaz vstupu do lesa v mnohých okresoch pre nás všetkých. A podobne doplácame na nezodpovedne konajúcich či bezohľadne ubližujúcich ľudí aj v iných oblastiach nášho života. Ak vidíme požiar kdesi v televízii či na fotkách, vnímame plamene a horiacu plochu lesa, materiálne škody. Takto „naživo“ som pri požiari lesa uvažovala hlavne o únave všetkých, ktorí sa snažia hasiť. Celé hodiny fyzického aj psychického vypätia toľkých ľudí, s ohrozením ich zdravia i života – len preto, že niekto v lese odhodí ohorok cigarety.
Sme tak hlboko prepojení všetci vzájomne, že každý hlúpy či nezodpovedný čin jednotlivca zasahuje i nás ostatných…
Elena
P.S.:Všetky fotografie sú samozrejme moje…
Celá debata | RSS tejto debaty